Podľa najnovších výsledkov prieskumu však cítiť v spoločnosti zmenu. Napríklad viac ako dve tretiny oslovených uviedlo, že by neboli ochotní na dobu určitú znížiť svoju životnú úroveň počas pomoci ľuďom utekajúcim pred vojnou.

Až takmer polovica takisto tvrdí, že by sme mali Ukrajincom poskytovať menej podpory ako doposiaľ.

Viac respondentov nesúhlasí, ako súhlasí, s tým, aby na Slovensku utečenci z vojnou zmietaného štátu ostali aj po skončení ozbrojeného konfliktu.

Napokon takmer 60 percent z reprezentatívnej vzorky uviedlo, že sa nijakým spôsobom nezapojilo do pomoci ukrajinským utečencom.

Tieto výsledky potvrdzujú dlho pozorovaný trend, podľa ktorého ochota Slovákov v rôznych podobách akceptovať prichádzajúcich geografických susedov klesá.

Na porovnanie, v jednom z prvých prieskumov po vypuknutí vojny, ktorého výsledky publikovali začiatkom marca minulého roka, prijatie utečencov z oblasti vojnového konfliktu podporilo 74,6 percenta účastníkov.

Zatiaľ čo tunajšej skepse posielania zbraní na Ukrajinu, identifikovania príčin konfliktu či budúcnosti Ukrajiny v EÚ a NATO sa rozumieť poľahky dá, nájsť pochopenie pre masové rozšírenie tvrdého postoja voči utečencom je už ťažšie.

Ukrajinci na Slovensku v prvom rade napĺňajú kritériá pre to, ako by mal utečenec hľadajúci pomoc vyzerať. Ide o ľudí, ktorí utekajú zo susednému štátu čeliacemu ozbrojenej agresii, hrozí im viac či menej bezprostredné ohrozenie života, zdravia a majetku a podľa správnych zvyklostí sa usadili v prvom bezpečnom štáte. Faktom tiež je, že medzi Ukrajincami na Slovensku prevládajú ženy a deti.

Ukrajinská utečenecká vlna sa tak výrazne odlišuje od migračnej krízy z roku 2015, počas ktorej sme pozorovali ako zástupy prevažne mladých mužov pochodovali Európou a vyberali si, v ktorom štáte zakotvia.

V prípade Ukrajincov je reč takisto o ľuďoch, ktorí sú nám kultúrne, nábožensky, jazykovo a ešte aj výzorom blízki. S ich integráciou by preto nemal byť problém ani v dlhodobom horizonte. To sa koniec koncov už potvrdilo v prípade 50-tisíc Ukrajincov, ktorí prišli na Slovensko pred vojnou.

Samozrejme, medzi desiatkami tisíc cudzincov sa nájdu jednotlivci a skupiny, ktoré spôsobujú a budú spôsobovať problémy, no ide o sociálnu zákonitosť, ktorá by nás nemala prekvapovať. Imúnni voči nej navyše nie sme ani my sami či akýkoľvek iný národ.

Naopak, platí, že pri správnom manažmente môžu byť Ukrajinci príležitosťou pre zastavenie poklesu demografickej krivky, reálne kultúrne obohatenie či obsadenie voľných pozícií na pracovnom trhu – od kvalifikovaných (zdravotníctvo) až po nízkokvalifikované (výroba).

Zhrnuté a podčiarknuté. Kritériá pre utečencov hodných nezištnej pomoci Ukrajinci spĺňajú na maximum a neotáčať sa im chrbtom je základnou morálnou povinnosťou. Zdá sa však, že v jej plnení pokračovať už veľmi nechceme. Respektíve až príliš mnoho z nás.

Keď Slovensko po roku 2015 pri migračnej kríze vzdorovalo naivným vítačským trendom v západnej Európe, zaznievali z našej strany relevantné argumenty o tom, ako majú prichádzajúci cudzinci od skutočných utečencov ďaleko. A správnosť tohto postoja preveril čas. Dnes, po ôsmich rokoch, nám ale prekážajú aj tí, ktorí predstavujú definíciu utečenca.

Ukazuje sa, že si šliapame po jazyku, že problém je aj v nás a že nastáva priestor pre širšiu sebareflexiu. Z nej by sme mali vzísť s väčšou mierou empatie a menšou mierou samoúčelného negativizmu.

Kým sa k tomu dopracujeme, zatiaľ ostáva dúfať, že metodika prieskumu je chybná a ak nie, verme, že raz sa neocitneme v rovnakej situácii, v akej sa dnes nachádzajú Ukrajinci.