Michal Považan

Pred pár dňami som mal príležitosť moderovať Slovenské modlitebné raňajky, ako aj následnú debatu k odkazu Sviečkovej manifestácie. Tieto podujatia organizovala Anna Záborská ako splnomocnenkyňa vlády pre náboženskú slobodu. Zúčastnilo sa ich viac ako 100 hostí z mnohých politických strán, rôznych cirkví či náboženských spoločenstiev.

Pozvánky išli doslova všetkým. Motívom takýchto podujatí je vytvoriť priestor nielen pre budovanie spoločenstva veriacich, ale aj platformu pre zoznámenie sa ľudí, ktorí zdanlivo nemajú nič spoločné. Iba vieru, hoc aj tá je často maličká. Spoločne sme oslávili odvahu ľudí roku 1988 vyjsť do ulíc po štyridsiatich rokoch umlčiavania a útlaku.

Boli to hrdinovia, hoci v následnej debate Ján Čarnogurský, ako aj František Mikloško odmietli takéto označenie. Iba sucho skonštatovali, že proste oni ako mnohí, čo tam stáli, jednoducho nemohli inak. Aj títo dvaja muži sa v mnohých názoroch medzi tým rozišli, ale na konci osemdesiatych rokov spolupracovali pre blaho národa a za našu slobodu.

Sviečková manifestácia mala tri základné požiadavky: nových biskupov pre katolíkov, náboženskú slobodu pre všetkých veriacich a občianske slobody pre všetkých obyvateľov. Pri koncipovaní požiadaviek sa ukázala jednak veľkorysosť, ale aj túžba po jednote národa. Po začlenení všetkých, pri ktorých to bolo trochu možné. Toto je pre mňa skutočný odkaz Sviečkovej manifestácie.