Ako si investori v Silicon Valley nepostrážili svoju vlastnú banku

SVB nebola taká celkom obyčajná banka. Jej klienti, ktorí spôsobili run na banku, neboli žiadni drobní bedári. Boli to prevažne technologické startupy. Podľa niektorých ukazovateľov obsluhovala až polovicu startupov v celom Silicon Valley. A ich hospodárenie vyzerá úplne inak ako v malých a stredných firmách, ako ich bežne poznáme. Typický technologický startup nemá bežné prevádzkové financovanie, tržby, úvery. Má štartovú investíciu od firiem rizikového kapitálu, ktoré sú akcionármi. Táto investícia tvorí jeho „ranvej“. Buď sa na jej konci vznesie – uspeje so svojím geniálnym nápadom a ide na burzu, alebo ho aspoň kúpi niekto ako Facebook či Google. Alebo končí. Pre tú šancu, že sa to jednému z desiatich podarí, do toho investori rizikového kapitálu idú.

Suma, ktorá sa zmenšuje

Pre banku slúžiacu tejto klientele to znamená, že ani veľmi neposkytuje úvery. Jej klientom pristane na účte suma, z ktorej už potom len ubúda. Väčšina ich na konci ranveja havaruje, ale to nevadí, keď investori privedú zas nové startupy. Lenže táto aktivita po boome rokov 2020 – 2021 poklesla o desiatky percent. Vklady začali vysychať.

Ešte je tu jedna drobnosť. Vklady v bankách sú v USA už od New Dealu poistené zákonom zriadenou organizáciou FDIC, teraz do sumy 250-tisíc dolárov. Keď je drobných vkladateľov dosť, run na banku nedáva zmysel. Lenže SVB mala klientov s vkladom nad 250-tisíc veľa.Oveľa viac ako väčšina iných bánk. Vyše deväťdesiat percent.

Takže na strane záväzkov mala SVB enormnú koncentráciu nepoistených vkladov od firiem, ktorých podnikanie bolo vystavené rovnakému riziku.

A čo na strane aktív? Banka potrebuje aktíva, ktoré jej jednak ponesú zisk, pokiaľ možno väčší, než koľko zaplatia vkladateľom na úrokoch, a jednak tvoria rezervu pre prípad, že si vkladatelia začnú viac pýtať peniaze, alebo sa jednoducho niečo stane. Medzi aktíva obvykle patria úvery, lenže tie, ako sme videli, SVB veľmi neposkytovala. Banka za posledné štyri roky svoje aktíva štvornásobila. Čo to bolo? Nakupovala hlavne vládne dlhopisy a vládou garantované hypotekárne listy. Celkom za sto miliárd. To znie solídne. Lenže aj tieto najsolídnejšie inštrumenty majú svoje riziko – riziko úrokovej sadzby.

Dlhopisy nesú pevné úroky a na konci lehoty splatnosti dostanete vyplatenú ich nominálnu hodnotu. Medzitým s nimi však môžete obchodovať, trh s nimi je veľmi likvidný. Lenže čo keď centrálna banka zdvihne úrokové sadzby? Prečo by si od vás niekto kupoval dlhopis nesúci jedno percento, keď si môže od vlády kúpiť nový, ktorý nesie dvojnásobok? Takže hodnota dlhopisov vo vašom portfóliu razom poklesne. Môžete robiť dve veci. Včas si kúpiť hedging – poistenie proti zmenám úrokovej sadzby. Alebo dúfať, že vaše dlhopisy budú postupne dosahovať lehotu splatnosti, vy ich vymeníte za nové a tú lehotu nejako prečkáte.

A potom, čo boli úrokové sadzby desať rokov blízke nule a po celý rok 2021 sa skoro všetci navzájom presviedčali, že inflácia nehrozí, zrazu inflácia prišla. Ako sa to stalo, kto mal pravdu a kto nie a aká bola rola Fedu v tom, to by bolo na iný článok. Fed v marci 2022 začal zdvíhať základnú úrokovú sadzbu. A neprestal doteraz. Z pôvodných 0,25 percenta na dnešných 5 percent.

To, pochopiteľne, spôsobilo finančnému sektoru problémy. Utlmenie ekonomickej aktivity je, koniec koncov, účelom. Ale pozrime sa opäť na SVB. Investičné portfólio tvorilo 57 percent jej aktív – priemer amerických bánk je 24 percent. Hypotekárne listy v tom tvorili 78 percent. Pri veľkých bankách ako JP Morgan Chase alebo Citi je to okolo 30 percent. To zaváňa problémom. Čo celý ten rok všetci – banka, dozor, akcionári, klienti – robili?

Banky o sebe povinne zverejňujú množstvo dát. Každý, kto ich vie čítať – a tých ľudí je v ekonomike orientovanej na akciové trhy, akou je USA, veľa –, si mohol všimnúť zaujímavé veci. Po finančnej kríze sa vynoril koncept „mark-to-market“. Banky uvádzajú v bilancii cenné papiere v cenách, za ktoré ich kúpili. Ale čo keď je ich cena už dávno iná? Bolo by dobré uvádzať ich aktuálnu cenu na trhu, „mark-to-market“. Súčasná podoba účtovných predpisov je taká, že banky musia uvádzať „mark-to-market“ ocenenia pri dlhopisoch, ktoré sú určené na obchodovanie (available for sale, ASL). Ale nie pri tých, pri ktorých banka deklaruje, že ich chce držať až do lehoty splatnosti (hold to maturity, HTM). Navyše, do ukazovateľa kapitálovej primeranosti sa počíta ich pôvodná cena.

Nerealizované straty

SVB v priebehu minulého roka urobila to, že veľkú časť svojich dlhopisov previedla do kategórie HTM. V správe pre akcionárov spomenula v poznámke pod čiarou, že sú v nich potenciálne skryté „nerealizované straty“. Ale takmer nikto si z toho nič nerobil.

Novinári už pripomenuli, že šéf SVB Greg Becker patril k tým, ktorí v roku 2018 úspešne lobovali za to, aby sa úroveň aktív, nad ktorou je banka vystavená prísnejšiemu dozoru, zdvihla z 50 miliárd na 250 miliárd. A že regulátori banke v priebehu minulého roka vyčítali nedostatky, na čo nereagovala. Zaujímavejšie – pre svoj všeobecnejší presah – je však to, čo nedávno v jednom podcaste rozprával Lev Menand, ktorý prednáša finančné právo na Columbia University. Popísal, ako sa americká banková regulácia vyvíjala od substantívneho dozoru skúsených praktikov k čoraz väčšiemu dôrazu na reguláciu a proces. Má banka zriadený výbor pre riadenie rizík? Vybavuje agendu podľa predpisov? Má, ako znie príšerný všadeprítomný výraz súčasnosti, „správne nastavené mechanizmy“? Ak áno, dozorcovia si v podstate odškrtnú kolónku a idú ďalej. „Keby regulátori niekedy v 70. rokoch, vychovaní ešte kultúrou New Dealu, videli bilanciu SVB, okamžite by sa zhrozili,“ tvrdí.

Niežeby sa teraz vôbec nikto nezhrozil. Vlani 19. decembra popísal riziká SVB príspevok na investorskom webe Seeking Alpha. Tohto roku 19. januára to urobil podobne newsletter investičnej firmy Raging Capital Ventures. A 23. februára ďalší autor finančného newslettera Byrne Hobart upozornil na Twitteri na to, že „SVB bola, počítané mark-to-market, v minulom štvrťroku technicky insolventná“. V nedávnom podcaste na to Hobart spomínal: „Keď narazíte na niečo také, hovoríte si: Zbláznil som sa? Uniklo mi niečo? (…) Vyzeralo to ako veľká vec, ale keby to bola veľká vec, niekto by s tým už niečo robil.“

To už začali, zatiaľ pomaly, SVB odplávať vklady. Banka konečne usúdila, že musí niečo robiť. Predať nejaké dlhopisy z kategórie HTM, priznať stratu a získať kapitál upísaním nových akcií. Lenže tá informácia prenikla medzi investorov v Silicon Valley a pre tých to bol signál banke neveriť. Vo štvrtok 9. marca sa to zo zákulisia prevalilo na verejnosť. Bloomberg priniesol správu založenú na nemenovaných zdrojoch, že investor Peter Thiel radí firmám vo svojom portfóliu stiahnuť peniaze zo SVB. A nebol sám.

V tých hodinách už naplno bežala panika – najskôr v privátnych chatoch majiteľov startupov a potom na Twitteri. Dávali príkazy na prevod peňazí a potom sledovali on-line, ako sa prevádzajú – alebo neprevádzajú. Plán SVB bol v troskách. Úpisom akcií (oznámeným v stredu, ale nakoniec neuskutočneným) chcela banka získať 2,25 miliardy dolárov. Za štvrtok si vkladatelia vypýtali 42 miliárd. Ukázalo sa, že v ére on-line bankovníctva sa run na banku môže zhmotniť rýchlejšie, než bol svet zvyknutý.

V piatok banku prevzal štát. V podobných prípadoch štát obvykle pre banku nájde kupca, ktorý sľúbi honorovať vklady v plnej výške. Lenže obvykle banky mávajú viac poistených vkladov. Tu panovala po celý víkend neistota. V Kalifornii sa vraj objavili agenti investičných bánk, ktorí postihnutým podnikateľom ponúkali, že ich nároky voči banke kúpia napríklad za 60 percent. Pokiaľ na to niekto pristúpil, urobil chybu. Ministerstvo financií v nedeľu oznámilo, že štát sa zaručí aj za nepoistené vklady.

Názory na to, či banka musela padnúť, alebo či by, nebyť paniky, ťažké obdobie prečkala, sa rôznia, a to aj medzi samotnými startupovými investormi. Jedna skupina investorov však ovládla Twitter s úplne hysterickým pohľadom: Za kolaps SVB nemôže nikto iný ako Fed svojim zdvíhaním sadzieb. A za rohom sú ďalšie krachy bánk, pokiaľ štát okamžite niečo neurobí, teda nezaručí naše vklady. Na neverejnom fronte dala dokopy skupina investorov dokument, ktorý sa v priebehu víkendu snažili dostať k dôležitým ľuďom vo Washingtone. Volal sa „Scenár kaskády bankových krachov“ a odbornejším jazykom sa snažil dosiahnuť to isté – štátna garancia pre nepoistených vkladateľov SVB. Uvádzal, že je to v životnom záujme celej americkej ekonomiky. Ale to tvrdí každý lobista, ktorý chce niečo pre seba.

Drvivú kritiku kampane technologických investorov vyslovil napríklad autor známeho blogu Stratechery Ben Thompson: „Občas sa zdalo, že sa snaží vyvolať runy na ďalšie regionálne banky, aby prinútila FDIC garantovať všetky vklady, bez ohľadu na to, či sú poistené, alebo nie. Bol to škaredý pohľad, ale zafungovalo to.“

Táto úspešná škaredosť načrtáva rôzne smery vývoja, ktoré sa ani tým investorom nemusia veľmi páčiť. Môže prispieť k ďalšej konsolidácii bankového sektora a posilniť progresívnu myšlienku, že by vláda mala každému Američanovi zriadiť štátom garantovaný bankový účet – čo vlastne predznamenáva koniec bankovníctva.

Môže tiež zmeniť postavenie Silicon Valley. Tento unikátny ekosystém stojí okrem iného na predpoklade, že jeho účastníci akceptujú vysokú mieru rizika, ale tamojšie divoké ekonomické výkyvy neovplyvňujú širšiu ekonomiku, a tak vláda necháva tento technologický ostrov na pokoji. Ale keď tamojší investori zjavne nie sú ochotní niesť riziko toho, že si nedávali pozor na svoju hlavnú banku, a keď to môže ohroziť celú americkú ekonomiku, mohli by politici usúdiť, že Silicon Valley už nie je, čo bývalo, a doterajšie benevolentné zaobchádzanie sa prežilo.