Prečo deti, blázni a učitelia majú hovoriť pravdu. Zopár slov ku Dňu učiteľov

A tak sme v deň Veľkej októbrovej revolúcie v škole recitovali krátku životopisnú glosičku o Leninovom bohatom živote. Kreslili sme Auroru, tú bájnu loď, čo odpálila revolúciu. Nosili sme do školy matriošky, hnedého medveďa na kľúčik, ktorý si k ústam dával súdok s medom, a tí, čo mali šťastie, aj gumeného doktora Jajbolího. Spievali sme pesničku s ohromne smutným nápevom o krokodílovi Geňovi, a tiež slávny song „pusikdá“, ktorý mi v hlave hrá dodnes.

Keď máme s kamarátom Kornelom Frňúzom trudnú chvíľku, ktorú poznajú chlapi, o ktorých sa obtiera kríza stredného veku, púšťame si túto vtákovinu z Youtube a smejeme sa na plné kolo, ako veľmi nás systém magoril a predsa, ako „slávne“ sme vyšli z tohto dejinného zápasu…

Vtedy, v tých osemdesiatych rokoch, sme ako žiaci základnej školy netušili o ohromnom ponížení národov červeným ideálom, nevedeli sme o 140-tisíc zabitých kňazoch a rehoľníkoch sovietskej éry. Netušili sme o popravenej cárskej rodine ani o gulagoch, o zničených životoch, ostrovoch smrti, kde končila elita.
Pravda o popravách a monsterprocesoch z päťdesiatych rokov nám nepatrila, dejiny boli prepísané, aby zapadali do paradigmy stvorenia nového človeka.

Viem, že sme chceli ísť na Spartakiádu do Prahy, ukázať, akí vieme byť skoordinovaní a silní, keď chceme. No napriek tomu, že sme po školskom dvore behali s modrými plastovými kockami a skákali sme cez kozu, nikto z nás „sedliakov“ sa na Spartakiáde nezúčastnil.

V škole sme mali „Izbu revolučných tradícií,“ do ktorej sme hlavne my malí chlapci radi chodili, lebo tam boli granáty aj bomba, fotky vojakov a plynová maska a všetok ten čudný vojnový zápach kovu, dezinfekcie, gumy a oleja.

Mávali sme branné cvičenia, po poliach sme behali s igelitovými vreckami na rukách a nohách, vatičkami sme si čistili oči, to pre prípad, že by na nás zaútočil temný Západ so svojimi nukleárnymi pumami. Okrem toho sme hádzali do diaľky gumenými granátmi.

V hlavách sme mali obrazy strašného filmu Deti z Nagasaki, ktorý sa miešal s poľskou komédiou Sexmisia. Oba tieto filmy vznikli v roku 1983 a nejakým nedopatrením ich každý z nás videl.

Spievali sme sovietsku hymnu, boli sme iskričkami a pioniermi. Na Slavíne sme skladali pioniersky sľub. Súdruhov učiteľov a súdružky učiteľky sme všetci zdravili „Česť práci.“ Oni nám odzdravovali „Práci česť.“ Tí uvedomelejší pionieri sa zdravili vystresovaným bdelým pozdravom: „Buď pripravený!“ na ktorý sa odpovedalo: „Vždy pripravený.“

Napriek štyridsaťročnému úsiliu o preformátovanie človeka, už pár dní po 17. novembri nikto pozdrav „Česť práci“ nepoužil. Nie preto, že by prácu nemal v úcte, ale preto, že to bolo umelo natlačené do ľudí.
„Dobrý deň“, je „Dobrý deň“, je to pohodové a prirodzené.

Všetko vyššie spomenuté bolo akousi hrou. Učitelia prikývli na niečo, o čom mali pochybnosti, učili to deti a deti vedeli, že mnohé z toho sú taľafatky, vymyslené bludy, ktoré nemajú žiadnu platnosť, len ich treba vedieť.

Prednedávnom sa mi však do pozornosti dostala podivuhodná informácia, ktorá leží tiež už niekde v prachu dejín, ale svojho času bola aktuálna v celom sovietskom bloku. Narazil som na ňu v knihe Antona Neuwirtha Liečiť zlo láskou. Anton Neuwirth spomína na rok 1949, keď bol v Košiciach šéfom katedry biologických vied.

„Nanešťastie vtedy sa stala známou bábuška Lepešinskaja, ktorá sa stala slávna, hoci začínala na medicínskej fakulte ako upratovačka, ale skončila ako univerzitná profesorka. Mala veľmi zaujímavé ‚objavy‘, ako napríklad prevencia rakoviny kúpaním sa v roztoku sódy bikarbóny – túto metódu vraj používal Josip Stalin. Stala sa profesorkou biológie slávnou tým, že v kuracom vajíčku objavila nejaké terčíky z ktorých sa vyvinulo kurča – a to mal byť dôkaz toho, že aj z nebunečnej hmoty môže vzniknúť život. O niekom, kto prednášal biológiu, stačilo povedať, že málo cituje Lepešinskú – a mal problémy. Ja som mal výhodu, že v chémii som Lepešinskú citovať nemusel.“

Zoberte si, že ako učitelia, ktorí vedia, že je to hlúposť, by ste tieto bludy museli prednášať študentom, ktorí tiež vedeli, že sú to bludy… To je absurdnosť doby.

Hovorí sa, že deti a blázni majú dovolené hovoriť pravdu, ale určite by nebolo na škodu, keby z času na čas aj učitelia zakričali, že: „Kráľ je nahý,“ a neboli by za to vymazaní, vyhodení z práce, či šikanovaní.

Dobrí učitelia sú dôležití pre každé spoločenstvo. Dnes sa veľa hovorí o reforme školstva, o pláne obnovy a o tom, ako sa školstvo obnoví, ale je to beh na dlhú trať. Časté výmeny ministrov naplneniu zmysluplných reforiem tiež dvakrát neprospievajú.

Školy však fungujú, mládež sa vzdeláva. Vďaka komu? Vďaka radovým učiteľom, ktorí idú na plné obrátky a robia, čo je v ich silách. Robia to aj napriek zlému spoločenskému postaveniu, obmedzeným možnostiam vlastného rozvoja aj napriek ponižujúcemu finančnému ohodnoteniu. Takto vnímam učiteľov už celé desaťročia.

Patrí vám náš rešpekt! Patrí vám naša úcta. Patrí vám naša vďaka.

Dnešný deň nech je pre vás, milí pedagógovia, utvrdením, že vaša práca má zmysel. Pre nás ostatných nech je upozornením, že máme stáť na vašej strane, aby ste vždy v slobode a dôstojnosti mohli vykonávať svoje povolanie.

Vďaka za vašu ochotu, obetu a službu.