Váš životný príbeh je úzko spojený so svetom umenia. Spomínate si na stretnutia s umením aj v detstve, ktoré ste prežili v Nitre? Ako sa prejavovala vaša detská tvorivosť?
Moje detstvo sa nieslo v znamení športu, ničoho iného. To bola moja láska a s tým súviseli aj moje ostatné životné neúspechy, ako napríklad hra na hudobné nástroje. Začal som sa učiť na husle, ale po štyroch rokoch sa to skončilo neúspechom. Potom som skúšal dva roky trúbku, to dopadlo podobne a skončila sa moja cesta hudobným svetom. Chodil som privátne a nemali sme tam teóriu, čo bolo trochu na škodu, keďže o hudbe teoreticky neviem nič. Pokiaľ ide o výtvarné umenie, doma sme mali skôr kópie obrazov, jedna bola pekný obraz Božského Srdca.
Ale miloval som čítanie, k tomu ma viedla moja matka, učiteľka francúzštiny a slovenčiny. V literatúre bola doma a presne vedela, v ktorom veku ma na akú literatúru upozorniť. Postupne som prešiel cez mayovky, indiánky, cooperovky a slovenskú klasiku: Kukučína, Tajovského, Kalinčiaka. Potom, samozrejme, svetových autorov ako Dickens, Balzac a iných. Vďaka tajnej cirkvi ma na poéziu Janka Silana upozornil biskup Korec, posielal mu veci, ktoré nemohol publikovať, a získal som vzťah k poézii. Postupne som si vybudoval aj knižnicu poézie a neskôr po roku 1989 som sa angažoval, aby vyšli súborné diela autorov katolíckej moderny.
Kontakt s (neoficiálnou) výtvarnou scénou vám sprostredkoval výtvarník Milan Bočkay, s ktorým ste sa zoznámili počas povinnej základnej vojenskej služby. Mohli by ste nám toto „osudové“ stretnutie priblížiť? Ako ste v tom čase umeleckú komunitu, do ktorej vás následne uviedol, vnímali?
Absolútny zlom v mojom živote nastal na vojenčine, keď som sa náhodne stretol s Milanom Bočkayom. Mali sme skôr formálny vzťah, ale raz som mu požičal knihu od Ignáca Leppa Viera v modernom svete. To bol psychoanalytik s marxistickým svetonázorom, ktorý pod vplyvom jezuitu Teilharda de Chardina konvertoval na katolícku vieru a stal sa kňazom. V knihe veľmi autenticky opísal prerod od neviery k viere. Z dlhej chvíle som mu ju dal čítať a po nejakom čase mi ju vrátil a povedal, že kniha mu vrátila vieru jeho detstva a odvďačí sa mi tým, že ma vovedie do sveta výtvarného umenia.
Tak sme sa spriatelili a bol to osudový moment, pretože som dovtedy o výtvarnom umení nemal šajnu. V roku 1970 som bol vo vatikánskych múzeách, no to bol skôr komplexný dojem, nešiel som do detailov. Na vojne pracoval v aranžovni, kde mohol aj tvoriť, videl som jeho tvorbu. Zoznámil ma s jeho ženou Klárou, ktorá ho bola navštíviť, a skamarátili sme sa tak, že som sa stal jej birmovným otcom aj birmovným otcom ich syna Marcela. Krstný otec som aj dvojičkám Jozefa Jankoviča. Nebyť tohto stretnutia, bol by som úplne iný človek, ináč by som vnímal svet. Popri ňom som spoznal velikánov umenia, českú kultúru a umenie, kde ma nezištne vťahoval.
Nezostali ste však v role pasívneho „milovníka umenia“, ale v časoch normalizácie ste organizovali aj neoficiálne výstavy. Bolo to počas vášho pôsobenia v Slovenskej akadémii vied. Prvá výstava sa uskutočnila v roku 1978 v zasadačke Ústavu technickej kybernetiky, otváral ju Jiří Valoch. Čo bolo podnetom k vzniku výstav v zasadačkách a vestibuloch rôznych inštitúcií a aká bola ich genéza?
V rokoch 1971 až 1972 sme boli na vojne, ja som potom začal pracovať na akadémii. Bočkayovci bývali najprv v podkrovnom byte v Starom meste, potom v dvojgarzónke v Petržalke. Často sme sa stretávali, chodil tam aj Otis Laubert. Vždy sme dostali aj dobrú večeru a Milan nám predčítal z niektorých kníh. Ja som mu dával všetky samizdaty, ktoré som mal. Čiže som zasa približoval svet nezávislej, nielen náboženskej literatúry, keďže som mal kontakty aj s občianskym disentom.
Cez Milana som sa zoznámil najprv s Mariánom Meškom, s Igorom Kalným, čo boli veľmi srdečné stretnutia. Stretávali sme sa u Milana v Dome ČSSP (Československo-sovietskeho priateľstva), kde pracoval. Bol to slobodný priestor, azyl, kde bola voľnosť. Postupne som sa spoznal s Igorom Minárikom, Danielom Fischerom a ďalšími.
Uvažovali sme, čo robiť, a zrejme to bola moja myšlienka, že by sme mohli skúsiť urobiť výstavu v zasadačke Ústavu technickej kybernetiky v SAV, kde som pracoval. Využili sme na to kultúrny odbor ROH, ktorý mala na starosti Ľudmila Horanská, ekonómka, ktorá chodila do našich kresťanských krúžkov. Akadémia bol osobitný svet. Bola zrejme vytvorená na báze ruských akadémií, boli to svety, kde mali vedci aj veľkú občiansku slobodu. Aj my sme tu zažívali atmosféru slobody, boli tam veľmi korektní aj členovia strany, riaditeľ bol docent Ivan Plander, ten nebol komunista, Štefan Petráš, Ján Chudík, syn bývalého predsedu Slovenskej národnej rady, Bednár a iní. Pracoval tam Jano Langoš, môj brat Jozef Mikloško, z prostredia tajnej cirkvi aj Mária Lucká, Marián Vajteršič, Peter Václavík, Rudolf Fiby, rovnako filozof Boris Lazar. To boli absolútne nezávislí ľudia, Fiby bol tajný kňaz spoločenstva Fatima.
Milan Bočkay zohnal panely z Domu ČSSP. Aj to bol svet socializmu, na jednej strane prísna ideologická kontrola cez zväzy a na druhej strane prostredníctvom priateľstva sa s prižmúrením oka dalo veľa urobiť. Výber autorov robil Milan Bočkay, bol tam aj Fischer, Minárik, Bočkayová, Laubert, Meško. Akcia vyšla neuveriteľne, bolo to preplnené, prišla tam elita neuznaného výtvarného umenia – Alex Mlynárčik, Jozef Jankovič, Tomáš Štrauss, Rudolf Fila, boli tam všetci. Bolo neuveriteľné, že niečo také sa mohlo podariť a neudialo sa nič. Bol to objav, keďže popri bytových výstavách toto bola výstava na verejnom mieste.
Ktoré boli ďalšie výstavy, na ktorých ste sa podieľali?
Môj brat Jozef, ktorý bol vedúci oddelenia, organizoval v Smoleniciach pravidelné konferencie o algoritmoch a výstavu sme tam v tom istom roku presunuli počas medzinárodnej konferencie. Nemalo to, samozrejme, takú návštevnosť, no účastníci zažili alternatívne výtvarné umenie. Obe výstavy uvádzal Jiří Valoch. S jedlom rastie chuť a prišli sme na myšlienku urobiť v roku 1979 väčšiu výstavu, kde boli aj ďalší ľudia ako Ladislav Čarný, Rudolf Sikora, Marián Mudroch a Ľubomír Ďurček. Bolo to vo veľkom vestibule jedálne v tom istom areáli.
Vtedy prišiel anonym, stále mám jeho prepis. V mene pracujúcich sa ohradil voči výstave a vtedy sa to spustilo. Ja som bol na výsluchu na ŠtB, Bočkay, Laubert tiež. Boli tam Ďurčekove akcie, Bočkayov pokrčený papier, čo sa bralo ako provokácia. Dva roky po Charte 77 to dávali do súvisu, že ide o iniciatívu Charty v slovenskom prostredí. Bolo jasné, že s výstavami končíme.
Čiže organizovanie výstav ďalej nepokračovalo?
Napriek tomu sme po čase pokračovali ďalej. Ľudmila Horanská mala brata Maximiliána Horanského, bol amatérsky výtvarník a požiadal som ho, keďže Fila mal päťdesiatku, či by mu nevedel vybaviť výstavu. Konala sa vo Výskumnom ústave poľnohospodárskom v Trnave.
Mária Koncová, tiež členka našich spoločenstiev, ktorá pracovala na Ústave aplikovanej kybernetiky v Dúbravke, čo už nepatrilo pod akadémiu, spolu so Zuzanou Kajanovou začali v 80. rokoch organizovať výstavy. Uskutočnili sa tam výnimočné výstavy, bez akejkoľvek odozvy zo strany štátnej moci. Napríklad výstava Pocta Igorovi Kalnému po jeho smrti (1988), Milana Paštéku, Rudolfa Sikoru, ale aj českých výtvarníkov ako Václav Boštík.
Zrejme to bolo spôsobené aj tým, že v 80. rokoch už bola atmosféra o niečo viac uvoľnená.
Áno, tieto výstavy sa konali až do roku 1989. S Jankovičom ma zoznámil Daniel Fischer, s Milanom Paštékom Marián Mudroch, s Rudom Filom, samozrejme, Milan Bočkay. Zoznámil som sa aj so zaujímavým, hlbokým svetom hudobníkov – Romanom Bergerom, Iľjom Zeljenkom, Mirom Bázlikom, Jozefom Malovcom, Jurajom Hatríkom, stretávali sme sa v ich bytoch.
Dôležité boli aj pobyty v Brne, výstavy, ktoré organizoval Jiří Valoch na rôznych miestach. Stretnutia s Ivom Janouškom, prekladateľom Aloisom Kroupom. České prostredie som objavil vďaka Rudolfovi Filovi. Chodieval som do Prahy, kde som nosil správy z tajnej cirkvi pre kardinála Tomáška. V noci som šiel vlakom, na vrátnici som odovzdal istému pánovi veci pre kardinála a potom už bol môj svet antikvariátov. Kobliha, Bílek, Váchal, Zrzavý, Tichý... Získal som krásne diela, mnohé som aj rozdal. Keď som nepracoval a finančne mi pomáhal kardinál Korec, vo výklade bol neuveriteľne nádherný Váchalov Ráj, stál 1 300 korún a to bolo moje najväčšie pokušenie, či to kúpiť. Mal som ich, no povedal som si, že obraz nemôžem kúpiť, keď som takýmto spôsobom podporovaný. Dali sa tam zohnať poklady.
V prostredí, kde som sa pohyboval, som zakladal nové výtvarné galérie, možno aj dve desiatky – podarúval som diela, ktoré som dostal. To sa stalo až takým výkričníkom pre výtvarníkov, aby mi už nič nedávali.
Čiže odkaz ste niesli ďalej a lásku k umeniu ste zasievali aj v iných.
Áno, a na to som hrdý. Vidím, čo pre mňa znamená moja domáca galéria, že umenie človeka formuje. A myslím si, že je lepšie, keď diela visia v bytoch, ako keď sú niekde založené.
Raz sme navštívili Ludvíka Kunderu v Kunštáte. Peter Zajac, Alta Vášová, Rudolf Fila a ja. Bol to veľmi silný zážitok a Zajac povedal, že to bola kedysi tá silná meštianska kultúra stredného stavu, ktorá bola nosná. Patrila k nej hudba, knihy a výtvarné umenie, to bola súčasť meštianskych bytov ako nositeľov kultúry a prenášali ju z jednej generácie na druhú. Súčasťou toho všetkého bolo, že som sa neskôr angažoval s Gabikou a Petrom Smolíkovcami pri vydávaní monografií.
Áno, s vaším pričinením vyšli po roku 2000 monografie viacerých výtvarníkov, keďže ste na ne zháňali prostriedky. Ktoré to boli?
Vyšli monografie Bočkayovcov, Mariána Meška, Igora Minárika, Evy Minárikovej, Teodora Tekela, Oskára Čepana, Igora Kalného. Tým, že v minulom roku vyšla aj monografia Ladislava Čarného, všetci členovia Skupiny A-R majú dnes svoje zastúpenie v knižnej podobe. A som presvedčený, že vyjde aj kniha o tejto skupine, ktorú pripravuje Peter Zajac. A iste bude veľmi zaujímavá.
Súčasťou výtvarného sveta boli aj takzvané albumy diel pripravované pri rôznych príležitostiach, boli to skvosty. Musím sa pokorne priznať, že som obrázky z nich väčšinou rozdal. Bol to napríklad album Symposion III./In memoriam Miloš Laky (1976), k päťdesiatke som dostal album od výtvarníkov aj cenu Skupiny A-R Christmas (2003). Výnimočné boli tiež PF-ká, ktoré som od priateľov dostával, boli to nádherné miniatúry.
Vo vašej osobe sa stretával a prepájal katolícky a intelektuálny disent.
Angažoval som sa aj v občianskom disente, publikoval som takmer vo všetkých občianskych samizdatoch v Bratislave. Tolerovali to aj biskup Korec a Vladimír Jukl, prinášal som z tohto prostredia aj pre nich veľmi obohacujúce informácie. Jablonický, Šimečka, Kusý, Strinka, to boli výnimočné osobnosti. Ale aj mladí, s ktorými som spolupracoval, ako Oleg Pastier, Ján Budaj, Ján Langoš, Ivan Hoffman, Jiří Olič, Boris Lazar a iní. To bol svet literatúry, kde som sa učil písať, začal som v samizdate Náboženstvo a súčasnosť a zostalo mi to dodnes. V roku 1982 som napísal svoj prvý článok a dodnes píšem rôzne príspevky. To mi otvorilo ďalší rozmer života, ktorý ma robí šťastným.
Svet kultúry ste po Nežnej revolúcii v roku 1989 mali možnosť budovať aj z vašich pozícií v politike.
Keď som bol v parlamente, angažoval som sa väčšinou vo výbore pre kultúru a školstvo, až neskôr pre ľudské práva, v tom čase sme dali spolu s Petrom Zajacom do pohybu tri veľmi zaujímavé projekty, ktoré považujem za zásadné. Knižnicu slovenskej literatúry, takmer 70 zväzkov súborných diel slovenských autorov. Minister kultúry bol vtedy Rudolf Chmel, Martin Fronc bol minister školstva. Vydal to Kalligram pod záštitou Ústavu slovenskej literatúry SAV počas obdobia desiatich rokov. Ďalším projektom bola Encyclopaedia Beliana vydávaná Encyklopedickým ústavom SAV a Slovník súčasného slovenského jazyka od pracovníkov Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV.
Šťastím bolo aj spojenie s vydavateľstvom Lúč, kde vyšlo pod editorstvom profesora Júliusa Pašteku kompletné dielo Janka Silana, Hanusove diela, Jozefa Kútnika Šmálova aj prepojenie s Petrom a Gabikou Smolíkovcami a vydavateľstvom Michala Vaška. Vyšiel tam pod editorstvom Júliusa Pašteku Mikuláš Šprinc, Andrej Žarnov, Ján Haranta, Ján Slavkovian. Július Pašteka spolu s vydavateľom Petrom Chalupom vydali diela Rudolfa Dilonga a Karola Srmeňa. Takto vyšla na Slovensku prakticky celá katolícka moderna. Tiež vyšiel kompletný Pavol Strauss, desať zväzkov, to je tiež zázrak. V tomto smere sa podarilo nejaké tie biele miesta zaplniť.
Tiež by som spomenul medzinárodné výstavy Skupiny A-R, ktoré boli na ambasáde v Ríme, kde bol môj brat Jozef veľvyslanec, vo Florencii, v Berlíne a v Budapešti, to bola impozantná výstava v Ludwig Múzeu, pričinil sa o ňu Karol Wlachovský s Petrom Zajacom. V tomto smere, čo sa dalo, to sme zaplnili. Ale všetko vďaka tomu, že sa kdesi najprv zasadí horčičné semienko. Vydávanie súborných diel, to som mal aj z domu, mali sme v knižnici súborné dielo Hviezdoslava, Vajanského, dodnes si to pamätám. So Smolíkovcami sme tiež vydali dôležité dielo Zločiny komunizmu na Slovensku 1948 – 1989, I,II, za ktoré sme v roku 2002 dostali Cenu Dominika Tatarku.
Máte v tomto smere nejaký nesplnený sen vo vzťahu k vydavateľskej činnosti alebo k výtvarnému umeniu?
Skupina A-R bola výnimočná, to, čo tu vytvorila, je v kultúrnych dejinách Slovenska zásadné. Boli to spomínané albumy, aj keď ich nerobili len oni, PF-ká, výstavy a domové a neoficiálne výstavy. Je to príbeh a ten treba aj knižne zmapovať. Stretávame sa často v Galérii 19. Výnimočné na tejto generácii je, že majú jasnú celoživotnú líniu a nezmenili sa. Umenie bolo pre nich všetkým, všetci žijú umením a nerobili kompromisy, ani občianske. Nepodpísali žiadnu Antichartu, sú to čistí ľudia. Je to výnimočná generácia a výnimočné zoskupenie.
Ešte nosím v srdci a myslím si, že niektorí ľudia by mali byť blahorečení. Napríklad otec a syn Munkovci, Janko Havlík. A pripravuje sa aj proces blahorečenia pátra Vendelína Javorku, Alfonza Paulena. Za zavŕšenie by som považoval, keby sa začal proces blahorečenia Vladimíra Jukla a Silvestra Krčméryho, to boli výnimočné postavy. Som šťastný že mi vyšla kniha o Juklovi, kde je v pozadí celý príbeh tajnej cirkvi v prostredí, v ktorom som sa pohyboval.
Bol by som tiež rád, keby sa podarilo zmapovať život rehoľných sestier počas 40 rokov komunizmu, lebo to sú neuveriteľné príbehy vernosti, obety, utrpenia, statočnosti. Málokto si uvedomuje, že ony sa nezlomili, nevyzliekli sa z habitov, je to v našich dejinách veľký príbeh. Chcel by som sa do toho pustiť.
K autoritám, ktoré vás v živote ovplyvnili patrí Silvester Krčméry a Vladimír Jukl. Boli súčasťou hnutia Rodina, ktoré založil chorvátsky jezuita Tomislav Kolakovič. Českú vetvu Rodiny tvorili osobnosti ako Josef Zvěřina, Oto Mádr či Růžena Vacková, ktorí boli aktívni aj na poli kultúry (Zvěřina a Vacková ako historici umenia). Ovplyvnili aj slovenských výtvarníkov študujúcich v Prahe, napríklad Alexandra Trizuljaka, Juliána Fila, Jána Mathé. Bola by to pekná téma na výskum. Poznali ste sa aj so spomínanými českými predstaviteľmi Rodiny?
Pre Krčméryho a Jukla boli z umenia zaujímavé napríklad Hložníkove grafiky s náboženskými motívmi, Silvo mal vzťah k Robovi Bielikovi, mal od neho aj pekný veľký obraz, priatelili sa. Růženu Vackovú som už nezažil a Zvěřinu iba párkrát. Bol som napojený na Mádra. Zmapovať Zvěřinu a jeho umeleckú orientáciu by malo veľký význam, to isté v prípade Vackovej.
Angažoval som sa aj pri vzniku Pamätníka Sviečkovej manifestácie, robil ho Patrik Kovačovský, Pamätníka obetiam komunizmu, ktorý robil Jozef Barinka, a Pamätníka Kolakovičovej Rodine od Milana Opálku, ktorý je v Bratislave pri Svoradove. Zanechanie svedectva a pamäti je veľmi dôležité.
Po Kolakovičovi je pomenovaná aj ulica a zastávka MHD v Devínskej Novej Vsi.
Áno, to je veľmi pekné. Zaslúžili sa o to ľudia v meste. Pracuje sa na tom, aby bolo po Silvovi Krčmérym pomenované malé námestie v Bratislave. Títo ľudia by mali ostať zapamätaní.
Na čom aktuálne pracujete?
S Petrom Zajacom sme editormi pripravovanej knihy s pracovným názvom Slovenská otázka v 21. storočí. Bude v nej zastúpených 18 autorov, väčšinou historikov a historikov literatúry, ktorí sa z rôznych pohľadov pozerajú na Slovensko, na vzťahy s Maďarmi, Čechmi, Rusínmi, Rómami, Nemcami a inými.
Zaujala či potešila vás v poslednej dobe nejaká výstava alebo udalosť na výtvarnej či kultúrnej scéne?
Snažím sa stále žiť v dotyku s kultúrou, chodím na výstavy. Často chodíme s manželkou na koncerty do Slovenskej filharmónie a radi cestujeme, milujeme Rím a Prahu, boli sme tri týždne u známych v Kanade. A stále som v kontakte s ľuďmi, ktorí reflektujú túto dobu.