Podstatou takého stavu je takzvaná extrémne inverzná výnosová krivka. Tá sa tento rok v marci v USA ocitla v najväčšej inverzii od prelomu 70. a 80. rokov minulého storočia; krátkodobý dlh, napríklad dvojročný, je tak úročený výrazne viac ako napríklad dlh desaťročný. Pritom bežne je dlhší dlh úročený viac ako ten krátkodobý (pretože logicky v dlhšom časovom úseku ohrozuje pôžičku viac rizík, že nebude splatená, než v úseku kratšom).
Pri inverzii je to ale postavené na hlavu. Pretože sa investori obávajú vysokej inflácie a nutnosti boja s ňou v horizonte napríklad dvoch rokov, žiadajú napríklad práve na dvojročných dlhopisoch vyšší úrok ako na tých desaťročných. Na dvojročných žiadajú taký úrok, ktorý by infláciu „porazil“ či aspoň minimalizoval straty z nej. Predpokladajú, že v desaťročnom časovom horizonte sa už inflácia upokojí a vráti k cieľu centrálnej banky, teda napríklad k úrovni dvoch percent.
Práve do dlhodobého dlhu však banky ako Silicon Valley Bank nezriedka prevádzali vklady sporiteľov a pre extrémnu inverziu na to doplatili. A doplácajú. Úrok, ktorý inkasujú na dlhodobom dlhu, im hocikedy nepokrýva úrok, ktorý by mali vyplácať sporiteľom, aby zostali konkurencieschopné tvárou v tvár relatívne vysoko úročenému dlhu krátkodobému, a zamedzili tak odlivu vkladov napríklad do dlhopisov s rokom a menej do splatnosti.
A sporitelia časť svojich úspor presúvajú nielen do väčších bánk a dlhopisov, ale aj kryptomien typu bitcoin. Tie navyše môžu ťažiť z ďalších pádov a otrasov euroamerického bankovníctva. Prečo presne?
