Do príchodu veľkej inflácie centrálne banky stimulovali tvorbu peňazí v systéme expanzívnou monetárnou politikou. Finančné inštitúcie veľa z nových peňazí vracali štátom nákupom ich dlhopisov na sekundárnom trhu. Pre banky je to ľahší zárobok, ako poskytovať úvery. Tento druh investícií podporoval aj štátny regulačný rámec. Proti štátnym dlhopisom totiž netreba držať drahý vlastný kapitál – štátne dlhopisy boli považované za bezrizikové aktívum a zároveň je možno skryť ich do šuplíka „držané do splatnosti“, ktorý netreba oceňovať trhovými cenami.
Aj štát aj banky boli spokojné. Všetci verili v japonský scenár s nízkou cenovou infláciou a nízkymi úrokmi, kam oko dovidí. Minulý rok matka všetkých bublín – bublina v štátnych dlhopisoch – spľasla. Prudký rast úrokov po príchode cenovej inflácie viedol k prepadu cien dlhopisov. Tie sú však v jadre finančného systému a súvahách všetkých bánk.
Aké obrovské sú tieto straty ilustruje pred niekoľkými dňami zverejnený výskum, ktorý sa pozrel na všetky americké banky (4 800+ inštitúcií):