Ross Douthat

Môj nedávny stĺpček upriamil objektívny pohľad na 10. výročie pontifikátu pápeža Františka. Je však pôstne obdobie a ako dlhoročnému kritikovi súčasného pontifika by nebolo zvlášť kajúcne, keby som sa zameral výlučne na jeho problémy. Preto v tomto bulletine nájdem niekoľko súhlasných bodov s myšlienkovou školou, ktorej zvyčajne oponujem, a budem hovoriť o tom, v čom má liberálny katolicizmus ako široký svetonázor, ktorý Františkov pontifikát jednoznačne ovplyvňuje, pravdu.

Mojím východiskom bude esej Thomasa Pinka, filozofa a katolíckeho tradicionalistu, ktorá sa objavila v nedávnom čísle The Lamp, katolíckeho časopisu, ktorý rediguje Matthew Walther, názorový publicista prispievajúci do denníka New York Times. Pink sa v nej venuje otázke, ktorá sa pred dvadsiatimi rokmi a dvoma pápežmi spájala predovšetkým s liberálnymi katolíkmi, ale v poslednom čase sa stala veľmi dôležitou aj pre konzervatívcov: do akej miery je pre katolíkov prijateľné namietať pápežovi? Alebo dokonca nachádzať spôsoby, ako mu odporovať?

Alebo, aby sme uviedli konkrétne kontroverzie z Františkovej éry, ak sa pápež snaží potlačiť tradičnú liturgiu cirkvi alebo sa zdá, že svojím učením podkopáva ustálenú katolícku náuku, musia veriaci katolíci jednoducho predpokladať, že ho v týchto prípadoch vedie Duch Svätý? Alebo môžu protestovať, kritizovať, trvať na tom, že ide o chyby, ktorých by sa mal budúci pápež zrieknuť alebo ich zvrátiť či dokonca nájsť spôsob, ako sa mu vzoprieť?

„Pápež nie je neomylný vo svojich zákonoch ani vo svojich príkazoch, ani vo svojich štátnych aktoch, ani vo svojej správe, ani vo svojej verejnej politike," napísal John Henry Newman (dnes svätý John Henry Newman) počas diskusií o pápežskej neomylnosti a jej hraniciach v 19. storočí. Mohli by sme si myslieť, že dejiny stredovekého a renesančného pápežstva tento pohľad potvrdia – ako však tvrdí Pink, existovala silná škola katolíckeho myslenia, ktorá zastávala opačný názor. A to s určitým oprávnením: katolíci majú predpokladať, že Duch Svätý chráni cirkev a najmä pápežstvo pred falošným učením, keď ide o zásadné otázky viery a morálky. Prečo by sa tá istá záruka nemohla vzťahovať aj na otázky práva, politiky a disciplíny, ktoré sú napokon úzko spojené s vierou a morálkou, keďže predstavujú stelesnenie katolíckeho učenia vo svete?