Bola progresívna feministka a začína písať do Štandardu. Dana Vitálošová hovorí, že transideológia sa na Slovensku šíri rýchlosťou blesku

Do Štandardu začína prispievať nová a otvorene feministická autorka Dana Vitálošová. Spoluprácu sme sa rozhodli oznámiť na MDŽ. V rozhovore hovorí, ako ju agresivita a radikalizmus transaktivistov prinútili prehodnotiť jej pohľad na transideológiu. Opisuje, ako ju šokovala téma dojčenia „transžien“, prijímanie mužov do ženských útulkov či spochybňovanie existencie nielen pohlavia, ale už aj detstva. Varuje, že Slovensko nie je konzervatívnou oázou, ktorej by sa tieto trendy vyhýbali. Naopak.

Ako už zaznelo v rozhovore pre Postoj, feministickou aktivistkou si bola približne od roku 2014. Niekoľko rokov si na Slovensku viedla online magazín feminist.fyi, ktorý uverejňoval články v rámci takzvaného intersekcionálneho feminizmu. Zároveň si bola zástankyňou transgenderizmu. V roku 2019 však prišiel obrat a začala si transaktivizmus kritizovať. Čo sa stalo?

Nespokojnosť s tým, kam sa feminizmus a transaktivizmus uberá, sa u mňa začala v roku 2018. Vtedy som na Twitteri narazila na fotografie transžien, teda biologických mužov, ktorí sa usmievali a oblečené mali tričká s nápisom “Dávam päsťou TERFs.” (TERF je skratka urážlivého pojmu “radikálna feministka vylučujúca transľudí.”)

Keďže významnou časťou môjho aktivizmu bol vždy boj proti násiliu na ženách, tieto fotky mnou otriasli. Začala som si zisťovať, čo tieto ženy "spáchali". Dozvedela som sa, že časť môjho hnutia si myslí, že vyhrážky násilím, alebo dokonca smrťou či znásilnením sú adekvátnou odpoveďou na takzvané “misgenderovanie,” teda používanie biologicky správnych zámen, alebo na tvrdenie, že “transženy sú muži.” S “misgenderovaním” som vtedy nesúhlasila, no zároveň som nemohla ignorovať, ako sa stáva zámienkou pre násilie na ženách.

Prečo si sa neozvala už vtedy?

Potrebovala som dlhší čas, kým som na transideológiu celkom zmenila názor. Začala som vtedy sledovať ľudí, ktorí transaktivizmus kritizovali, hoci predtým som ich považovala za podobných fašistom. A tak som sa dozvedela o kauzách, o ktorých som predtým netušila, pretože progresívne kruhy mali na tento druh informácií embargo. Šokovalo ma napríklad, že v Kanade do čisto ženských útulkov pre obete domáceho násilia začali prijímať mužov, ktorí sa identifikujú ako ženy. Poslednou kvapkou bol prípad Jonathana Yaniva, kanadského transsexuála, ktorý zažaloval salóny krásy za to, že mu odmietli spraviť brazílsku depiláciu – teda depiláciu intímnych partií. Vďaka tejto kauze som sa dozvedela o autogynefílii.

Čo to je?

Autogynefíliou je, keď heterosexuálneho muža vzrušuje myšlienka na samého seba ako na ženu. Podľa sexuológa Blancharda je približne polovica “transžien” takýmito mužmi. Takže to, čo mnohí progresívci považujú za takmer posvätnú identitu, má v mnohých prípadoch sexuálnu príčinu aj sexuálny priebeh.

Ako to však súvisí s právami žien?

Bežná existencia žien sa stáva súčasťou sexuálneho fetišu. Autogynefilov vzrušujú aj tradičné ženské činnosti, alebo účasť v čisto ženských kolektívoch – obzvlášť ich lákajú lesbické stretnutia. Ak aj na chvíľu zabudneme na úchylky, práva žien strácajú akýkoľvek význam, pokiaľ do definície ženy zahrnieme mužov. Netreba zabúdať ani na to, čo so ženami robí užívanie testosterónu, alebo operácie, ktorými si dávajú odstrániť zdravé orgány. Mnohé si takto významne skrátili život, privodili si menopauzu v dvadsiatke a stali sa doživotnými pacientkami.

Konzervatívnym kruhom často vyčítajú, že sa touto témou príliš zaoberajú. Mnoho ľudí si myslí, že ide o excesy a aj to sú excesy západného priestoru a na Slovensku nám nič podobné nehrozí.

Podobné zľahčovanie neprebieha iba u nás. Na Západe tiež mnohí ľudia odmietajú veriť, že sa môžu diať veci, ktoré sa dejú. Je to pochopiteľné. Jednak preto, že ide o naozaj neskutočné záležitosti, a po druhé preto, lebo klasické médiá o nich odmietajú informovať. Čo sa týka Slovenska, ja tiež občas odmietam veriť, že sa u nás transideológia šíri rýchlosťou blesku – a to aj napriek tomu, že dôkazy o opaku mám priamo pred svojimi očami. To vedomie je prosto príliš bolestné.

(viac…)