Veľký, alebo, ak chcete, po starom zelený štvrtok je zázračný deň. Hoci spomedzi veľkonočných dní je najnenápadnejší, má svoje neopakovateľné čaro, dokonca aj pre ľudí, ktorí nie sú veriaci.
Je to pripomienka poslednej večere, toho vzácneho stretnutia Ježiša so svojimi učeníkmi, je to slávnosť, zdieľanie a zároveň rozlúčka s nimi. V umení je posledná večera často zobrazovaná, najikonickejšia je maľba Leonarda da Vinciho. Dan Brown si k nej vymyslel vlastný príbeh a zarobil milióny. To len tak naokraj, že Ježišov príbeh je vzrušujúci aj v prevrátenej podobe.
Z poslednej večere vychádza následne slávenie eucharistie, citáty z Ježišovej reči sú súčasťou liturgie. Zároveň tu vzniká historický teologický spor o tom, čo to vlastne eucharistia je, čo sa deje v okamihu premenenia. Tá „oblátka“, ako to nazývajú deti a ateisti, je v katolíckej tradícii reálne telo Ježiša Krista. U protestantov sa prijala myšlienka, že do nej Boží duch vstupuje až v okamihu, keď ju človek prijíma. Východná tradícia má svoju teológiu, no v pokore radšej hovorí o tajomstve.