Soft landing, teda mäkké pristátie prehriatej ekonomiky späť na svoj dlhodobý potenciál, sa stal v minulom roku zaklínadlom centrálnych bankárov na oboch stranách Atlantiku. V teórii je to jednoduché – pokiaľ vám časť inflácie vzniká na trhu práce pri rekordne nízkej nezamestnanosti, dali by sa inflačné tlaky ochladiť drobným zvýšením počtu nezamestnaných.
Nikto nevolá po armáde nezamestnaných, ale stačilo by sa posunúť do miesta, kde sa nebudú musieť zamestnávatelia toľko predháňať v prebíjaní svojich mzdových ponúk, aby ulovili pracovníkov od konkurencie. Učebnicovo to znie jednoducho, má to však jeden zásadný háčik. Nikdy sa nám to nepodarilo.
Najdlhší časový sled nám v preskúmavaní mäkkých pristátí poskytnú Spojené štáty. Tie sa po druhej svetovej vojne museli prekliesniť celkom jedenástimi väčšími ekonomickými recesiami, dvanásta bola tá pandemická. Z týchto jedenástich recesií prišlo osem po významnom zvýšení úrokových sadzieb. Už aj preto dáva zmysel si v dnešnom prudkom raste úrokov všímať niektoré historické paralely.