Poučenie číslo 1: konzervatívne prostredie

Bolo to v marci 2016, vyše pol roka pred prezidentskými voľbami. Donald Trump sa javil ako stále vážnejší republikánsky prezidentský kandidát, no v mnohých ľuďoch stále vyvolávala otázniky jeho minulosť a istá neurvalosť. Trump sa preto rozhodol ukázať, že s konzervativizmom to myslí vážne a získať tak na svoju stranu aj ideológov republikánskej strany a najkonzervatívnejších voličov. Preto pozval na stretnutie istého Leonarda Leoa (ročník 1965), ktorému povedal, že by chcel zverejniť zoznam sudcov, ktorých by v prípade svojho zvolenia za prezidenta nominoval ako kandidátov na Najvyšší súd. Trump mal len jednu podmienku – tí sudcovia nesmú byť mäkkí. Leo mu taký zoznam vytvoril, Trump ho 18. mája toho istého roku zverejnil. Zvyšok je už história, tie mená dnes pozná celý svet.

Na celom tomto príbehu však nie je dôležitá len osoba Donalda Trumpa. Istým spôsobom je zaujímavejší Leonard Leo, človek, ktorý bol schopný poskytnúť Trumpovi v priebehu pár hodín zoznam sudcov, ktorí vďaka svojmu vzdelaniu, praxi a skúsenostiam patria k špičke v krajine, sú silnými osobnosťami schopnými odolávať spoločenskému tlaku (čo v posledných týždňoch neustále potvrdzujú) a zároveň zastávajú jasné konzervatívne stanoviská. Čo v americkom prípade znamená, že nehľadajú v ústave niečo, čím by chceli meniť dobu a vychádzať v ústrety ideologickej objednávke, ale čítajú text verne tomu, čo v ňom je a nie je napísané. Neideologicky.

Leo ani títo sudcovia nespadli z neba. Nie sú ani žiadnymi samorastmi v liberálnom sudcovskom a akademickom prostredí. Za celým týmto príbehom stojí inštitúcia s názvom Federalist society.

Organizácia, ktorá od roku 1982 prepája najlepších študentov práva s konzervatívnym prostredím, poskytuje im mentoring a pomáha im pri hľadaní si uplatnenia po skončení školy a získavaní tej najlepšej praxe. Gorsuch, Kavanaugh, Coney Barrettová, všetci traja sudcovia, ktorých Trump nominoval na Najvyšší súd a bez ktorých by Roe verzus Wade nikdy nepadol, sú členmi tejto organizácie, ktorá im počas ich profesionálnej kariéry poskytovala zázemie. Leonard Leo je jej dlhoročný viceprezident. A vlastne nielen to.

Leonard Leo je tiež blízkym priateľom Clarenca Thomasa, ďalšieho konzervatívneho sudcu Najvyššieho súdu, ktorému Leo pomáhal s prípravou na vypočúvanie v Senáte. Sudca Thomas má 74 rokov a bol nominantom staršieho Busha. Leo bol tiež šéfom kampane Samuela Alita, Johna Robertsa a aj vyššie spomínanej trojice nominovanej Trumpom. Členom Federalist society bol aj zosnulý sudca Antonin Scalia, legenda medzi konzervatívnymi právnikmi, je ním aj Scott Stewart, obhajca štátu Mississippi v spore Dobbs vs. Jackson Women's Health Organization, po ktorom padol Roe vs. Wade, a aj mnohí z 261 sudcov, ktorých počas svojho pôsobenia vo funkcii prezidenta vymenoval za sudcov Donald Trump (kompletný zoznam nájdete tu) a vďaka ktorým bolo možné, že sa prípad z Mississippi vôbec dostal na Najvyšší súd (viac o súdnej praxi rušenia zákonov na ochranu života sme písali tu).

Príbeh Leonarda Leoa a Federalist society nám ukazuje, že zrušenie práva na potrat nebolo výsledkom náhody, ale systematického úsilia. Sú za tým desaťročia drobnej, často neviditeľnej práce ľudí z Federalist society.

A aj keď príbeh Federalist society je predsa len špecifický, podobných príbehov by sme v USA našli ešte veľa. Ani táto spoločnosť by nemohla fungovať bez zázemia menších médií, univerzít, lekárskych združení, akademických a študentských spolkov, pro-life centier, aktivistov, škôl, bioetických organizácií, líderských programov, think tankov a mnohých ďalších inštitúcií, ktoré v USA zabezpečili to, že téma ochrany života bola neustále v centre verejnej debaty, že prolajferi prinášali stále nové argumenty a že tam mohli vyrásť profesionáli, ktorí svojím konaním dokázali takmer päťdesiat rokov vzdorovať potratovej loby s takmer neobmedzenými prostriedkami. To len aby sme nezabudli, kto je v tomto príbehu Dávid a kto Goliáš.

Nemožno opomenúť tému, o ktorej konzervatívci najradšej nehovoria – peniaze. Malá ilustrácia: Washington Post uvádza, že Judicial Crisis Network, čo je organizácia blízka Federalist Society, minula len na mediálnu kampaň pri nominácii sudcu Neila Gorsucha 10 miliónov dolárov. Federalist Society podľa tohto zdroja minie ročne len na PR služby približne milión dolárov. Nuž, títo sudcovia mali za sebou prezidenta aj väčšinu v Kongrese, ale ani to nemuselo stačiť. Odhodlaného súpera nemožno podceniť. Takéto úsilie by nebolo možné bez štedrých sponzorov, ako napríklad rodiny Mercerovcov, ktorá v roku 2013 darovala Federalist society 6 miliónov dolárov.

A teraz poďme na Slovensko. Čo z toho máme u nás?

Povedzme, že mladých konzervatívne zmýšľajúcich ľudí áno. Ale kam sa u nás zaradí mladý absolvent práva, medicíny, sociológie, psychológie či žurnalistiky, ktorý nechce zradiť svoje hodnoty a zároveň sa chce profesionálne posúvať? Kde nájde spoločnosť ľudí, ktorí mu pomôžu profesionálne rásť a poskytnú mu oporu v prípade, že na neho bude tlačiť progresívny mainstream? Kde sa zamestná? Kde bude môcť uverejniť svoje vedecké štúdie a články? Kto mu ponúkne štipendium na to, aby čítal, písal, cibril si v polemikách argumenty? Kde je v našej konzervatívnej krajine aspoň jeden konzervatívny think tank? Kto z nás prispieva aspoň jednej inštitúcii snažiacej sa priniesť do verejného diskurzu konzervatívne hodnoty?

Samozrejme, Slovensko je oproti USA neporovnateľne menšia krajina, v mnohom sa nemá zmysel porovnávať. No to, že tu nemáme ani jeden poriadny konzervatívny think tank, asi nebude chybou našej veľkosti, keďže liberálnych think tankov tu máme požehnane, rovnako ako liberálnych médií či rôznych organizácií pôsobiacich v treťom sektore. Ten nepomer bije do očí: konzervatívci majú silnejšie zastúpenie v spoločnosti, liberáli dominanciu vo svete inštitúcií a médií.

Poučenie číslo jedna z USA preto znie: bez funkčného prostredia, ktoré by produkovalo schopných profesionálov vo svojej oblasti, nemôžeme očakávať, že sa situácia u nás otočí, že sa nám podarí zvrátiť progresívnu vlnu, ktorá sa aj u nás šíri v hlavných médiách, na univerzitách, v treťom sektore, čiže zhora dole. Konzervatívni politici, sudcovia, novinári, lekári, akademici, ale ani voliči nám nespadnú z neba, musíme si ich vychovať a vytvoriť im prostredie, kde budú môcť rásť, kultivovať prostredie, kde dokážu čeliť dobre organizovanému tlaku. Ak do toho neinvestujeme peniaze a čas, nemôžeme dúfať v zázrak.

Poučenie číslo 2: kompromisy

V roku 2001 sa na Slovensko z USA vrátil mladý, veľmi nadaný a perspektívny právnik Radoslav Procházka, ktorý na Yalovej univerzite získal titul JSD. Na amerických školách vyštudovalo viacero mladých ľudí, aj na tých najprestížnejších, ale prípad Procházku sa medzi nimi vymykal. Neskôr pracoval na Ústavnom súde, v štruktúrach Európskej komisie a na Európskom súdnom dvore. Vďaka svojmu dôvtipu bol považovaný za budúcu hviezdu slovenských konzervatívcov. Jeho otec pracoval pre Jána Čarnogurského, on bol chvíľu aktívny v mládežníckej organizácii KDH. Už v mladom veku dokázal zaujať a napríklad počas mečiarizmu byť partnerom najváženejším právnikom tej doby. V roku 2008 vyšla jeho esej s názvom O myšiach a ľuďoch, ktorá je dodnes považovaná za jeden z našich najlepších, ak nie vôbec najlepší text, ktorý kritizuje rozhodnutie nášho Ústavného súdu vo veci potratov. Práve odtiaľ pochádza legendárny argument, ktorý porovnáva legislatívu ochraňujúcu vajce orla či ochranu psa s ochranou ľudského plodu.

Neskôr – bolo to už po odchode Vladimíra Palka s Františkom Mikloškom zo strany – Procházka spolu s Danielom Lipšicom a Janou Žitňanskou predstavovali pokus o nové tváre KDH. Mnohí do nich vkladali veľké nádeje – pre ich vzdelanie, zahraničné skúsenosti a sebavedomý prejav. Paradoxom je, že napokon sa cesty všetkých týchto troch politikov s konzervativizmom viac-menej rozišli. Procházka založil stranu Sieť, ktorá bola hodnotovou všehochuťou rovnako ako neskôr strana Za ľudí, kde zas skončila Žitňanská. Podobne víziu svojej strany Nova videl aj Daniel Lipšic, ktorý sa taktiež rozhodol emancipovať od konzervatívnych tém, ako je ochrana života a rodiny, pretože sa mu rovnako ako ostatným zdalo, že tento prístup mu uberá hlasy.

Foto: Pavel Neubauer a Michal Svítok/TASR

Samozrejme, Procházka, Žitňanská a Lipšic nie sú prví ani poslední, kto u nás prišiel s touto ideou. Jej nositeľmi boli v minulosti Mikuláš Dzurinda s Ivanom Šimkom, dnes je to napríklad Juraj Šeliga. Zdá sa, že téma bezhodnotových strán združujúcich „umiernených“ konzervatívcov, ktorí kvôli percentám ponúkajú kompromis v najdôležitejších otázkach (či skôr rezignáciu naň), je večná.

Americkí prolajferi však jasne ukazujú, že toto nie je cesta. Ukazujú, že kompromisy sú slepou uličkou a jediná nádej spočíva v pevnom zastávaní konzervatívnych hodnôt.

Zrkadlom našim „umierneným“ konzervatívcom je Phil Bryant, dlhoročný republikánsky guvernér štátu Mississippi, ktorý v roku 2018 podpísal Gestational Age Act, teda zákon, ktorý zakázal potraty po 15. týždni tehotenstva. Predstavte si, že by si tento schopný politik povedal, že sa lepšie uplatní, keď si svoje hodnoty nechá pre svoj súkromný život a na verejnosti bude v záujme úspechu, moci, slávy, peňazí či spoločenského zmierenia (dosaďte si, čo sa vám na našich "umiernených konzervatívcov" hodí) zastávať kompromisné stanoviská. Prečo by takýto „umiernený“ politik mal podpísať zákon sprísňujúci potratovú legislatívu, keď vie, že súd tento zákon aj tak zruší? Prečo by mal vyvolávať napätie a rozdeľovať spoločnosť, prečo nehľadať radšej kompromisné riešenia, alebo sa zamerať na „dôležitejšie témy"?

Bryant namiesto toho pri podpisovaní zákona povedal, že mu je jasné, že ho do pol hodiny budú žalovať. „Som s tým zmierený. Stojí ale za to bojovať,“ dodal. Ak by Bryant a jemu podobní pristúpil na argumentáciu "umiernených konzervatívcov", v USA by nikdy nedošlo k zrušeniu práva na potrat a Spojené štáty by sa podobne ako Európa potácali v močiari kompromisov, ktorých výsledkom nikdy nie je lepšia ochrana života.

Ale práve preto, že Bryant a jeho spolupracovníci nepristúpili na kompromisy, dokázali to, že maličkému Mississippi sa podarilo po takmer päťdesiatich rokoch prelomiť dovtedy nedotknuteľný precedens s názvom Roe verzus Wade, ktorý všetkým štátom v USA nariaďoval umožňovať potraty až do tretieho trimestra.

Kde by boli USA bez Grega Abbotta, guvernéra štátu Texas, Rona DeSantisa, guvernéra Floridy, Kay Iveyovej, guvernérky Alabamy, či Erica Schmitta, guvernéra štátu Missouri, a mnohých ďalších politikov, ktorí presadzovali, schvaľovali a podpísali zákony chrániace nenarodený život, aj keď tým zároveň idú proti liberálnym elitám? Kde by bola Amerika, ak by sa títo politici správali rovnako ako mnohí slovenskí konzervatívci, pre ktorých je napokon dôležitejšie vždy niečo iné ako konzervatívne hodnoty?

Poučenie z Ameriky pre slovenských konzervatívcov číslo dva preto znie: Hodnoty sú viac ako moc. Kompromisy v hodnotových otázkach sú slepou uličkou.

Trump

A čo Donald Trump? Ten tomu dal veľmi dôležitú politickú koncovku. Ale bez desaťročia trvajúcej americkej ochoty vytvárať konzervatívne prostredie a podporovať ho a ochoty stáť za svojimi hodnotami a presadzovať ich by nielenže nebolo zvrhnuté právo na potrat, bez toho všetkého by ani Donald Trump, ktorému záleží na nenarodených deťoch, nebol prezidentom. Téma ochrany života by totiž bola dávno na smetisku dejín. Našou úlohou preto nie je hľadať nášho Trumpa, ktorý nám akoby šibnutím čarovného prútika prinesie ovocie bez boja. Našou úlohou je vytvárať a podporovať konzervatívne organizácie a v hodnotových otázkach pevne trvať na svojich požiadavkách. Len to nám zaručí úspech. A možno aj bez slovenského Trumpa.