Tento text však bude o niečom, čo tieto dve veci prepája. O diktátorskom princípe v demokratickom štáte. Niečo také existuje a z času na čas ukáže svoju silu.
Prežívame krízu dôvery v demokraticky zvolených politikov, a tak do určitej miery aj v demokraciu ako spôsob vlády (ľudu). Niektorí vrcholoví politici preto ohlásili svoju misiu záchrany demokracie, sami sa však neštítia vykonávať politickú moc spôsobom, ktorý sa javí ako demokraticky nelegitímny, či priam nelegálny. Neschopní presvedčiť ľud a jeho volených zástupcov o správnosti svojich zámerov sa v zmysle idey „účel svätí prostriedky“ uchyľujú aj k diktátorským metódam vládnutia.
Diktatúru netreba stotožňovať s tyraniou či despociou. Nie vždy to tak musí byť.
Problém krízy demokracie sa však netýka iba Slovenska, ale možno ho pozorovať aj v podmienkach západnej Európy. Aktuálne ho veľavravne stelesňuje Macronova kauza dôchodkovej reformy. Macron totiž svoju reformu Francúzom vnútil de facto diktátorským spôsobom. Kauza je vhodným východiskom pre úvahu nad otázkou, koľko diktátu znesie ľud bez toho, aby začal strácať dôveru v demokratov a demokraciu ako (najlepší) spôsob vlády.
Macron verzus francúzsky ľud
Prezident Emmanuel Macron minulý týždeň po mesiacoch protestov presadil svoju dôchodkovú reformu. Tá však vyvolala v krajine vlnu nevôle a (aj násilných) protestov v uliciach viacerých francúzskych miest. Neprekvapuje to, keďže Francúzi vo všeobecnosti vnímajú svoj veľkorysý dôchodkový systém ako aspekt národnej identity stelesňujúci ich konsenzus na podobe sociálnej solidarity.
Hlavným predmetom sporu je okamžité predĺženie zákonného veku odchodu do dôchodku o 2 roky (z 62 na 64 rokov). Vláda a prezident nástoja na tom, že je to nevyhnutné pre dlhodobú udržateľnosť dôchodkového systému. Až 70 percent Francúzov to však odmieta. Odborári namietajú, že to len poškodí francúzskych pracujúcich a navrhujú, aby vláda radšej zvýšila dane pre bohatých a účinnejšie bojovala s daňovými podvodmi.
Spor je teda zjavne o dôležitú verejnú politiku sociálneho zabezpečenia – vec, ktorá je v kompetencii samotných Francúzov. To, čo je v tejto súvislosti problematické, nie je samotný návrh, ale spôsob jeho presadenia zo strany Emmanuela Macrona. Minulý týždeň, keď už bolo zrejmé, že jeho reforma nemá podporu v dolnej komore parlamentu, ale len v senáte, sa totiž Macron rozhodol využiť svoju „diktátorskú“ ústavnú právomoc.
Tá mu umožnila obísť demokratické hlasovanie v dolnej komore parlamentu a schváliť vládny zákon aj proti vôli väčšiny volených zástupcov ľudu. Poslanci síce mohli tento zákon zablokovať, ale len, ak by vyjadrili nedôveru vláde. To sa však nestalo, a to aj preto, že väčšina z poslancov si neželala predčasné voľby.
Koľko diktatúry znesie demokracia, aby ešte ľudia verili v demokraciu?
Macron svoju reformu presadil. Následne sa minulú stredu prihovoril k národu v televíznom rozhovore s dvoma novinármi. Verejnosti odkázal, že konal vo všeobecnom záujme a nijako nepochybuje o správnosti samotnej reformy. Za drobný náznak sebakritiky možno považovať len jeho uznanie faktu, že sa mu nepodarilo občanov presvedčiť o správnosti reformy.
Macronovo vyjadrenie však nepôsobí dôveryhodne a vyznieva skôr ako cynická póza z úst „demokratického diktátora“. Diktátora, ktorého konanie pripomína skôr napoleonsky štylizovaného vodcu, ako ako postoj autentického demokratického reprezentanta vôle ľudu.
Problém nie je v tom, že nepresvedčil Francúzov, ale v tom, že ich presviedčal nedostatočne. V argumentácii sa „príliš nespotil“ – možno práve preto, že si bol vedomý toho, že krajine dokáže nadiktovať svoju predstavu aj proti vôli väčšiny.
Kríza demokracie ako kríza demokratického spôsobu vládnutia
Macron, rovnako ako akýkoľvek iný demokratický vrcholný držiteľ politickej moci, zaiste nemá povinnosť presvedčiť väčšinu zákonodarcov či obyvateľstva. Musí však sporné otázky verejného záujmu riešiť spôsobom, proti ktorému nemôže rozumne namietať väčšina ľudí. Mal by dôveryhodne vyjednávať s oponentmi a hľadať rozumný kompromis. Len tak svojím konaním uznáva fakt, že jeho moc pochádza v konečnom dôsledku od ľudí.
V tomto zmysle sa Macronova dôchodková reforma javí ako porážka demokracie. Spôsob, akým ju presadil, bol síce legálny, nepôsobí však veľmi presvedčivo, ak ho posudzujeme z hľadiska demokratickej legitimity. Ústavou upravený postup bol dodržaný, rozpaky nad jeho výsledkom však pretrvávajú a hlboko znepokojujú francúzsky ľud.
Diktátorské maniere sú v demokratickom kontexte neprijateľné, pretože vždy oslabujú dôveru ľudí v demokraciu. Na spôsobe výkonu moci v demokracii záleží. A dôveru ľudu treba aj v demokracii udržovať. Slávny Churchillov výrok totiž hovorí, že aj demokracia je zlá forma vlády, lepšia je len v porovnaní so všetkými jej reálne vyskúšanými alternatívami.
Odkaz toho výroku nabáda na pokoru. Macron ukázal vo Francúzsku presný opak. Ešte aj priznanie vlastnej chyby len predstieral.