Prečo Stalin nikdy nezomrel

Pred 70 rokmi zomrel Stalin. Pamätám si tento deň dobre, hoci nie preto, že by som vtedy chápal jeho historický význam, iba pre nezvyčajné správanie mojich blízkych. Sestra plakala pred portrétom „vodcu“, visiacim nad jej stolom. Matka objala môjho otca a potichu sa spýtala: „Čo sa nám teraz stane?“ Ten jej odpovedal rovnakým šepotom, z ktorého som zachytil iba jedno neznáme, ale nepríjemné slovo: Berija. A pocítil som, že to nie je dobré.

Zlé predtuchy rodičov mali dôvody. Boli sme členovia rodiny „nepriateľa ľudu“, a to bolo postavenie, z ktorého vyplývali vážne dôsledky. Za „nepriateľa“ bol vyhlásený môj starý otec, ktorý zmizol bez stopy v severných táboroch. „Nepriateľom ľudu“ bol aj jeho starší syn. Mladší syn – môj otec – zázračne unikol rovnakému osudu, ale nemohol sa cítiť bezpečne. Iba o pár rokov neskôr si uvedomil, že deň Stalinovej smrti bol pre neho a príbuzných v skutočnosti oslobodením od Damoklovho meča, ktorý nad nami visel.

Obľúbený tyran

Keď Chruščov predniesol na 20. kongrese komunistickej strany svoj prejav, zdalo sa, že prišlo k skutočnému zlomu. Odhalené boli zločiny Stalina a jeho režimu. Najvyššie komunistické orgány odsúdili komunistického tyrana. A nevinné obete jeho režimu boli rehabilitované.

A teraz napíšem niečo, čo ste zo Slovenska alebo Československa vidieť nemohli.

Bolo to zvláštne, ale napriek obdobiu všeobecného konformizmu nie všetci po Chruščovovom prejave poslúchali vedenie strany a krajiny. Ukázalo sa, že dlhodobý zvyk vypestovanej a vynútenej „lásky“ a „úcty“ k Stalinovi bol silnejší ako disciplína voči strane a strach z možných trestov. Boli prípady (hoci nie veľmi početné), keď presvedčení komunisti opúšťali stranu, čím protestovali proti „poníženiu“ Stalina. Ini hlasno neprotestovali, ale nezmenili svoj postoj k nemu. Fakt, že Stalin predtým v početných čistkách zlikvidoval tisíce ľudí v strane, čím si vybudoval kult, mal aj takéto následky.

Ďalším prekvapením bolo, keď protistalinská pozícia Komunistickej strany Sovietskeho zväzu spôsobila rozkol v medzinárodnom komunistickom hnutí. Dôsledkom toho ZSSR nadlho stratil svojho najväčšieho spojenca – Čínu, ktorá sa rýchlo zmenila z najlepšieho priateľa na nepríjemného antagonistu Sovietskeho zväzu.             

Chruščovov čas sa postupne napĺňal, keď v roku 1961 slávny básnik Jevgenij Jevtušenko napísal senzačnú báseň – Dediči Stalina. Ako jeden z prvých varoval pred pravdepodobnosťou a nebezpečenstvom návratu stalinizmu. Vyzval na posilnenie ochrany „vodcovho“ hrobu, aby ten z neho nevyšiel. Problém bol, že Stalin v ňom nikdy nebol. Žije v ľudských dušiach a ovplyvňuje ich správanie až dodnes.

Jeho popularita v súčasnom Rusku rastie. Pritom Vladimír Putin, ktorého s ním často porovnávajú, o ňom nikdy nepovedal ani jedno milé slovo (podobne ako o Leninovi). To znamená, že Stalinov posmrtný kult nie je výsledkom konformizmu, nie je podporovaný vládou, ale skrýva sa za ním dopyt po silnej historickej osobnosti globálneho významu. Je to, naopak, akýsi prejav nespokojnosti s existujúcou vládou.    

Sú tu predsa Stalinove zločiny, vykríkne kritik. A má pravdu, ibaže fanúšikovia Stalina našli univerzálne a pre seba uspokojivé ospravedlnenie jeho zločinov: robil to, čo bolo nevyhnutné vo vtedajších podmienkach. Jeho zásluhy zato vidia v premene zaostalého Ruska na industriálnu a vojenskú veľmoc, čo sa potvrdilo vo víťazstve nad fašizmom. Akoby to stálo za akúkoľvek obetu. Prítomná je, samozrejme, aj nostalgia po majestátnosti, stabilite a materiálnej rovnosti v chudobe („Boli to časy, keď klesali ceny“ – melancholicky pripomenul básnik a bard Vladimir Vysockij, hoci nebol žiadny stalinista).

Mladšie generácie sa na Stalina pozerajú menej dramaticky. Nemajú osobnú skúsenosť – často už ani s komunizmom. Je to pre nich len historická postava. A ešte častejšie hrdina starých a prerábaných vtipov, v ktorých zvyčajne vyzerá múdrejšie a ironickejšie ako jeho podriadení. Stručne povedané, je pre nich „strýko Joe“ („Uncle Joe“), ako ho volali Churchill a Roosevelt počas druhej svetovej vojny. De facto sa uskutočnila jeho dedémonizácia, a preto už nie je pre ľudí úplným strašidlom.

Na ilustráciu uvediem jeden príbeh. Prvýkrát som ho počul, keď som bol ešte dieťa, šíril sa z úst do úst ako legenda, ale je o skutočných udalostiach.

Neštandardný spisovateľ

Známy sovietsky spisovateľ a novinár Ilia Erenburg (1891–1967) prežil pozoruhodný život. V mladosti sa účastnil na revolučnom hnutí, bol zatknutý, potom emigroval do Francúzska. Tam sa zoznámil s iným ruským emigrantom – Vladimírom Leninom, ktorý ho priateľsky volal „strapatý Ilia“ (možno zo závisti, keďže sám už bol plešatý).

Erenburg sa postupne stiahol z politiky a priblížil sa k európskym literárnym a umeleckým kruhom. Jeho priateľmi sa v priebehu doby stali Guillaume Apollinaire, Jean Cocteau, Henri Маtisse, Amedeo Modigliani, Pablo Picasso a ďalší modernisti. Žil v mnohých európskych krajinách vrátane Československa (O. Rádl, I. Erenburg o vlasti vojáka Švejka, 1931.) a je autorom slávnej vety: „Uvidieť Paríž a zomrieť“.

Počas prvej svetovej vojny sa stal frontovým korešpondentom, a odvtedy túto misiu vykonával takmer vo všetkých vojnách prvej polovice 20. storočia. V roku 1917 sa vrátil do Ruska, nebol však spokojný s vládou boľševikov a neskrýval to. Preto bol zatknutý. Oslobodili ho až po zásahu jeho kamaráta zo školy Nikolaja Bucharina, vtedajšieho šéfredaktora novín Pravda. V roku 1921 Erenburg  emigroval opäť, no ponechal si sovietske občianstvo.

Napísal desiatky kníh, medzi nimi aj básní, spolupracoval so sovietskymi novinami ako korešpondent vo Francúzku a Nemecku. Postupne sa s komunistickou vládou zmieril a znovu sa vrátil do Sovietskeho zväzu. Aj potom však väčšinu času trávil v európskych krajinách, vykonával „novinárske“ úlohy, najmä propagandu v prospech Sovietskeho zväzu.

Dostával osobnú podporu od Stalina. Pôvod a charakter ich osobného vzťahu je záhadou. Čo mohol mať spoločné rafinovaný európsky intelektuál, priateľ modernistov a bývalý gruzínsky bandita? Hovorilo sa, že je obľúbencom Stalina (v inej redakcii tomu hovorili príkro, že je „jeho obľúbeným Židom“). Zrejme to nebolo len vďaka literárnej hodnote jeho diel, čo Stalin vedel oceniť aj na Bulgakovovi a ďalších, fakt je, že Erenburgovi bolo vždy dovolené viac ako iným. Pritom, sú na to svedkovia, Stalin o ňom v rozhovoroch s blízkymi ľuďmi niekedy hovoril zlé veci, ale nikdy po nich nič nenasledovalo.  

Vrcholom Erenburgovej popularity boli roky druhej svetovej vojny. Neustále bol na fronte, jeho texty posilňovali bojového ducha vojakov aj obyvateľstva. Hovorilo sa vtedy, že pôsobia ako „kaťuše“. Jeho meno sa stalo značkou a posilňovali ju také anekdoty, ako výrok istého veliteľa partizánskeho oddielu, ktorý vraj povedal, že pre hospodárske potreby možno využívať všetky noviny, okrem tých, kde sú Erenburgove články.

Bol autorom krvilačného sloganu „Zabi Nemca!“ a propagoval nenávisť voči celému nemeckému národu. Tvrdil o nich, že „nie sú ľudia“. Výzva bola prijatá, Adolf Hitler ho vyhlásil za osobného nepriateľa. Niektorí nemeckí historici ho doteraz vidia ako zodpovedného za brutalitu Červenej armády na nemeckom území. Pravda to však nie je, takéto správanie bolo zrkadlovým odrazom toho, čo robil wehrmacht na území Sovietskeho zväzu.

Búrka

Ale po vojne sa nad Erenburgom začalo zmrákať. Sovietske orgány vyhlásili boj proti „vykoreneným svetoobčanom“, nie je podstatné, ako prišli na takýto názov, ale podstata bola každému jasná. Počas vojny milióny Rusov, Ukrajincov a ďalších národov pobývali nejaký čas v zahraničí (mnohí nie dobrovoľne) a videli, že život môže vyzerať aj inak. Usúdilo sa, že to predstavuje riziko a bude ich treba dať „do poriadku“.

Erenburg so svojimi emigrantskými skúsenosťami a neustálymi cestami po Európe, bol ideálny kandidát na úlohu „svetoobčana“. Čakalo sa iba na vhodnú príležitosť. Tá prišla už zakrátko, v roku 1947, keď bol publikovaný jeho román Búrka. Dej sa čiastočne odohrával vo Francúzsku, v románe išlo o príspevok Európanov k víťazstvu nad fašizmom. To stačilo, búrka zasiahla aj samotného autora.

Prvým krokom malo byť vylúčenie Erenburga zo Zväzu sovietskych spisovateľov – organizácie, ktorá dávala svojim členom právo živiť sa literatúrou a získavať významné privilégiá. Po takom vylúčení spravidla nasledovalo zatknutie a pracovný tábor alebo trest smrti.

Aby sa to dalo vykonať, zvolali zhromaždenie spisovateľov. Nasledujúci príbeh rozpoviem podľa zápiskov jedného z účastníkov, Leonarda Gendlina,  ale niektoré detaily doplním z rozprávania, ktoré som počul od iných svedkov.

Samozrejme, všetci rečníci mali rovnaký názor: Erenburg má byť vylúčený zo Zväzu spisovateľov ako typický predstaviteľ „zhubného svetoobčana“, čo jasne dokazuje jeho román Búrka. Rozdiely mali iba estetický charakter, podľa toho, aké kruté epitetá používali na adresu knihy a autora. Asi najhoršie slová vyriekol budúci laureát Nobelovej ceny Michail Šolochov, ktorý odmietal aj akékoľvek vojenské zásluhy Erenburga.

Kým sa rozhorčení spisovatelia prekrikovali v kritike, ich objekt vykazoval podivný pokoj. Sedel takmer so zavretými očami, tváril sa akoby sa ho to ani netýkalo. Ešte aj spisovatelia, ktorí ho potajme ľutovali, boli prekvapení jeho správaním, obávali sa vraj, či neupadol do katatonického stavu. Žiadna motorika, žiadna reč, odovzdaný ako sviečka.

Keď bol zoznam rečníkov vyčerpaný, predseda odovzdal slovo Erenburgovi. Podľa nepísaného scenára sa predpokladalo, že sa bude kajať a úpenlivo prosiť kolegov o možnosť, aby mohol napraviť svoje chyby.

Nečakaný prevrat

No prišlo niečo, čo nikto neočakával: nielenže sa Erenburg nekajal, on prešiel do útoku! Nazval svojich kritikov zlými a závistlivými ľuďmi a prečítal listy od fanúšikov, ktorí chválili jeho román. Zasadnutie ovládol šum, ktorý sa menil na hluk – bola to bezprecedentná drzosť. Sám sebe vykopal hrob, tak jeho správanie hodnotili účastníci, ktorí proti nemu nič nemali a radšej mlčali.

Erenburg urobil dramatickú pauzu a pokračoval: „Dovoľte mi dokončiť svoj prejav tým, že prečítam ešte jeden list, najdrahší zo všetkých pripomienok spomedzi čitateľov, ktoré som dostal za posledných tridsať rokov“. A vytiahol z vrecka malý lístok papiera. Tí, čo sedeli bližšie, videli, že je to telegram na vládnom blankete. Taký používali len najvyššie postavené osoby v štáte. Nastalo ticho, spisovatelia pocítili, že sa deje niečo neobyčajné.

V tomto tichu Erenburg so zákerným úsmevom začal čítať text telegramu: „Drahý Ilia Grigorievič! Práve teraz som si prečítal Vašu nádhernú Búrku. Ďakujem za ňu. S pozdravom, Josif Stalin.“

Keby vraj v zasadačke vtedy vypukla akákoľvek búrka, s hromobitím a bleskami – ani to by nebolo urobilo taký dojem. Tváre účastníkov, najmä tých, ktorí stihli vystúpiť, výrazne zbledli.  Hoci to nechceli, práve sa ocitli vo verejnom rozpore a nesúhlasili s názorom Stalina. Zrazu to boli ich osudy, ktoré boli ohrozené. Niekoľko dlhých sekúnd bolo nepríjemné ticho. A potom sa spisovatelia postavili a začali tlieskať – bolo to povinné, keď zneli slová „vodcu“. A kým trvali ovácie, Erenburg sa triumfálne vrátil na svoje miesto.

Prvý, kto sa zotavil zo šoku, bol predseda zhromaždenia, básnik a skúsený funkcionár Alexej Surkov. Povedal: „Súdruhovia! Ak zhrniem toto dôležité a pre nás všetkých poučné stretnutie, musím so všetkou priamočiarosťou a úprimnosťou povedať, že spisovateľ a významný novinár Ilia Erenburg skutočne napísal nádhernú knihu. V boji za socialistický realizmus bol vždy na čele našich frontov. Sme povinní odsúdiť rečníkov, ktorí tu vystupovali. Erenburgova Búrka je svedomím času, svedomím našej generácie, svedomím a znamením našej éry …“

Niektoré zdroje tvrdia, že všetci rečníci potom opakovane ešte raz vystúpili, ale tentoraz chválili román a autora s rovnakým nadšením, ako predtým nadávali.

Príbeh zodpovedá duchu doby, ale keď som sa v archíve, kde sa uchovávajú dokumenty Zväzu sovietskych spisovateľov, pýtal na toto zasadnutie, informovali ma, že z tohto stretnutia nemajú žiadne materiály. Neoficiálne dodali, že boli zničené.

Po búrke

Tento príbeh ukazuje, ako sa za pár minút všetko obrátilo hore nohami: odsudzujúci sami boli odsúdení, akoby zmetený búrkou, ktorú vyvolali. Najviac sa mi páči, že celá dráma sa odohrala presne podľa pravidiel starogréckej tragédie: konflikt sa stupňuje, situácia sa stáva beznádejnou, no zo zákulisia zvučí hlas boha („Deus ex machina“) a spravodlivosť triumfuje.

Použitý latinský výraz, Deus ex machina, doslovne znamená „Boh zo stroja“. Obrazne sa takto popisuje riešenie akéhokoľvek konfliktu, ktoré napomôžu vyššie sily. Pre antické divadlo bolo bežné, že takýto „boh“ zrazu zostúpil na javisko, alebo sa vyjadril hromovým hlasom zo zákulisia.

Dnešný čitateľ si môže položiť otázku: nebolo to celé inscenovaná hra? Keby Stalin nechcel, útok na Erenburga by sa nikdy nebol začal. Ak to dopustil, dal možnosť každému sa vyjadriť. Aj autor Búrky mohol kedykoľvek skončiť (či vôbec nezačínať) diskusiu, ak by hneď ukázal kolegom Stalinov telegram, no neurobil tak (čo mu nikdy neodpustili).

Nemyslím si, že sa mu páčilo počúvať kritiku a urážky, ale žiadal si to scenár. Príznačné je, že Surkov, čo bol inak známy konformista, sa nepripojil do kritiky románu. Mohol byť upozornený a plnil svoju rolu.

„Veľký vodca a múdry učiteľ“ mal zvláštny humor a rád sa zasmial (či skôr vysmial) svojim podriadeným. Živo si možno predstaviť, ako sa bavil, čítajúc zápis zo schôdze spisovateľov. Je známe, že Stalin spisovateľov vysoko nehodnotil, skôr ich toleroval, než rešpektoval. Hovorí sa, že raz, keď sa mu ktorýsi z úradníkov sťažoval na spisovateľov, – že stále vyrábajú škandály a konflikty, niečo si žiadajú, a hovoria nezmysly – Stalin údajne povedal: Máte pravdu, sú zlí, ale iných pre vás nemám…

Ak je takáto interpretácia správna, Erenburg už nevyzerá ako hrdina, ktorý porazil draka. Bol len hercom, plnil úlohu v hre, napísanej iným dramaturgom. A tá hra vôbec nebola tragédia – iba fraška, vymyslená pre potešenie jediného diváka, ktorý bol aj jej autorom.

Nemáme a asi už nikdy ani nebudeme mať dôkazy, aby sme potvrdili alebo odmietli túto verziu. Okrem toho nesmieme zabúdať, že nie je korektné aby sme sa na správanie vtedajších ľudí pozerali bez ohľadu na dobu, v ktorej žili: museli doslova bojovať o vlastný život, zachraňovať sa. Každý robil tak, ako vedel. Happyend príbehu nebol pre obdobie stalinizmu typický, skôr výnimočný.

Čoskoro po tejto udalosti získal Erenburg za román Búrka Stalinovu cenu prvého stupňa – najvyššie ocenenie vtedy udeľované spisovateľom. Kým bol Stalin ešte živý, niekoľkokrát ešte Erenburgovi pomohol v komplikovaných situáciách.

Deväť rokov po Stalinovej smrti Erenburg napísal: „(..) nie je možné ignorovať minulosť – štvrťstoročie našej histórie. Pod Stalinom naši ľudia obrátili Rusko na mocný moderný štát…“ Erenburg mu mal byť za čo vďačný.

Po Stalinovi

Lenže: ten istý spisovateľ po Stalinovej smrti napísal novelu Oteplenie («Знамя», № 5, 1954), ktorá dala neskôr meno celej ére sovietskych dejín, pričom hlavným obsahom bola demontáž represívneho systému. A v roku 1966, spolu s trinástimi predstaviteľmi sovietskej vedy, literatúry a umenia, podpísal list predsedníctvu Ústredného výboru KSSZ proti rehabilitácii Stalina. Ani vďačnosť mu nezatvorila oči pred pravou historickou úlohou jeho bývalého patróna.

Prešlo už vyše 50 rokov od smrti Erenburga. Jeho diela už málokto číta. Ľudia do päťdesiatky sotva vôbec počuli jeho meno. Iba historici z času na čas pripomínajú jeho vojenskú publicistiku a hodnotia ju veľmi nejednoznačne. Ale jeho život bol bohatý na príhody a nečakané zvraty, ešte raz pre nás môže byť poučný.

Pokiaľ ide o Stalina, ten príbeh ukazuje, že nemal len jednu tvár, nebol to len tyran a masový vrah, ale dokázal sa hrať s ľuďmi ako figúrkami aj v kultúre. Možno aj vďaka tomu žije v mysliach Rusov aj 70 rokov po svojej smrti.