Pohltenie politikou identity bolo také komické, že spravodajský web NPR napísal, že jedna z hviezd filmu, Michelle Yeohová, sa „identifikuje ako Aziatka“. Narodila sa v Malajzii čínskym rodičom a hviezdou sa stala v hongkonských filmoch. To, že posledné roky nakrúca v Amerike a žije vo Švajčiarsku, nič nemení na tom, že jednoducho je Aziatka. Len popletení Američania si potrebujú nahovárať, že sa ako Aziatka „identifikuje“.
Všetko, všade, naraz je interesantný postmoderný film. Ale je to snímka toho druhu, v ktorej ide skôr než o príbeh o to, že sa tam konštruuje nejaký originálny svet. A niekedy od polovice filmu si divák hovorí, že tú konštrukciu už pochopil a že ten skoro dvaapolhodinový kus by nezaškodilo aspoň o pol hodiny preškrtať.
Belošská cena útechy
Za akúsi belošskú cenu útechy možno považovať, že v kategórii dokumentárnych filmov zvíťazil favorizovaný Navaľnyj. Aj tu môžeme dohľadať politické kritériá. Americkí liberáli niekedy v Obamovom druhom období s výdatnou pomocou Donalda Trumpa zistili to, čomu sa predtým posmievali – že Rusko je nepriateľ. A preto sú ruskí opozičníci hodní záujmu. Aj producent filmu CNN je na tej správnej strane. A subjekt dokumentu je navyše nespravodlivo väznený.
Navaľnyj, ako ho Západ pozná dnes, je vodca protikorupčnej organizácie. Jeho videá na YouTube o tom, ako Putin a jeho ľudia rozkrádajú Rusko, sú vysoko profesionálne a efektívne. To je zjavne to, čo Kremeľ prinútilo k pokusu o jeho otrávenie.
Dokument zachytáva, akým spôsobom sa Navaľnému a jeho spolupracovníkom, medzi ktorými je najdôležitejší Christo Grozev z Bellingcatu, podarilo nakontaktovať dôstojníkov FSB a vytiahnuť z nich, akým spôsobom sa udial pokus o Navaľného otrávenie. Je to pôsobivý príbeh a tvorcovia z neho dokázali dostať maximum.
Navaľnyj je silná osobnosť, bystrý a odhodlaný, prirodzený vodca. Koniec koncov, bol zo všetkého najskôr úspešný právnik. Tak sa to aspoň javí, divák je schopný akceptovať, že Navaľnyj by si zaslúžil aj hagiografiu – nebol by to prvý súčasný dokument, ktorý niečo také robí. Či ide o hagiografiu, z ktorej sú slabšie momenty eliminované alebo nie, to divák nemá možnosť posúdiť.
Ale to nie je hlavná pochybnosť, ktorú tento dokument vzbudzuje.
Otázky na nacionalizmus a pochod Ruska
Ako asi každý chápe, protikorupčný program je najefektívnejší spôsob, ako mobilizovať opozíciu proti akémukoľvek režimu, ale zároveň to nie je politický program. Navaľnyj sa prezentuje ako disident a protikorupčný aktivista, ktorý vlastné politické ambície vedome odsúva stranou – budú dôležité, až budú dosiahnuté podmienky pre regulárnu demokraciu. Lenže politiku nemožno úplne vytesniť a Navaľnyj sa jej počas rokov verejnej činnosti, pochopiteľne, dotkol, bol koniec koncov napríklad členom strany Jabloko.
Vo filme sa na problematické aktivity z Navaľného minulosti dostane. Grozev poznamená, že sa tento politik a aktivista „na začiatku“ svojej kariéry spolčoval s celkom nechutnými ľuďmi. Tvorcovia premietnu zábery z akcie známej ako „ruský pochod“ v roku 2011. V reakcii na to sa Navaľnyj sťažuje, že sa mu novinári kladú rovnakých pätnásť otázok, medzi nimi sa pýtajú „na nacionalizmus a pochod Ruska.“ „To sa, preboha, nemôžete pozrieť na predchádzajúce rozhovory? odvetí otrávene.
Reportér naňho tlačí: Počkajte, nebolo tam nejaké hajlovanie? To by bolo viac ako nacionalizmus. Ruský politik sa obhajuje: Samozrejme, že by som s takými ľuďmi nikdy nebol v politickej strane. Ale budujeme širšiu koalíciu všetkých síl bojujúcich s režimom, aby sme dosiahli situáciu, keď sa každý bude môcť zúčastniť na voľbách.
Reportér namieta, že s takými ľuďmi by človek nemal byť ani na spoločnej fotografii. Navaľnyj sa obhajuje, že sú to občania Ruskej federácie a nemožno ich len tak ignorovať. „Za nacionalistov sa považuje veľa ľudí. Diskutujme o tom.“ A pokračuje, že v krajine, kde sú ľudia zatváraní doslova za nič, mu neprekáža, že je na mítingu s ľuďmi, v ktorých spoločnosti nevyzerá celkom dobre. A tým sa jediný konfrontačný moment filmu končí.
Divák si z tejto pasáže odnáša dojem, že tvorcovia sa neuspokojili s rolou zapisovateľov, že na Navaľného tlačili, že ho konfrontovali s temnejšími miestami jeho kariéry. Tak to má byť, môže si povedať. Nikto nie je svätec a nie je, koniec koncov, to západné predvídateľné poukazovanie na všadeprítomný nacionalizmus lacné klišé? Veď to vysvetlil celkom dobre a na tom pódiu nepovedal nič napadnuteľné.
Moment novinárskeho zlyhania
Lenže neinformovaný divák netuší, že to, čo považoval za splnenie profesionálnych novinárskych nárokov, bol v skutočnosti moment novinárskeho zlyhania a manipulácie.
Môžeme to prirovnať k tomu, keď sa vstup generála Petra Pavla na verejnú scénu odohral formou rozhovoru, v ktorom sa ho novinár akoby natvrdo spýtal, ako mohol slúžiť ako vojak komunistického režimu. A potom ho nechal hovoriť, že jednoducho niekde vyrástol a do KSČ vstúpil pod vplyvom gorbačovských nádejí. A nespiomenul nielen to, že Pavel sa stal kandidátom členstva v strane dávno pred Gorbačovom, ale že vykročil ku kariére komunistického spravodajcu. Rozhovor však splnil účel, že sa dalo povedať, že na minulosť sa už Pavla pýtali.
V prípade Navaľného je to oveľa horšie. Každý, kto si o ňom začne robiť o rešerš, musí okamžite naraziť na množstvo príkladov, keď otvorene prejavoval ruské šovinistické a imperialistické názory.
V roku 2007 založil hnutie Narod. Jedno jeho video začína tým, že každému sa hnusia šváby a muchy a máme na ne spreje a mucholapky. Ale keď je hmyz väčší, pokračuje Navaľnyj – a v tej chvíli sa vedľa neho objavia zábery príslušníkov nebielych etník –, potrebujete väčšie nástroje. A dvíha pištoľ.
Navaľnyj vedel tému Ruska pre Rusov pojednať vtipne – vtipnejšie a pre vzdelanejšie publikum stráviteľnejšie než akcie mladých násilníkov mlátiacich prisťahovalcov. Ale šovinistických a vulgárnych vyjadrení – proti Ukrajincom, Gruzíncom, homosexuálom a ďalším – (niektoré z nich neskôr zmazal, ale internet je navždy) je v jeho postoch na sociálnej sieti Livejournal mnoho.
V roku 2008 plne podporil ruský útok na Gruzínsko a poznamenal, že by rád na gruzínsky hlavný štáb odpálil križujúcu strelu. Gruzínsko označil za hlodavca (v ruštine je to slovná hračka). V roku 2013 sa potom za tento výraz ospravedlnil s vysvetlením, že tá urážka degradovala celý jeho post, za ktorým si inak stojí.
Maže staré výroky
To je odvtedy jeho taktika – staré výroky sčasti maže, čiastočne sa za ne ospravedlňuje (pričom jadro názoru zostáva nedotknuté), čiastočne ide do protiútoku a obviní diskutéra, že presne tieto argumenty proti nemu používajú kremeľskí propagandisti.
Tie výroky hrali podobnú komunikačnú úlohu, ako keď robil Miroslav Sládek [bývalý český politik, pozn. red.] vtipy o Rómoch – ale s tým rozdielom, že u Navaľného ide navyše o poňatie ruskej štátnosti a o geopolitiku.
Z pohľadu koncepčného aparátu západných spoločenských vied je Rusko poslednou nereformovanou imperiálnou mocnosťou. Spojené kráľovstvo, Francúzsko a ďalšie sa museli rozlúčiť so svojimi koloniálnymi dŕžavami, z Nemcov bolo nutné doslova vymlátiť, že sú predurčení na vládnutie, ak už nie celej Európe, tak aspoň Mitteleurope. Rusko – široké vrstvy Rusov – sa nemôže rozlúčiť s predstavou, že má voči krajinám okolo seba zvláštne nároky.
Niektorí komentátori vkladajú nádeje do toho, že by prehra vo vojne s Ukrajinou Rusov z týchto predstáv konečne vyliečila. To je však riskantná predstava hneď z niekoľkých dôvodov. Po prvé by si mal Západ zapovedať čokoľvek, čo len vzdialene zaváňa „regime change“. Nevie to.
Po druhé treba pripustiť, že ruská identita je komplikovaná a nemožno na ňu jednoducho napasovať schémy o národnooslobodzovacom boji. Mnoho ľudí rôznych etník, počnúc kedysi napríklad nemeckými kolonistami cez Gruzíncov a stredoázijské či sibírske etniká, ruskú identitu prijalo. Buď sa úplne poruštili, alebo majú viacvrstevnú identitu. Bez toho, aby zapierali svoj pôvod, sú schopní v ruskej civilizácii operovať. Nejeden Západoeurópan by si prial, aby bolo medzi jeho arabskými prisťahovalcami viac takýchto ľudí. Ich voľbu treba rešpektovať.
Navaľnyj je vzdelaný, šikovný, vie cudzie jazyky. Niet div, že sa na Západe stal najviditeľnejším symbolom protiputinovskej opozície. Niektorí špecialisti na Rusko mu reputáciu obratne leštia. Masha Gessenová napríklad v časopise New Yorker označila spomínaný klip so švábmi a muchami za „video na podporu práva držať zbrane“, čo predsa každý Američan pochopí.
Imperiálne Rusko je zároveň centralizované Rusko. A centralizovaná do Moskvy a Petrohradu je aj ruská, Západu zrozumiteľná opozícia. Ak rôzne ruské etniká, ktoré by teoretický rozpad ruského impéria mali „spôsobiť“, majú nejakých predstaviteľov, nevedia hovoriť jazykom Západu a nebudia jeho dôveru. V prípade Navaľného musíme rešpektovať jeho statočnosť a integritu, ale zároveň sme povinní pýtať sa, čo by jeho prípadný politický úspech znamenal pre budúcnosť Ruska. A v tom oscarový dokument zlyhal.
Text pôvodne publikovali na webe Echo24 a vychádza so súhlasom redakcie.