Politika „rodovo neutrálneho“ jazyka a jej nástrahy

Na pôde našej najstaršej a najväčšej univerzity sa začal proces oficiálneho „vylepšovania“ akademickej komunikácie v rámci realizácie jej plánu rodovej rovnosti. Má sa stať „rodovo citlivou“ v zmysle odporúčaní príslušných metodických materiálov.

Inými slovami, pedagógovia a iní zamestnanci majú opustiť „rodovo nespravodlivý“ jazyk v prospech jazyka „rodovo neutrálneho“. Majú čo najviac obmedziť používanie generického maskulína (mužský rod používaný bez rozdielu pohlavia), a ideálne aj binárne ladeného jazyka. To má viesť k bezpečnejšiemu a inkluzívnejšiemu vzdelávaciemu prostrediu.

Napriek oficiálnej nezáväznosti príslušných odporúčaní ide o jazykovú politiku, ktorá má relatívne radikálne črty a sú s ňou spojené aj určité úskalia. Zdá sa totiž, že stojí aj na sporných predpokladoch. Navyše existuje určité riziko, že v mene odstránení existujúcich nedostatkov akademického prostredia môže táto politika, paradoxne, vyvolať v tomto prostredí celkom nové problémy. O čo presne ide?

Sporné predpoklady

Je celkom zrejmé, že spôsob komunikácie ovplyvňuje to, ako sa jej účastníci (v našom prípade najmä študenti) cítia. Je však sporné predpokladať, že prechod na „rodovo neutrálny“ jazyk zásadne pozitívne ovplyvní akademickú inklúziu žien a nebinárne sa identifikujúcich osôb.

Spôsob komunikácie síce ovplyvňuje pocity tej či onej špecifickej skupiny študentov. Tieto ich pocity však môžu, ale tiež nemusia byť v tomto ohľade oprávnené.

Napríklad mizogýnny či transfóbny pedagóg môže vo svojom jazykovom prejave striktne uplatňovať jazykové prostriedky, ktoré v plnej miere zodpovedajú štandardom rodovo neutrálneho jazyka, ale vo svojich skutkoch môže byť úmyselne neférový voči ženám, nebinárnym či transrodovým osobám.

Naopak, iný pedagóg tak postupovať nebude, a bude využívať dominantne generické maskulínum či binárne ladený jazyka a súčasne pristupovať k tejto skupine študentov s úctou a férovo.  

Tieto príklady nás privádzajú k dvom záverom. Po prvé, podoba jazyka sama osebe negarantuje spravodlivé zaobchádzanie so ženami a nebinárne sa identifikujúcimi osobami v akademickom prostredí. Po druhé, rozhodnutie učiteľa používať tú podobu spisovnej slovenčiny, ktorú charakterizuje dominancia generického maskulína samo osebe nedokazuje jeho zaujatosť ani nespravodlivosť voči ženám a nebinárnym osobám.

S tým súvisí ďalší sporný predpoklad, že negatívne pocity niektorých študentov z domnele „rodovo nevyváženého“ slovenského jazyka pedagóga treba prosto akceptovať a nie je namieste, aby boli predmetom racionálnej kritiky.

Neznamená to, že učiteľ má pocity študentov ignorovať. Ide skôr o myšlienku, že pocity by na akademickej pôde nemali mať posledné slovo pri hodnotení toho, či je vzdelávacie prostredie adekvátne bezpečné a inkluzívne. Negatívne pocity totiž môžu byť tak odôvodnené, ako aj neodôvodnené. Odlíšiť jedny od druhých možno len ich kritickým preskúmaním.

Príkladom neodôvodene negatívneho pocitu je zlý pocit študenta v kontakte s učiteľom, ktorý používa takmer výlučne generické maskulína, iba z dôvodu jeho jazykového prejavu. Zdrojom tohto pocitu je vtedy problematické presvedčenie, že výlučne rodovo neutrálny jazyk je dôkazom rodovo férovej komunikácie pedagóga. Zjavne to neplatí.

Zo skôr uvedeného príkladu dvoch pedagógov sa zdá zrejmé, že „rodovo vyvážený“ jazyk ako taký nepôsobí ako spoľahlivý nástroj eliminácie „rodovo podmienenej“ neférovosti na akademickej pôde. Jeho jednostranné presadzovanie navyše má aj svoje úskalia.

Možné nástrahy

Po prvé, jednostranné presadzovanie „rodovo neutrálneho“ jazyka môže u študentov vyvolávať mylnú predstavu, že každý učiteľ, ktorý sa odchyľuje od tohto typu jazykovej ortodoxie, je zaujatý a nespravodlivý voči ženám a/alebo nebinárnym osobám. Tento chybný predpoklad môže študentov nielen nedôvodne citovo zraňovať, ale môže viesť aj k horlivosti v podávaní (asi najmä anonymných) sťažností na "diskriminačný" prístup zo strany pedagóga – „jazykového heretika“.

Bizarný problém môže v určitom časovom horizonte nastať napríklad v súvislosti s posilňovaním predstavy, že študent je v podstate oprávnený, aby učiteľ preňho používal ním zvolený súbor zámen. Nejde tu primárne o problém požiadavky na používanie zámen opačného pohlavia, čo môže byť v prípadoch transrodových osôb legitímne očakávanie.

Problémom je skôr predstava, že každý študent si môže v princípe zvoliť, prípadne vytvoriť, svoj vlastný súbor zámen. Veľavravná je v tomto smere ukážka "vynálezu" takzvaných bezrodových zámen. Nachádzame ho v texte, ktorý navrhuje zavedenie nového gramatického rodu „bezrodu“. Príkladmi bezrodových zámen v nominatíve sú výrazy „en“, „te“, „jena“ či „tena“ (s. 5). Tento text nie je vybraný náhodne, vyskytuje sa totiž na zozname odporúčanej literatúry univerzitného manuálu 25 tipov na používanie inkluzívneho a rešpektujúceho jazyka vo výučbe.

Ale v dlhšom časovom výhľade je poučná najmä zahraničná skúsenosť – tá, ktorá je spojená so vznikom celej plejády odlišných rodových zámen. Ich zapamätanie a správne používanie preto môže byť pre učiteľa skutočnou výzvou. Kanadský psychológ Jordan Peterson preto celkom pochopiteľne označil požiadavku, aby pedagóg musel používať 70 odlišných súborov zámen podľa voľby študenta, za absurdnú.

Teória verzus prax

Jazyk je, takpovediac, „živý nástroj“ komunikácie, neustále sa meniaci v čase. Mení sa buď postupne (evolučne), alebo nárazovo (revolučne). To platí aj o akademickej komunikácii.

Dnes sa nám postupne podsúva predstava, že používanie určitej (a stále drvivo najtypickejšej) podoby spisovnej slovenčiny (generické maskulínum či rodovo binárny jazyk) je v rozpore s bezpečným a inkluzívnym akademickým prostredím. Riešením má byť ukončenie takejto formy komunikácie – formou priameho či nepriameho pretláčania jazykovej reformy.

Zdá sa, že akákoľvek skutočne životaschopná jazyková inovácia sa dokáže uchytiť aj bez inštitucionálnej (viac či menej) nátlakovej prevýchovy. Ľudia si totiž relatívne intuitívne osvojujú jazykové inovácie evolučným spôsobom. Samozrejme, za predpokladu, že uveria nielen v ich ideologickú oprávnenosť, ale aj skutočnú funkčnosť.

Snahy o relatívne rýchle a netriviálne zmeny existujúcej jazykovej praxe preto navodzujú dojem určitej netrpezlivosti na strane stúpencov tejto komunikačnej reformy. To len umocňuje existujúce pochybnosti o presvedčivosti reformy ako takej.