Spomínate pojem represívnej tolerancie od Herberta Marcusa. Vy ho spájate s cancel culture, s presvedčením, že v mene vyššieho dobra možno obmedzovať slobodu prejavu, čo podľa vás znamená netolerancia k pravicovým názorom, nekritickosť k ľavicovým.
V Nemecku je tento dvojaký meter hmatateľný. Ale hlavne treba povedať, že vtedajší predstavitelia Frankfurtskej školy vrátane Herberta Marcusa sa pohybovali na úplne neporovnateľnej úrovni s čímkoľvek, čo vidíme dnes. Vtedy sa ľudia ešte dohadovali, argumentovali. Existovali ultraľavicoví profesori, zvlášť na mojej univerzite v Berlíne, ale boli tu aj konzervatívni profesori, ktorí tomu vzdorovali bez toho, aby sa na nich pozeralo ako na gaunerov. Vtedy sa ešte viedli diskusie. A polemika, to je boj, ktorý nerozdeľuje, ale spája. Navyše kultivuje. Jedna strana si totiž cení tú druhú, inak to nefunguje. Určite poznáte diskusiu Gehlena s Adornom. To boli skutočné intelektuálne udalosti. To všetko sa dnes rozpadlo.
Často hovoríte o infantilizácii. Ostatne týmto smerom išla aj rada od Jacoba Taubesa: nebuďte detinský.
To je skutočne zásadný bod. V našej spoločnosti sa už nedospieva.
Prečo je to tak? Ste okrem iného mediálny vedec. Médiá sú obviňované z mnohých vecí. Možno im pripísať aj túto infantilizáciu?
Bol by som opatrnejší. Myslím, že infantilizácia má dva dôvody. Jedným z nich je prílišná dĺžka vzdelávania. Dnes chodíte do jaslí, do škôlky a už tam človeka učia takzvane správne myslieť, hneď vás vedú za ručičku. Nasleduje škola, univerzita. Učíte sa myslieť politicky korektne, užívať rodovo spravodlivý jazyk. Dnes už vám na základnej škole budú tvrdiť, že pohlavie si vyberáte. Tak sa človek môže dožiť tridsiatky bez toho, aby zavadil o realitu. Máme potom čo do činenia s ľuďmi, ktorí sú napríklad aj vzdelaní, ale majú úplne nereálne predstavy o sebe a svete. Nikdy nemuseli poriadne pracovať, sú zamestnaní v rôznych projektoch, grantoch, žijú zo štipendií, mnohí si nezaložia rodinu, žijú vo vysnívanom svete svojich takzvaných diskurzov. Takto to môžete dotiahnuť až do vlády. Pozrite sa do nemeckej politiky. Sú výreční, pár hesiel pochytili na doktorandskom seminári a kariéra sa môže začať. Tvária sa, akoby múdrosť prehĺtali po lyžiciach, ale v skutočnosti nemajú o ničom potuchy.
Vy tento vývoj pripisujete aj tomu, čo označujete ako pobláznené humanitné vedy. Ale ako ide dohromady ich údajná moc s tým, že reálne nepožívajú žiadnu spoločenskú prestíž?
To je na tom práve to pozoruhodné. Filozofia sa zvrhla v politickú ideológiu. Veľkí myslitelia medzi myslením a ideológiou, samozrejme, rozlišovali. My to už nevieme a zásadne sme tým narušili humanitné vedy. Mimochodom, z toho, že je niečo mocné, nemožno usudzovať akúkoľvek prestíž. Prieskumy jasne ukazujú, že profesie s najmenšou prestížou sú politici a novinári, teda práve tí, ktorí určujú verejnú sféru. Politické a mediálne elity by nám v podstate rady prepláchli mozog. Na občanov sa pozerajú ako na malé deti, ktoré treba vychovať. Práve tento paternalizmus je spoločným menovateľom celého politického vývoja posledných desaťročí, aspoň v Nemecku. Tu navyše nikto neprotestuje. Sme národ poddaných.
Vašu knihu je možné interpretovať ako pokus poskytnúť ľuďom argumenty proti tomu, čo prinajmenšom na úrovni kultúry považujete za prevládajúcu ideológiu. Tvrdíte, že starý biely muž stelesňuje všetko to, na čo môžeme byť v našej kultúre hrdí, dokonca to, z čoho vyrástla: odvahu, rozum, tradíciu. Ale ženy neboli aj predtým výraznými panovníčkami alebo intelektuálkami?
To, samozrejme, boli. Odvahu, rozum a tradíciu nepripisujem mužom, ale mužskému princípu. Ostatne v knihe samej poznamenávam, že väčšina dnešných mužov má ženskú povahu a úspešné ženy zasa mužskú. Azda si nemyslíte, že súčasní muži sú mužní... Dosť by som sa čudoval.
Prečo ste sa vôbec ujali postavy starého bieleho muža? Nie je to klišé?
Nie, nemyslím si, že máte pravdu. Ja v ňom vidím zásadnú postavu, ktorú však treba dešifrovať, čo znamená: analyzovať základné atribúty starý, biely, mužný. Naozaj nehovorím, že všetci muži odviedli skvelú prácu, poďme sa im poďakovať. Ale jednu vec im možno ťažko uprieť. Pozrite sa na dejiny technického vývoja alebo prírodných vied, prevaha mužov je drvivá. Iste, feministickí historici, ktorí to odôvodňujú útlakom žien, majú sčasti pravdu. Ale dnes žijeme v spoločnosti, kde rozhodujú iné schopnosti. Žijeme v spoločnosti, v ktorej sú ženy štrukturálne privilegované. To znamená, že to, čo robia ženy, je pre fungovanie modernej spoločnosti dôležitejšie ako to, čo robia muži. Pretože to, čo robili muži, sa už dávno zhmotnilo do strojov a teraz to za tých mužov robia tie stroje. To, že dnes neexistuje mnoho mužných mužov, teda nie je žiadna veľká katastrofa.
Tiež hovoríte, že ženy sú priemernejšie.
To hovorím, pretože to tak je. Bolo to veľakrát dokázané. Pripadá mi úsmevné, keď to ženy považujú za urážku. Veď to znamená jediné: ženy sú rozvážnejšie, rozumnejšie a v priemere neskonale inteligentnejšie ako muži. Je bez debaty, že tí najväčší idioti na svete sú muži. Lenže potom si tiež poďme povedať, že genialita býva vlastnosťou skôr mužov ako žien. Celý život som učil na univerzite a človeku je hneď jasná jedna vec. Ženy sú v priemere oveľa, ale naozaj oveľa schopnejšie. Ale tiež je fakt, že autorom najlepšej dizertácie, akú u mňa kedy niekto písal, bol muž. Ale možno sa to mení. V závere svojej kariéry som učil veľa čínskych študentiek. To bola neuveriteľná skúsenosť. Boli brilantné, len som nedokázal posúdiť, či za tým stála neskonalá usilovnosť, alebo neskonalá inteligencia. Ale to je vlastne jedno.
Odvahu, rozum a tradíciu považujete za tri dôležité osi západnej tradície. Ale vy ešte dodávate: Západ vyrástol z kritiky, zo sebakritiky. V tom prípade môžeme predsa aj v mnohých protestných skupinách vidieť kritickú reakciu na skutočné spoločenské neduhy.
Rozhodne, vôbec nechcem popierať, že protestné hnutia sú pre modernú spoločnosť konštitutívne. S vedeckou analýzou si nevystačíte. A je pravda, že žiadna iná kultúra nebola taká sebakritická ako Západ. Akurát si všímam jednu podstatnú vec: sebakritika sa premenila na sebabičovanie. Kritika bieleho muža prichádza zo Západu, smeruje do jeho vnútra, a tak je to v poriadku. Kritizujte ho! Problém je v tom, že táto kritika je úplne prestrelená, nesúdna, čím aj bezcenná. Aké typické pre súčasných intelektuálov.
Čím si tú nesúdnosť vysvetľujete?
Súvisí s rôznymi podobami zlého svedomia. Súčasné Nemecko stojí na pochopiteľnom a bez debaty správnom hesle: už nikdy Osvienčim. Američania zasa trpia traumou z diskriminácie černošského obyvateľstva. Anglicko, Francúzsko, Belgicko – tie sú zaťažené koloniálnou minulosťou. Hoci ja nemám s nacistickou minulosťou svojej krajiny vôbec nič spoločné, vina sa pripisuje aj súčasníkom. A funguje to veľmi dobre. Sme potom postihnutí paralýzou, ktorá postihla všetkých a ktorá je dobrou odpoveďou na otázku, prečo nikto nekladie odpor. Ernst Jünger vymyslel skvelý obrat: podojiť zlé svedomie. Podľa neho sa z toho stala svojbytná profesia. Človek, ktorý poukáže na spôsobené utrpenie, dáva šach akejkoľvek kritike. Dnes to vidíme na moralizácii politiky. Moralizujúci politici prehliadajú záujmy a faktické okolnosti a pozornosť smerujú na osoby. Potom sa neustále utápame v tom, kto kedy kde čo povedal a kto si kde protirečil, akoby sme sa v skutočnosti nemali usilovať o prejasnenie nejakého vecného problému. Ale hlavne ide o to, aby bolo jasne určené, kto je zlý a kto je dobrý. Netvrdím, že to nie je nezábavný zážitok, iba má jednu chybu: v takomto prostredí nemožno diskutovať, a teda ani rásť.
Začínali ste ako ľavicový intelektuál. Dnes hovoríte: ľavica by sa mala dištancovať od nezmyslov, ktoré nikoho rozumného nezaujímajú, a začať znova myslieť. Keby ste boli ešte aj dnes ľavicový intelektuál, aká by bola vaša téma?
Dobrá otázka. Ale ja vám z nej napriek tomu utečiem, azda z dobrého dôvodu. Myslím si, že kým sa niekto prihlási k ľavici alebo pravici, mal by sa najskôr zamyslieť nad tým, v akej spoločnosti žijeme. Čo dnes znamená demokracia? Čo liberalizmus? Tieto pojmy sa vyprázdnili, sú to frázy, ktorým už nikto nerozumie. Poznám len málo ľudí, ktorí by dokázali zmysluplne odpovedať na otázku: čo to vlastne znamená byť liberálne? To isté platí aj pre konzervativizmus. Chcete zaujať nejaký postoj? Fajn, tak sa láskavo na chvíľu zamyslite a sám za seba formulujte nejaké tézy. Namiesto takej analytickej práce sa stávame svedkami akéhosi komunistického revivalu. Takí hlúpi azda ani nemôžeme byť. Pozrite sa na žurnalistiku. Pre novinárov už nie je dôležité informovať, ale zastávať správny postoj k správnym témam. To isté vidíme v humanitných vedách. Hlavne sa postaviť na správnu stranu. Predtým sa ľudia báli toho, že sa v myslení dopustia chyby, dnes sa boja toho, že svojím názorom vybočia. Čo potrebujeme, je osvietenstvo pre dvadsiate prvé storočie. Majte odvahu znovu používať vlastný rozum. Ale nemienim sa nostalgicky obzerať za osemnástym storočím. Chcem osvietenstvo v duchu toho dvadsiateho prvého.
Vidíte náznaky takého nového osvietenstva?
Kdeže, to by v nás musel znova ožiť záujem o teóriu, analýzu a myslenie. Nič podobné nevidím. Asi nie je náhoda, že dnes už v podstate neexistujú významní humanitní vedci. Kto by dnes mohol konkurovať Luhmannovej generácii?
Text pôvodne publikovali na webe Echo24 a vychádza so súhlasom redakcie.
