Tesne pred pandémiou sme sa nakoniec dostali pod 10 percent a náležite tento úspech oslavovali. Napriek tomu, že svetová populácia prudko rástla, podiel extrémne chudobných klesal. Bol to zázrak.
Nie tak úplne, pretože sme mali niekoľko teórií, ktoré tento úspech našej civilizácie dokázali vysvetliť. Tie hlavné dve veľké skupiny teórií sa líšili najmä v tom, či sa to dosiahlo posielaním rozvojovej pomoci alebo slobodným obchodom.
Obe majú svoje rozumné vysvetlenie. Stúpenci zahraničnej pomoci presvedčivo ukazujú, že aj keď nemusí byť pomoc využitá rozumne a často ani nedôjde k rukám tých potrebných, určite nie je na škodu, keď sa zložíme na pomoc tým, ktorí to potrebujú. Nie je vylúčené, že by chudobnému peniaze nepomohli sa vymaniť z chudoby, ale vo všeobecnosti je dobre zdokumentované, že peniaze minuté na rozvoj infraštruktúry, vzdelávania či do zdravotníctva robia svoju prácu veľmi dobre.
Zástancovia teórie slobodného obchodu občas na rozvojovú pomoc útočia, pretože sa domnievajú, že sa peniaze neutrácajú efektívne, z rozvíjajúcich sa krajín robia závislé na zdrojoch tých bohatých a ničia miestne vzťahy. Oveľa efektívnejšie je podľa nich otvoriť všetky prekážky slobodnému medzinárodnému obchodu.
Ťažko sa meria, kto má pravdu, aj keď napríklad nositeľka Nobelovej ceny za ekonómiu Esther Duflová to robí a nachádza množstvo prípadov, kde pomoc funguje, keď sa rozumne nastaví.
Pandémia ale priniesla jeden obrovský experiment, keď sme nevypli rozvojovú pomoc, ale zahraničný obchod áno. To nám nepomôže rozsúdiť, kto má v tomto spore pravdu, ale minimálne sme si overili, že slobodný obchod to vie skvele.
Odhady totiž ukazujú, že pandémia po rokoch znižovania, naopak, zvýšila počet extrémne chudobných až o zhruba 80 miliónov ľudí, teda približne o jedno percento svetovej populácie. Zastavenie globálneho obchodu viedlo k rastu extrémnej chudoby, hoci rozvojová pomoc stále fungovala. Bez nej by výsledok mohol byť zrejme ešte horší. Ale jasne sme si overili, že slobodný obchod je cestou z chudoby.
