Irackú vojnu dnes mnohí považujú za začiatok novej epochy. Bol to moment, keď z rozhodnutia Ameriky a jej spojencov prestal fungovať svet založený na rešpekte k pravidlám (rules-based order). Boli to pravidlá, ktoré po druhej svetovej vojne a ešte viac po roku 1989 vytvoril Západ, najmä Amerika. A bola to Amerika a Západ, kto sa rozhodol nebrať ich vážne.
Predtým síce už bola bombardovaná Juhoslávia a vzniklo Kosovo, bol Afganistan, ale až v Iraku nabral tento trend na obrátkach. Napadnutie Líbye, proxy vojna v Sýrii a rozklad Blízkeho východu a Magrebu pod hlavičkou Arabskej jari, ale tiež Čína ako premiant digitálnej totality a Rusko, ktoré anektovalo Krym a napadlo Ukrajinu. Medzinárodné právo sa po Iraku stalo slabým a porušovaným. Iniciatívu majú najmä veľmoci.
Prečo bol Irak začiatkom?
Invázia do Iraku nemala mandát OSN, jej motívy boli založené na fake-news, zbrane hromadného ničenia sa nikdy nenašli, a zmena režimu v Bagdade viedla k dlhotrvajúcej občianskej vojne a zmene pomerov na Blízkom východe. Rozširovanie demokracie neviedlo k demokracii, ale k rozvratu, vzniku Islamského štátu a sektárskej vojne medzi šiítmi a sunnitmi v celom regióne.
Zdá sa mi však, že dve veci sú ešte dôležitejšie ako to, čo je napísané vyššie. Dôležitejšie preto, že nie všetci si ich uvedomujeme a že sú preto dostatočne nepomenovaným a neuvedomeným problémom, ktorý s Irakom 2003 a svetom za uplynulých 20 rokov bezprostredne súvisí.
Je to rola a význam západnej propagandy.
K vojne v Iraku viedli falošné dôvody podporené masívnou kampaňou, skrátene propaganda. Bývalý americký prezident George W. Bush, britský premiér Tony Blair, ale aj bývalý predseda slovenskej vlády Mikuláš Dzurinda a s nimi ďalší a ďalší politici Západu uverili a sami hlásali propagandu, ktorá viedla k vojne a anarchii.
Na vojnový vlak nenaskočili všetci, ako pripomína dvadsaťročný text Vladimíra Palka, ale aj postoje bývalého nemeckého kancelára Gerharda Schrödera, francúzskeho prezidenta Jacquesa Chiraca či pápeža Jána Pavla II. Mnohí mysleli inak. Ale vojnovú mašinériu zastaviť nedokázali. Propaganda bola silnejšia.
Koľkokrát sa to odvtedy zopakovalo?
Čomu všetkému boli schopní uveriť západní politici a elity, keď podporili bombardovanie Líbye, keď sa vlády zapojili do zložitej proxy vojny v Sýrii, keď hovorili o Arabskej jari. Koľko utrpenia a zla tieto „humanitárne“ a demokraciu rozširujúce misie len doniesli... Husajnov režim nenahradil civilizovanejší režim, ale anarchia, občianska vojna a v časti územia režim Islamského štátu. V Egypte autokrata Husního Mubáraka nahradili ešte radikálnejší Moslimskí bratia, ktorí Egypt dohnali na pokraj hladomoru. V Líbyi dodnes nie je stabilná vláda. Milióny ľudí sa stali migrantmi, zvlášť kresťania sa stali štvancami na územiach, kde žili takmer dvetisíc rokov.
A to všetko je výsledkom západnej propagandy, v ktorú Západ tak ochotne uveril. V prvom prípade sa to týka Ameriky a americkej propagandy, ale s časovým posunom ide aj o Európu a európsku propagandu.
Všimnite si, ako (dnes už nebohý) Colin Powell či (nebohá) Madeleine Albrightová, Tony Blair, u nás Mikuláš Dzurinda, nedoplatili na svoje omyly, a poučovali svojich kritikov o medzinárodnej politike. Powell napríklad školil Trumpa, čo sú to dezinformácie. Absurdné? Nie, je to niečo horšie.
Propaganda rýchlo starne a časom vždy vyprchá, porazí ju realita. Problémom Západu je, že znemožnenú propagandu nahradí propaganda nová a staré kádre sú vždy znova použiteľné.
Kto by dnes veril, že v Iraku alebo Afganistane možno vybudovať demokraciu, bol by smiešny. Ale iným podobným propagandistickým tvrdeniam poľahky veríme. Svet je naruby, budujeme ho tak.
Rozširovanie NATO bolo vždy zárukou rozširovania bezpečnosti, aj dodnes to tak v niektorých prípadoch je (Švédsko, Fínsko). Ale v iných prípadoch to viedlo k vojne. Videli sme to na Ukrajine aj v Gruzínsku. Je to, mimochodom, dedičstvo tohto istého Georgea W. Busha, ktorého vláda to pretlačila do záverov samitu NATO v Bukurešti.
Ako je možné, že to naše elity a médiá dodnes nevidia?
Alebo si vezmite európsky projekt. Po tom, ako dva národy odmietli európsku ústavu, neustal tlak na väčšiu centralizáciu EÚ, iba sa zmenili prostriedky. Centralizovanie EÚ pritom Európu rozdeľuje a Spojené kráľovstvo už vytlačilo z únie, ale Brusel pochoduje ďalej.
Európa čoraz viac potláča európske hodnoty a civilizačné dedičstvo, od významu kresťanstva (spomeňte si na rezolúciu europoslancov, ktorou po vražde na Zámockej ulici kritizovali aj slovenskú cirkev), po slobodu prejavu a už aj názorovú pluralitu. Boj proti hoaxom je toho príkladom. Niektoré hoaxy si nevšíma, nebezpečenstvo iných zveličuje. V mene práva sa buduje bezprávie, v mene tolerancie sa presadzujú represívne praktiky. Ochrancom liberálnej demokracie neprekáža, že prestala fungovať rovnováha troch zložiek moci ani oslabenie demokracie.
A robia tak s presvedčením, veria tomu. Tak ako Colin Powell a George W. Bush verili, že Irak má zbrane hromadného ničenia a je v záujme bezpečnosti sveta napadnúť ho a odstrániť Saddáma Husajna.
Problém Západu je, že mení názvy, ale nie podstatu: Západ ochotne verí svojej propagande.
Čím to je? Aj tu ponúka poučenie Irak. Je to moc ideológie.
Ideológia neokonzervatívcov vysvetlila v roku 2002–2003 všetko, čo bolo treba. Nie Iračanom, ale západnému publiku. Nebohý Michael Novak, mierny a v tom čase už starý človek, dokonca cestoval do Ríma, kde presviedčal kúriu a kardinálov, že by mali napadnutie Iraku považovať za spravodlivú vojnu. Proti vôli pápeža Jána Pavla II.
Aj správy tajných služieb a úloha médií zmenili svoje niekdajšie roly. Tie prvé si vymysleli dôvody, ktoré viedli k vojne. Tie druhé sa zmenili na nástroje, ktoré namiesto kritiky a diskusie zabezpečujú akceptáciu a podporu. Tento západný vzorec platí aj u nás.
To, kam náš západný svet smeruje, síce ešte nie je úplne jasné, ale kontúry nového sveta sú čoraz viac znepokojujúce. Upokojiť, ak vôbec, nás môže jediná vec. Tak ako v prípade Iraku, aj v iných prípadoch bude po 20 rokoch všetkým všetko zrejmé.