Avšak, keď sa v roku 1992 začal proces deľby spoločného štátu, Ján Čarnogurský a celé KDH bolo ako jediná parlamentná strana (s výnimkou maďarských menšinových strán) proti deklarácii zvrchovanosti.

Naopak, Vladimír Mečiar, ktorý bol – ako konštatuje František Mikloško v knihe rozhovorov s Jánom Štrasserom – v roku 1990 tvrdý federalista (s.120), sa v období delenia spoločného štátu stal „otcom zakladateľom.“

Ako je možné, že roly týchto dvoch významných politických osobností tých dní sa pri vzniku samostatného štátu tak radikálne otočili?

V Mečiarovom prípade je vysvetlenie v zásade jednoduché. On nebol nikdy mužom veľkých ideí, ale klasickým populistom a pragmatikom, ktorý presadzoval to, čo mu v danej chvíli zaručovalo moc. Mečiar skrátka vycítil, že takýto postoj mu prinesie hlasy, a tak sa z tvrdého federalistu stal v priebehu pár týždňov tvrdým národovcom.

S Čarnogurským a KDH je to však zložitejšie. Čarnogurský totiž nikdy neprestal byť stúpencom samostatnosti. Jeho postoj bol však špecifický v tom, že podľa neho sa Slovensko síce malo osamostatniť, avšak nie hneď, ale až o niekoľko rokov. Inak povedané, chcel samostatnosť, no nie v roku 1993, keďže v tom čase nepovažoval Slovensko za pripravené. A navyše, samostatnosť nechcel dosiahnuť takým spôsobom, ako to robil Mečiar a jeho HZDS či SNS a ďalší vtedajší nacionalisti.

Myslím si, že KDH a Ján Čarnogurský, ktorý v mnohých iných ohľadoch videl ďalší vývoj priam prorocky dopredu, tu spravili v oboch prípadoch osudovú chybu.

Na obhajobu Jána Čarnogurského treba uviesť, že situácia v tom čase bola preňho viac než zložitá. KDH bolo výrazne iné ako dnes. Značnú časť jeho členov (na základe toho, koľko ľudí ho opustilo v roku 1992, sa odhaduje, že to bola až jedna tretina) vtedy tvorilo takzvané národne orientované krídlo. Menšia časť z neho sa na Slovensko vrátila z emigrácie, kam títo ľudia odišli ešte medzi rokmi 1945 až 1948, výrazne väčšia časť z nich boli domáci.

Ich vnímanie politiky vychádzalo z Hlinkovej koncepcie a vojnového Slovenského štátu, čo znamená, že dávali rovnaký akcent na kresťanský ako na národnostný prvok. V ich ponímaní bol spoločný štát Čechov a Slovákov nespravodlivosťou, ktorú nám po druhej svetovej vojne nanútili komunisti a ktorej sa bolo treba čo najskôr zbaviť. Preto táto skupina požadovala hneď po páde komunizmu aj vyhlásenie samostatnosti Slovenska a minimálne konfederatívny spôsob usporiadania štátu.

Tu si treba uvedomiť, že viacero ľudí z tejto skupiny malo skutočne zvláštne spôsoby. Anton Neuwirth spomína vo svojej knihe Liečiť zlo láskou, že už na ustanovujúcom sneme KDH (17. februára 1990) jeden exulant z Mníchova vyhlásil: „Dám vám kilo zlata, ak vytvoríte slovenský štát.“ Na inom mieste zas píše o Františkovi Braxátorovi, významnom exulantovi, ktorý sa ho vraj po prejave na predvolebnom mítingu v roku 1990 s výčitkou v hlase opýtal: „Prečo si nevyhlásil Slovenský štát?“ (s. 165)

Že to toto krídlo myslelo so samostatnosťou Slovenska vážne, ukázal vtedajší člen KDH Viliam Oberhauser, ktorý ako vôbec prvý navrhol hlasovanie o zvrchovanosti Slovenska v Slovenskej národnej rade. Vtedy ho však Ján Čarnogurský rázne zrušil. Druhý pokus vyhlásiť zvrchovanosť z radov KDH vyšiel od Antona Hykischa (november 1991), ktorý tak učinil v čase, keď bol Čarnogurský v zahraničí (s. 135).

Navyše, situácia bola od začiatku roka 1990 značne napätá. Spoločnosťou mávali nacionalistické vášne (pomlčkový zákon, jazykový zákon), na námestiach sa v podstate pravidelne konali mítingy a demonštrácie nacionalistov, ktoré boli silne populistické, často neprijateľne namierené voči Maďarom a nezriedka vulgárne či dokonca násilné. Nečudo, že časť spoločnosti sa ľudí, ktorí presadzovali myšlienku samostatnosti, bála a Čarnogurský nechcel dovoliť, aby k tomu prispelo aj KDH.

Netreba zabúdať ani na krvavé národnostné konflikty v bývalej Juhoslávii, ktoré sa začali práve v roku 1991 a ktoré uvrhli Balkánsky polostrov na dlhé roky do zničujúcich a surových vojen plných vojnových zločinov.

Ďalším dôvodom zdržanlivosti bol strach pred historickou traumou. Mikloško v spomínanom rozhovore s Jánom Štrasserom uvádza, že Čarnogurský tvrdil, že katolíci nemôžu druhý raz rozbiť spoločný štát (s.153), čím odkazoval na rozpad Československa v roku 1939. Predpokladal, že Západ by to nepochopil a v časti spoločnosti by sa tým posilnili negatívne emócie voči cirkvi a KDH, ktoré už v tom čase viacerí jej oponenti posmešne označovali za čiernu totalitu (odkaz na čiernu farbu kňazského oblečenia).

Okrem toho, doba bola príliš turbulentná. Preberanie moci ešte nebolo dokončené, naopak, komplikovalo sa tým, že komunisti sa skonsolidovali a neplánovali sa moci len tak vzdať (k čomu im dopomohla aj VPN), štátny aparát nebol dobudovaný, demokrati sa učili, ako vlastne vládnuť. Vyhlásiť do toho všetkého samostatnosť by bolo skrátka priveľké sústo.

A napokon, myšlienky samostatnosti sa po čase chytil Vladimír Mečiar a jeho HZDS, ktoré bolo už v tom čase synonymom ťažkého populizmu, hrubých spôsobov, a teda ohrozením čerstvo vybojovanej slobody. A KDH bolo jeho najsilnejšou opozíciou.

Toto všetko boli skutočne dobré dôvody, prečo by malo byť KDH voči samostatnosti zdržanlivé.

Avšak, rozdelenie Československa ukázalo, že viaceré z týchto obáv boli neodôvodnené. Pritom niektoré z nich boli zjavné už pred rozdelením štátu.

Typickým príkladom je Čarnogurského idea o samostatnosti, ktorá mala prísť až o niekoľko rokov. Dá sa uznať, že táto myšlienka mala svoju logiku, keďže Slovákom by skutočne pomohla tradícia českej politickej kultúry. Čechov však tá myšlienka popudzovala. Tí o nej (právom) hovorili ako o manželstve s klauzulou, že o desať rokov sa rozvedieme. Nepáčilo sa im, že by mali Slovákov ešte niekoľko rokov dotovať a tí by im napokon aj tak povedali zbohom. Takúto predstavu podľa Mikloška otvorene odmietali (s. 153).

Český politológ Ľubomír Kopeček v knihe Politické strany na Slovensku tvrdí, že Čarnogurského idea bola navyše pre voličov nezrozumiteľná a on ako politik tak pôsobil váhavo (s. 308). Zdá sa, že s odstupom rokov si to uvedomuje aj samotný Ján Čarnogurský. Ten totiž v roku 2012 pre Českú televíziu na otázku novinára, prečo v roku 1992 vyhralo voľby HZDS a či KDH nemohlo dosiahnuť lepší výsledok, odpovedal, že HZDS vyhralo preto, lebo jeho rétorika „bola zrozumiteľnejšia, a preto aj prijateľnejšia.“ (Pre úplnosť však treba dodať, že v danej relácii povedal aj to, že na percentá KDH by zmena v oblasti samostatnosti nemala žiaden vplyv.)

Okrem toho, aj František Mikloško priznáva, že po voľbách v roku 1992 bolo jasné, že Klaus a Mečiar nemôžu spolu vládnuť a štát by bol v permanentnej kríze (s. 161).

Ostatné vyvrátila sama história a tridsaťročná história samotného štátu. Tie ukázali, že kultivované rozdelenie bolo možné a v podstate aj úspešné.

Preto sa zdá, že to boli práve politici z KDH, kto v danej chvíli nerozpoznal, že situácia je vhodná na mierové rozdelenie spoločného štátu. Prečo je to tak, naznačuje František Mikloško, ktorý v knižnom rozhovore s Jánom Štrasserom tvrdí, že KDH hlasovalo proti Deklarácii o zvrchovanosti a Ústave sčasti aj preto, že to vnímali ako zápas proti Mečiarovi (s. 153).

Samozrejme, bolo by lepšie, ak by sa štát rozdelil na základe referenda, kde by obyvatelia vyjadrili svoju vôľu rozdeliť sa (ako to navrhoval Mikloško, ktorý bol v tom čase už v KDH). No takáto možnosť, žiaľ, v tom čase už nebola politicky priechodná. Navyše, Československo referendom v roku 1918 ani nevzniklo (domáhali sa ho napríklad Maďari), v roku 1992 sa tak použil precedens z roku 1918 - rozhodnutie elít.

Kresťanskí demokrati tak pohoreli na svojej klasickej chybe – viac ako obsah riešili formu. Najprv sa to ukázalo pri úvahách o tom, ako by vyzneli v očiach iných, ak by tému samostatnosti presadzovali oni. Potom, keď ich lavírovanie zákonite využil niekto iný, odmietli návrh podporiť zo značnej miery preto, že témy sa chopili politici, ktorí im neboli po chuti. Tento vzorec sa potom v histórii nášho konzervativizmu ukázal ešte viackrát. Najjasnejšie o 26 rokov neskôr, keď kresťanskí demokrati zaváhali pri potratoch a témy sa chopil Kotleba. A oni znova riešili, ako sa zachovať. Lebo forma.

Viem, že teraz sa o tom píše ľahko a emócie tých dní boli výrazne iné. No s odstupom času sa ukazuje, že najneskôr od volieb v roku 1992 bolo jasné, že spoločný štát sa už nedá zachrániť a spoliehať sa na Čechov nemalo význam. Je chybou, že v KDH si to neuvedomovali.

2. Dôsledky pre konzervativizmus na Slovensku

Takýto postoj kresťanských demokratov mal dva negatívne dôsledky. Tým prvým je, že určujúcim prvkom vyhlásenia samostatnosti sa nestali oni, ale Mečiar, ktorý následne novovzniknutému štátu dal do vienka aj svoje politické praktiky, ktoré sa slovenskými novodobými dejinami ťahajú dodnes (napr. Robert Fico). Ak by si vtedy kresťanskí demokrati, ktorí túto myšlienku vniesli do politickej debaty a neskôr hlasovali proti deklarácii, počínali inak, nezávislá Slovenská republika mohla byť postavená na úplne iných základoch.

Druhý negatívny dôsledok je rovnako ďalekosiahly. Myslím si, že následkom takéhoto konania je začiatok úpadku slovenského konzervativizmu.

Už som uviedol, že medzi rokmi 1990 až 1992 existovalo v KDH národne orientované krídlo, ktoré tlačilo na otázku samostatnosti Slovenska. Ján Čarnogurský ho raz trefne označil za líniu šance, zatiaľ čo zvyšok KDH nazval líniou postupných krokov. Národne orientované krídlo sa prejavilo hneď na ustanovujúcom sneme KDH, ktorý sa konal 17. februára 1990, kde Ján Klepáč – neskorší líder tejto línie, vystupujúci vtedy ešte ako člen Hnutia kresťanských rodín – predniesol požiadavku konfederatívneho usporiadania ČSFR.

Národovci boli spočiatku pevnou súčasťou KDH. Viliam Oberhauser a Ján Klepáč, ktorí boli jeho hlavnými tvárami, zastávali významné posty v KDH i vo vláde. Klepáč bol podpredsedom strany a tiež podpredsedom parlamentu. Oberhauser zas ministrom lesného a vodného hospodárstva. Ján Čarnogurský ho v roku 1991 dokonca navrhoval na pozíciu premiéra po tom, čo bol odvolaný Vladimír Mečiar. VPN však túto kandidatúru odmietlo a premiérom sa stal Čarnogurský.

Avšak, čím viac sa národnostná otázka dostávala do popredia politickej debaty, tým viac sa zvyšovalo napätie medzi národným krídlom a zvyškom KDH. To vygradovalo na prelome rokov 1991 a 1992. Najprv sa to prejavilo tým, že 8. novembra 1991 navrhol v SNR člen národného krídla Anton Hykisch hlasovať o deklarácii zvrchovanosti. Na druhý deň sa v Žiline začal snem KDH, kde Ján Klepáč vyzval na súboj o predsednícku stoličku Jána Čarnogurského. Po tom, čo Čarnogurský jasne vyhral v pomere hlasov 288 : 66, sa situácia na chvíľu upokojila.

Nový olej do ohňa však priliala dohoda, ktorú dosiahli predstavitelia Slovenska a Česka v obci Milovy. Táto dohoda mala vymedziť novú podobu štátoprávneho usporiadania a jej súčasťou bola i klauzula, podľa ktorej môžu Česká aj Slovenská republika opustiť spoločný štát jedine na základe výsledkov referenda. Jej znenie bolo výsledkom dlhých rokovaní medzi českou a slovenskou stranou, pričom konečnú podobu zmluvy schválili na rokovaniach oboch delegácií aj ľudia z vedenia KDH. Sám Čarnogurský, ako aj predsedníctvo KDH ju označili za „krok vpred s posilnením postavenia národných republík.“ Avšak národné krídlo strany túto zmluvu odmietalo a rovnako sa odmietalo podriadiť oficiálnemu stanovisku strany.

Vznikla tak paradoxná situácia. Dohoda totiž mala vstúpiť do platnosti tým, že ju schvália predsedníctva oboch národných parlamentov (čo bol údajne Čarnogurského nápad). No predsedníctvo SNR ju 12. februára 1992 neschválilo, pretože štyria zo šiestich členov predsedníctva SNR z radov KDH hlasovali proti milovskej dohode. Hlasovanie skončilo nerozhodne 10:10.

Výsledkom celej situácie bolo štiepenie KDH. To prebehlo začiatkom marca 1992, pričom skupina vedená Jánom Klepáčom odišla z KDH a vytvorila SKDH, teda Slovenské kresťansko-demokratické hnutie.

Tento krok znamenal výrazné oslabenie KDH (o národne orientovaných politikov aj voličov). Rada KDH, ktorú dovtedy tvorilo 113 členov, sa zmenšila na 79. Jedenásťčlenné predsedníctvo sa zmenšilo na osemčlenné. Počet poslancov KDH v SNR sa znížil z 31 na 20. A KDH stratilo taktiež štyroch z deviatich členov vlády a približne tretinu všetkých členov (je to približné číslo, pretože strana v tom čase neviedla presnú evidenciu členov). K tomu treba pripomenúť, že bolo krátko pred parlamentnými voľbami, takže odchod takého veľkého množstva ľudí znamenal nielen stratu viacerých významných tvárí hnutia, ale dokonca aj problémy pre každodenné, praktické fungovanie strany. Na druhej strane, KDH potom posilnil František Mikloško, ktorý bol dovtedy predsedom SNR za VPN.

Parlamentné voľby, ktoré sa konali 5. a 6. júna 1992, jednoznačne vyhralo Mečiarovo HZDS. KDH v nich stratilo približne polovicu hlasov, skončilo tretie a získalo 8,89 percenta hlasov. V SNR malo po novom 18 poslancov. SKDH sa so ziskom 3,05 percenta hlasov do parlamentu nedostalo. Táto strana pod názvom Kresťanská sociálna únia Slovenska (KSÚ) kandidovala aj vo voľbách 1994, keď získala 2,06 percenta hlasov. Klepáč neskôr stranu opustil, jej predsedom sa stal Viliam Oberhauser, ktorý ju integroval do SNS. Paradoxné je, že viacero jej členov, vrátane Klepáča, sa neskôr vrátilo späť do KDH.

Zaujímavejší je však ďalší vývoj v rámci KDH. Odchod národného krídla totiž v hnutí oslabil klasických  konzervatívcov, čo využili tí, ktorí chceli stranu liberalizovať. Začal sa teda ďalší vnútorný boj. Tentoraz o liberálnejšiu podobu hnutia, ktorú presadzoval najmä Ivan Šimko, ku ktorému sa čoskoro pripojil čoraz populárnejší Mikuláš Dzurinda.

Vladimír Palko v knihe Levy prichádzajú píše, že Šimko sa voči Čarnogurskému začal vyhraňovať už po roku 1992 (s. 372). Jeho snahou bolo najmä „otvorenie KDH občianskej pravici.“ KDH sa o ňu v istom zmysle pokúšalo už pred voľbami v roku 1994, keď ponúklo miesta na svojej kandidátke aj politikom z Demokratickej strany a ďalších menších pravicových strán.

Od roku 1996 bol boj o ideový charakter strany v podstate permanentný a neskôr sa zmenil aj na zápas o jeho samotné prežitie. V zásade v ňom išlo o to, či sa KDH zmení z klasickej konzervatívnej strany na konzervatívnu stranu západného typu. Teda na stranu, ktorá by síce mala v názve slovo kresťanská, no v skutočnosti by presadzovala liberálnu agendu, ako to robia v podstate všetky kresťanské a ľudové strany v západnej Európe (ikonou liberálov a progresívcov bola roky Angela Merkelová, nominálne kresťanská demokratka).

Zápas sa stal verejným v roku 1996, keď v KDH začali debaty s oficiálnym názvom „Ako ďalej, KDH,“ ktoré prebiehali od jari 1996 a ktoré mali byť zamerané na to, aby hnutie zaznamenalo čo najlepší výsledok vo voľbách. Keďže tento súboj sa odohrával na pozadí boja proti HZDS a Vladimírovi Mečiarovi, stúpenci liberálneho krídla mohli tvrdiť, že im ide hlavne o porážku Mečiara.

Podobne ako v prípade boja s národným krídlom, aj teraz došlo k otvorenému zápasu o post predsedu na sneme KDH. Tentoraz to bolo 23. novembra 1996 v Banskej Bystrici. Znova vyhral Čarnogurský, proti ktorému kandidoval Mikuláš Dzurinda (výsledok bol 214 : 130, štyria delegáti sa zdržali) a znova to neprinieslo pokoj.

Aj keď Dzurinda vtedy vyhlásil, že „KDH malo dvoch kandidátov, no má len jedného predsedu,“ jeho ďalšie politické kroky tomu nenasvedčovali. Už na jar nasledujúceho roka totiž spolu so Šimkom presadil na Rade KDH, aby bola koalícia pred nasledujúcimi parlamentnými voľbami čo najširšia, aj keď Čarnogurský a jeho prívrženci presadzovali radšej koalíciu dvoch strán, ktorú by tvorilo KDH spolu s Langošovou DS. Výsledkom však bola koalícia piatich strán KDH, DS, DÚ, SDSS a SZS a vznik SDK- Slovenskej demokratickej koalície. Ako píše Vladimír Palko, v koalícii dvoch či troch strán by bol prirodzeným lídrom Čarnogurský, koalícia piatich strán však jeho pozíciu viac oslabovala a žiadala si lídra viac vľavo, čo vyhovovalo Dzurindovi (s. 382).

Dzurindovi významne pomohlo aj to, že Vladimír Mečiar začiatkom roku 1998 zmenil volebný zákon, ktorý významne sťažil vstup do parlamentu koalíciám viacerých strán. V dôsledku tohto kroku sa SDK formálne pretransformovala na politickú stranu a KDH v nej opäť oslabilo svoj vplyv, aj keď koalícia stála najmä na jeho voličskej a politickej základni.

Po voľbách, ktoré síce SDK nevyhrala, no podarilo sa jej vytlačiť HZDS a napokon aj zostaviť vládu, sa už Dzurinda otvorene snažil podmaniť si KDH a vytlačiť Čarnogurského. Hneď po voľbách odmietal, aby sa Čarnogurský zúčastňoval na rokovaniach o vytvorení vlády. Neskôr začal brániť návratu politikov SDK do materských strán. Týmto krokom by pôvodné (materské) politické strany nielen pohltil, ale aj zničil. Navyše by tak dokonal ideologický prerod KDH.

Dzurindovi sa KDH napokon nepodarilo zničiť, keďže v slabšej chvíli súhlasil s obmedzeným dvojitým členstvom, čo mu ako členovi SDK neumožňovalo kandidovať za predsedu KDH. Tým sa stal opäť Čarnogurský a po čase sa začal aj návrat klasických konzervatívcov do materského KDH. Pre ostatných Dzurinda v roku 2000 založil SDKÚ a vzdal sa snahy integrovať KDH.

Avšak tento súboj KDH veľmi oslabil. V roku 1996 mala strana v prieskumoch približne štrnásťpercentné preferencie, v roku 1999 to už boli len štyri percentá (Palko, s. 385). No čo bolo ešte horšie, po ňom sa úplne otočila pozícia liberálov a konzervatívcov. Vladimír Palko to výstižne komentuje vo svojej knihe Levy prichádzajú, kde konštatuje, že „kresťanský konzervativizmus sa zrazu zozadu pozeral na liberalizmus, ktorý ho predbehol“ (s. 386).

KDH sa po čase podarilo vrátiť na sedem až osem percent (a potom opäť padnúť pod päť), no stratené pozície už nikdy nezískalo. No čo je ešte horšie, konzervatívci tento zápas doposiaľ nerozchodili. Ba čo viac, on ich máta už celých 25 rokov a dlhodobo ich ochromuje a extrémne oslabuje. Tá história sa tiahne od Dzurindu cez Lipšica a Procházku, charizmatikov v politike a Milana Krajniaka v Sme Rodina až po Eduarda Hegera v premiérskom kresle.

Pritom sa zdá, že ak by malo v roku 1992 KDH iný prístup k otázke samostatnosti Slovenska a podržalo by si národne orientovaných voličov, zápas s liberalizmom by vyzeral úplne inak.

Predpokladať sa to dá aj pri pohľade na spoločnosť ako celok. Slovensko totiž v politike reprezentujú v zásade štyri relevantné politické prúdy – liberálny, konzervatívny, sociálny a národný. Prirodzene najväčšími ideologickými súpermi by mali byť liberáli a konzervatívci. Naopak, najbližšie by konzervatívcom mali byť národniari. A spočiatku to tak aj bolo.

Avšak, v dôsledku odmietnutia KDH spolupracovať s národniarmi na dosiahnutí samostatnosti sa spolupráca konzervatívcov a národniarov rozbila. Výsledkom bolo spojenectvo socialistov s národniarmi a liberálov s konzervatívcami.

Lenže spojenectvo ideových súperov nemôže dlhodobo fungovať. U nás sa to prejavuje pravidelne, vždy po tom, čo liberáli s konzervatívcami po vypätí všetkých síl vyhrajú voľby, resp. postavia spoločnú vládu, ktorá sa vždy (s výnimkou vlády v rokoch 1998 – 2002) napokon rozpadne. Výsledkom je, že na Slovensku dlhodobo a stabilne vládnu socialisti s národniarmi. Myslím si, že tu je aj časť odpovede na otázku Jaroslava Danišku na to, prečo u nás tak často padajú vlády.

Konzervatívci totiž vždy vstupujú do tej istej pasce. Pritom riešenie ich situácie je niekde úplne inde. A to v spojení s tým, kto im je ideovo najbližší. V tom prípade by sa konzervatívci a národniari konečne prestali biť o toho istého voliča. Naopak, svoj voličský potenciál by spojili. Takéto spojenectvo by určite pomohlo aj slovenským národniarom, ktorí po odchode z KDH príliš zoslabli, čo na ich čelo vynieslo ľudí s hrubými spôsobmi.

Na Slovensku to znie priam ako fantasmagória, no keď sa pozrieme k susedom, teda do Poľska a Maďarska, tam môžeme vidieť, čo prináša spojenie konzervatívnych a národných síl. Maďarský Fidesz či poľská strana Právo a spravodlivosť, ktoré sú poslednými baštami, kde sa darí konzervatívcom vládnuť bez toho, aby boli v predklone pred liberálmi, sa najviac zo strán, ktoré pôsobili na Slovensku po roku 1989, podobajú na KDH v rokoch 1990 až 1992. Odchod línie šance, ako národné krídlo nazval Ján Čarnogurský, toto spojenie na dlhé roky zahatal a konzervatívcov osudovo oslabil.

Samozrejme, faktorov, ktoré ovplyvňujú podobu slovenského konzervativizmu, je viacero. Určite tu významnú rolu zohrávajú aj zahraničné vplyvy, kde Slovensko kopíruje vývoj v ďalších krajinách na Západe. V niečom je to určite aj psychika, keďže slovenskí konzervatívci a liberáli spolupracovali už v disente, odkiaľ im zostali silné priateľstvá. Politické spory tieto vzťahy zákonite narušovali. A dalo by sa pokračovať. No to by už bola téma na inú, samostatnú esej.

Anton Neuwirth vo svojej knihe Liečiť zlo láskou píše, že posledný z národného krídla, kto v roku 1992 odchádzal z Rady KDH, bol Jozef Šrámek, člen Kolakovičovej Rodiny (s. 167). Neuwirth píše, že Šrámek svoj čin čoskoro oľutoval, no mne sa dnes zdá, že v niečom je Šrámkov odchod z KDH symbolický. Ukazuje totiž, čo sa v tej chvíli v skutočnosti stalo. Bol to rozpad spojenectva, ktoré prežilo celé obdobie komunizmu, no neprežilo hneď prvé mesiace slobody.

Tento rozkol potom poškodil všetkých. Národniari zhrubli, konzervatívci vychudli.