Je to pripomienka poslednej večere, toho vzácneho stretnutia Ježiša so svojimi učeníkmi, je to slávnosť, zdieľanie a zároveň rozlúčka s nimi. V umení je posledná večera často zobrazovaná, najikonickejšia je maľba Leonarda da Vinciho. Dan Brown si k nej vymyslel vlastný príbeh a zarobil milióny. To len tak naokraj, že Ježišov príbeh je vzrušujúci aj v prevrátenej podobe.
Z poslednej večere vychádza následne slávenie eucharistie, citáty z Ježišovej reči sú súčasťou liturgie. Zároveň tu vzniká historický teologický spor o tom, čo to vlastne eucharistia je, čo sa deje v okamihu premenenia. Tá „oblátka“, ako to nazývajú deti a ateisti, je v katolíckej tradícii reálne telo Ježiša Krista. U protestantov sa prijala myšlienka, že do nej Boží duch vstupuje až v okamihu, keď ju človek prijíma. Východná tradícia má svoju teológiu, no v pokore radšej hovorí o tajomstve.
K tradícií poslednej večere sa viaže ďalší spor, spor o prijímanie pod oboma spôsobmi, teda „chlieb aj víno“ – chlieb ako telo a víno ako krv pána Ježiša. Tento spor v západnom svete v stredoveku vyústil až do husitských vojen.
Východná kresťanská tradícia pozná prijímanie pod oboma spôsobmi po celý čas svojej existencie.
Kňazský deň
Zelený štvrtok je však zvlášť drahý bratom kňazom, pretože je to pripomienka ustanovenia kňazstva. Kňazi sú dôležitými učiteľmi v spoločnosti, nakoniec, celé stáročia boli práve oni okrem viery nositeľmi vzdelanosti a podporovateľmi vedy.
Nádherná je súčasť liturgie na zelený štvrtok. Pred rokmi som ju zažil prvýkrát a bol som unesený tou neskutočnou silou, ktorá sálala z toho symbolického gesta. Biskup po vzore Ježiša Krista umyl nohy dvanástim kňazom. Do toho sa spievali verše z Jánovho evanjelia: „Ježiš vo vedomí, že mu dal Otec do rúk všetko a že od Boha vyšiel a k Bohu odchádza, vstal od stola, zobliekol si odev, vzal plátennú zásteru a prepásal sa. Potom nalial vody do umývadla a začal umývať učeníkom nohy a utierať zásterou, ktorou bol prepásaný.“
Toto sa spievalo dokola a biskup, ktorý je hierarchicky najvyššie postavený, sa skláňal k nohám kňazov a umýval im chodidlá rovnako, ako to pred dvetisíc rokmi urobil svojím učeníkom Ježiš. Bola to neskutočná sila!
Tento zvyk sa čoraz viac rozširuje. Dnes bude aj samotný pápež František umývať nohy väzňom v zariadení pre mladistvých. Takto sa skláňal aj k migrantom, takto sa skláňal aj bezdomovcom.
Rád by som videl, že by toto dokázal nejaký politik, nejaký prezident, alebo, povedzme, nejaký riaditeľ firmy či korporácie.
Toto je sila kresťanstva! Dokázať sa skloniť k človeku. Nie s prázdnym gestom, ale s odhodlaním slúžiť.
Potrebujeme vás viac, ako si myslíte
Kňazstvo je dar. Počúvame mnoho o kríze kňazstva. Píše sa veľa aj o kňazoch, ktorí padli. No je to len čiastočná pravda a nie je to úplný obraz Ježišovej cirkvi.
Z vlastnej skúsenosti človeka, ktorý sa nejakým spôsobom celé roky „motá“ popri kňazoch a cirkvi, môžem vydať svedectvo, že drvivá väčšina kňazov zápasí o svoje kňazstvo a o svätosť. Či už sú to chalani v celibáte, alebo ženatí chlapi východnej cirkvi, alebo protestantskí ženáči.
Nie je to jednoduché. Sú to ľudia, rovnakí ako my všetci, akurát, že prijali do života ešte túto výzvu a záväzok stať sa kňazmi.
Tak nielen na zelený štvrtok, ale počas celého roka a celého života: Bratia v kňazskej službe, ďakujeme vám za vašu službu. Potrebujeme vás viac, ako si myslíte. Bojujte, prosíme vás, o svoje kňazstvo, zápaste oň každý deň. Padajte a vstávajte, ale nikdy to nevzdávajte!