V jednej veci sa liberálny katolicizmus nemýlil a presadil sa aj mimo svoju bublinu

Môj nedávny stĺpček upriamil objektívny pohľad na 10. výročie pontifikátu pápeža Františka. Je však pôstne obdobie a ako dlhoročnému kritikovi súčasného pontifika by nebolo zvlášť kajúcne, keby som sa zameral výlučne na jeho problémy. Preto v tomto bulletine nájdem niekoľko súhlasných bodov s myšlienkovou školou, ktorej zvyčajne oponujem, a budem hovoriť o tom, v čom má liberálny katolicizmus ako široký svetonázor, ktorý Františkov pontifikát jednoznačne ovplyvňuje, pravdu.

Mojím východiskom bude esej Thomasa Pinka, filozofa a katolíckeho tradicionalistu, ktorá sa objavila v nedávnom čísle The Lamp, katolíckeho časopisu, ktorý rediguje Matthew Walther, názorový publicista prispievajúci do denníka New York Times. Pink sa v nej venuje otázke, ktorá sa pred dvadsiatimi rokmi a dvoma pápežmi spájala predovšetkým s liberálnymi katolíkmi, ale v poslednom čase sa stala veľmi dôležitou aj pre konzervatívcov: do akej miery je pre katolíkov prijateľné namietať pápežovi? Alebo dokonca nachádzať spôsoby, ako mu odporovať?

Alebo, aby sme uviedli konkrétne kontroverzie z Františkovej éry, ak sa pápež snaží potlačiť tradičnú liturgiu cirkvi alebo sa zdá, že svojím učením podkopáva ustálenú katolícku náuku, musia veriaci katolíci jednoducho predpokladať, že ho v týchto prípadoch vedie Duch Svätý? Alebo môžu protestovať, kritizovať, trvať na tom, že ide o chyby, ktorých by sa mal budúci pápež zrieknuť alebo ich zvrátiť či dokonca nájsť spôsob, ako sa mu vzoprieť?

„Pápež nie je neomylný vo svojich zákonoch ani vo svojich príkazoch, ani vo svojich štátnych aktoch, ani vo svojej správe, ani vo svojej verejnej politike,“ napísal John Henry Newman (dnes svätý John Henry Newman) počas diskusií o pápežskej neomylnosti a jej hraniciach v 19. storočí. Mohli by sme si myslieť, že dejiny stredovekého a renesančného pápežstva tento pohľad potvrdia – ako však tvrdí Pink, existovala silná škola katolíckeho myslenia, ktorá zastávala opačný názor. A to s určitým oprávnením: katolíci majú predpokladať, že Duch Svätý chráni cirkev a najmä pápežstvo pred falošným učením, keď ide o zásadné otázky viery a morálky. Prečo by sa tá istá záruka nemohla vzťahovať aj na otázky práva, politiky a disciplíny, ktoré sú napokon úzko spojené s vierou a morálkou, keďže predstavujú stelesnenie katolíckeho učenia vo svete?

Preto Newmanov anglický katolícky cirkevný kolega kardinál Henry Manning tvrdil, že pápežova neomylnosť sa vzťahuje na „všetky legislatívne alebo súdne akty, pokiaľ sú neoddeliteľne spojené s jeho doktrinálnou autoritou“, a podobne, že „disciplinárne predpisy, kanonizácie svätých, schvaľovanie rehoľných rádov, bohoslužieb a podobne“ by všetky „inherentne obsahovali pravdy a zásady viery, morálky a zbožnosti“. (Táto teória by určite rozšírila požehnanie neomylnosti aj na krížovú výpravu pápeža Františka proti tradičnej latinskej omši.)

Ilustrácia: Alain Pilon/New York Times

Manningov názor, tvrdí Pink, nebol vybočením z radu: bol dosť blízky názorom katolíckych autorít v období protireformácie, ktoré pripúšťali extrémne hypotézy o kacírskych pápežoch, ale väčšinou predpokladali, že neomylnosť pápežstva v doktrinálnej oblasti sa rozširuje „na porovnateľnú neomylnosť ako zákonodarcu“ (tak ako mnohí pápeži).

V katolíckych diskusiách 19. storočia bol teda určitý všeobecný princíp takmer neomylnosti dôveryhodným konzervatívnym stanoviskom, postaveným proti Newmanovmu relatívne liberálnemu tvrdeniu, že v skutočnosti sa pápežstvo a inštitucionálna cirkev môžu dopustiť vážnych chýb. A po jeden a pol storočí môžeme povedať, že táto debata bola rozhodnutá v prospech liberálnejšieho stanoviska – nie prostredníctvom nejakého formálneho rozhodnutia Vatikánu, ale jednoducho pre zjavné dôsledky toho, ako sa odvtedy zmenila cirkev.

Pink privádza tieto zmeny do najostrejšej roviny a cituje minulé kanonické právne predpisy cirkvi týkajúce sa judaizmu – zákony, ktoré sa snažili oddeliť kresťanov od Židov, ktoré Židom vnucovali oblečenie na rozpoznanie, počas kresťanských sviatkov ich pohyb obmedzovali na ich domovy, zakazovali výstavbu nových synagóg a tak ďalej prostredníctvom zoznamu ustanovení, ktoré sa dnes právom považujú za „diskreditujúce“ a „odporné“. Toto historické svedectvo, píše Pink, dokazuje, že ustálené cirkevné zákonodarstvo môže zlyhať v skúške základnej spravodlivosti a zároveň spôsobiť „skutočné a diskreditujúce škody samotnej cirkvi a jej poslaniu“. Je preto takmer nemožné uveriť, že takéto zákony nemali byť v tom čase katolíkmi kritizované alebo že kedysi existovala absolútna povinnosť ich dodržiavať.

Tento príklad je však len najvýraznejším prípadom; samotný rozsah zmien, ktorými prešiel katolicizmus v období Druhého vatikánskeho koncilu, ešte viac umocňuje argument proti akejkoľvek všeobecnej neomylnosti. Možno namietať, ako to často robia konzervatívni katolíci, že tieto zmeny neboli zmenami vo formálnej doktríne, ale ak áno, dotkli sa všetkého ostatného, napríklad vzťahu cirkvi k politike, spôsobu bohoslužieb, pravidiel a disciplíny, ktorými sa riadia rehoľné spoločenstvá, jej vzťahu k protestantom a Židom a zároveň aspoň čiastočne ospravedlnili katolíckych mysliteľov a teológov, ktorí boli v minulosti kritickí k oficiálnym rozhodnutiam. Záveru, že Druhý vatikánsky koncil ospravedlnil Newmana, nie Manninga, sa dá uniknúť len vtedy, ak niekto verí, že staršia politika bola dokonale prispôsobená svetu, ktorý existoval pred rokom 1962, a potom radikálne odlišná politika bola akosi dokonale prispôsobená svetu, ktorý vznikol v roku 1965 – len vtedy, ak je niekto ochotný prakticky premeniť katolicizmus na akúsi ideologickú stranu, ktorá sa mení vždy, keď prídu nové pokyny od súdruha Petra.

A dôležité je, že to platí aj alebo najmä vtedy, ak niektoré z týchto zmien zo 60. rokov považujete za chybné alebo katastrofálne. Pretože potom ste sami v pozícii kritika, disidenta, liberálneho katolíka 19. storočia. Aby bolo vaše poňatie katolíckej tradície ospravedlnené, muselo by nevyhnutne platiť, že cirkev sa môže vo veciach veľmi mýliť – pretože prečo by inak potrebovala vami želanú tradicionalistickú obnovu?

To je dôvod, prečo sa katolík tradičnej latinskej omše, ako je Pink, ocitá v situácii, keď rozvíja argumenty proti všeobecnej neomylnosti. V tomto zmysle totiž odkaz Druhého vatikánskeho koncilu robí z členov všetkých katolíckych frakcií liberálov. Z akéhokoľvek uhla pohľadu musíme všetci pripustiť istú podstatnú zónu legitímnych argumentov a nesúhlasu, istý základ, na ktorom sa môžeme verne názorovo rozchádzať s pápežom.

Samozrejme, tento ústupok vám nepovie, akou trajektóriou by sa mal daný argument správne uberať alebo aký veľký by mohol byť dôvod verného nesúhlasu – a preto postava ako Newman, liberálny katolík v diskusiách o rozsahu neomylnosti, mohla byť zároveň veľkým nepriateľom teologického liberalizmu v iných viktoriánskych diskusiách.

Ale keď už odložíte Manningovu expanzívnu definíciu neomylnosti, jeho argumentácia sa vám aj tak vypomstí – pretože otázky viery a morálky sú stále jasne spojené s otázkami politiky a riadenia, čo je dôvod, prečo sa na zdôvodnenie konkrétnych pravidiel, disciplín a rozhodnutí stavajú celé konštrukcie teologickej argumentácie. Takže nemožno len tak čisto povedať: „Spochybňujte politiku a obozretnosť cirkvi, ale nespochybňujte jej učenie o viere a morálke!“ Musíte pripustiť aj nejaký priestor verejného učenia, ktoré je vystavené potenciálnym omylom, ktorému patrí úcta a rešpekt, ale nie absolútny súhlas.

Pink nazýva tento druh učenia „oficiálnou teológiou“, aby ho odlíšil od bežného termínu „magisteriálne učenie“, ktoré má oveľa väčšiu autoritu. Píše, že „oficiálny“ druh učenia je bežným registrom, v ktorom cirkev diskutuje o otázkach, a „sám osebe nie je chránený pred omylom… Ako mutuje a mení sa, oficiálna teológia môže opakovať magisteriálne učenie alebo ho môže prekračovať; môže niektoré magisteriálne učenie zamlčať alebo mu dokonca protirečiť“. Zároveň je však často „hlavným médiom, prostredníctvom ktorého je učenie cirkvi reprezentované a chápané jej členmi. Z tohto dôvodu je pre mnohých z nich často ťažké odlíšiť oficiálnu teológiu doby od správneho magisteriálneho učenia“.

Dovoľte mi, aby som ponúkol konkrétny príklad tohto problému, vzdialený od súčasnej kultúrnej vojny: pre mňa ako pomerne sčítaného katolíka s výraznými názormi na vieru je ťažké povedať, kde presne sa nachádza súčasné učenie cirkvi o úžere, požičiavaní peňazí s účtovaním úrokov. Existuje tradičné učenie s dlhou históriou, ktoré považuje takmer všetky formy požičiavania na úrok za hriešne, čo by, ak by sa bralo vážne, odsúdilo v podstate celý bankový systém moderného sveta. Existuje tiež rozšírený názor, že v súčasnom katolíckom učení je odsúdeniahodný len nadmerný alebo koristnícky úrok – a nie fungovanie napríklad mojej hypotéky na bývanie alebo podielových fondov. A potom sa medzi týmito dvoma pozíciami vedie živá diskusia na okraji myšlienkového sveta cirkvi, zatiaľ čo v hlavnom prúde sa považuje za samozrejmé, že staré chápanie bolo zmodernizované bez toho, aby o tom existovalo jednoznačné magisteriálne vyhlásenie.

Bolo staré učenie len oficiálne, prehnané a teraz nahradené? Alebo bolo staré učenie magisteriálne a nová perspektíva bola prípadom oficiálneho učenia, ktoré sa zvrhlo alebo ho pokazil svet? V tejto chvíli sa zdá, že je na svedomí a intelekte jednotlivých katolíkov, aby to rozoznali.

A to je, samozrejme, presne to, čo liberálny katolicizmus od Druhého vatikánskeho koncilu tvrdí – že široká škála sporných otázok súvisiacich so sexuálnou revolúciou by mala byť ponechaná v podstate vo forme otvorených otázok, na ktoré už nemusia platiť staršie odpovede – staré oficiálne učenie – cirkvi.

Prečo si myslím, že tento názor je do značnej miery mylný – prečo nie som liberálny katolík –, je témou na iný, možno už popôstny bulletin. Ale história a kontroverzie, ktoré som práve načrtol, robia liberálnu perspektívu presvedčivou na viacerých frontoch.

Po prvé, je presvedčivé tvrdiť, že medzi vehemenciou, s akou vedenie cirkvi v danom období zastáva určitú líniu, a istotou, ktorú by katolíci mali mať, že táto línia je zároveň neomylným, nereformovateľným učením, môže byť medzera, niekedy veľká medzera. Bez ohľadu na to, či sa základné doktríny cirkvi môžu meniť alebo nie, bez ohľadu na to, či v najzákladnejších otázkach existuje kontinuita, je jasné, že niektoré pozície, ktoré sa zdajú určené na trvalosť, sa ukazujú ako premenlivé a často sa táto premenlivosť stáva zjavnou až po tom, čo ľudia diskutovali, nesúhlasili s oficiálnym učením a videli, čo sa stalo ďalej.

Po druhé, je presvedčivé tvrdiť, že najmä v súčasnej dobe, v ktorej skúšky modernej doby už priniesli mimoriadne významný súbor katolíckych zmien, je pre cirkev alebo pápežstvo veľmi ťažké autoritatívne vyriešiť niektoré debaty bez sporu. To znamená, že aj keby Ján Pavol II. a Benedikt XVI. mali stopercentnú pravdu v každom konkrétnom prípade v názore, kde sa cirkev môže a kde nemôže meniť, ktoré učenie je magisteriálne a o ktorom možno diskutovať, rozsah zmien, ktoré sa už v cirkvi udiali, spôsobuje, že ich autorita sama osebe sa javí ako nedostatočná smernica. Namiesto toho sa museli vrátiť na začiatok a obšírne zdôvodniť oprávnenosť cirkevných úsudkov na základe rozumu a zjavenia, nielen tradície, autority a neomylnosti.

Aby bolo jasné, myslím si, že obaja títo konzervatívni pápeži si to uvedomovali, a preto bol ich štýl oveľa dialogickejší a racionálne argumentatívny, než napríklad ich predchodcov z 19. storočia. A na niektorých frontoch podľa mňa tieto snahy zaznamenali skutočný úspech. Súhlasím napríklad s Michaelom Brendanom Doughertym, že súčasťou Benediktovho dedičstva bolo pochovanie určitého štýlu popierajúcej, antinadprirodzenej biblickej kritiky, ktorá, ako sa zdalo, kedysi nachádzala v cirkvi silné uplatnenie.

Ale na iných frontoch treba návrat kontroverzie za Františka považovať za dôkaz tretieho bodu, v ktorom sa liberálny katolicizmus teraz zdá presvedčivý: že nech už je na opätovnú stabilizáciu katolicizmu potrebný akýkoľvek proces, nech už zo súčasných kontroverzií vyplynú akékoľvek rozdiely medzi magisteriálnym a len oficiálnym učením, nič sa pravdepodobne neuzavrie rozhodnutiami jedného pápeža a tento proces sa bude vypracúvať ešte mnoho desaťročí.

Článok pôvodne vyšiel v denníku New York Times. Všetky práva vyhradené.