Kto zabil Boha. Politicky

Všetci, zarytí ateisti, agnostici aj zbožní kresťania sa zhodnú, že poprava Ježiša Krista bola justičnou vraždou. Ježiš bol nespravodlivo obvinený, nespravodlivo odsúdený, nespravodlivý bol súd a nespravodlivý bol trest.

Lenže to všetko sa neudialo v revolúcii, vykonali to legitímne a zákonné orgány. Kto teda zabil Boha? Kto za to nesie zodpovednosť?

A nemyslím teraz historicky (priama zodpovednosť Sanhedrinu a Piláta Pontského), ani teologicky (všetci hriešnici všetkých čias), ale politicky. Aká forma moci teda o poprave Ježiša Nazaretského rozhodla?

Zaujímavejšia ako otázka je odpoveď a najmä jej dôsledky.

Ale o tom až za moment. Najskôr si všimnime, že Židia súdili Ježiša za niečo iné, ako bolo to, za čo ho odsúdil Pilát.

Židovská veľrada (Sanhedrin) bol súdny orgán oprávnený rozhodovať o treste smrti. Skladal sa zo starších a sudcov. Takzvaný Veľký Sanhedrin mal aj právomoci podobné dnešnému parlamentu (vydával zákony, potvrdzoval kráľa).

Sanhedrin súdil Ježiša za jeho tvrdenie, že je Mesiáš a Boží Syn, podľa Matúša (Mt 26, 59-68) sa to odohralo takto:

Veľkňazi a celá veľrada zháňali krivé svedectvo proti Ježišovi, aby ho mohli odsúdiť na smrť. Ale nenašli, hoci vystúpilo mnoho falošných svedkov. Napokon prišli dvaja a hovorili: "Tento povedal: »Môžem zboriť Boží chrám a o tri dni ho postaviť.«" Tu vstal veľkňaz a spýtal sa ho: "Nič neodpovieš? Čo to títo svedčia proti tebe?!" Ale Ježiš mlčal. Veľkňaz mu povedal: "Zaprisahám ťa na živého Boha, aby si nám povedal, či si Mesiáš, Boží Syn." Ježiš mu odvetil: "Sám si to povedal. Ale hovorím vám: Odteraz uvidíte Syna človeka sedieť po pravici Moci a prichádzať na nebeských oblakoch."

Vtedy si veľkňaz roztrhol rúcho a povedal: "Rúhal sa! Načo ešte potrebujeme svedkov? Sami ste teraz počuli rúhanie. Čo na to poviete?" Oni odpovedali: "Hoden je smrti!" Potom mu pľuli do tváre a bili ho päsťami, iní ho zauškovali a hovorili: "Prorokuj nám, Mesiáš, hádaj, kto ťa udrel!"

Pred Pilátom už však obvinenie znelo inak.

Židia Ježiša Nazaretského nevinili pred rímskou mocou z toho, že sa označil za Mesiáša, ale z toho, že údajne odmieta poslušnosť rímskemu cisárovi a poburuje ľud. Nič z toho nebola pravda, Ježiš a jeho učeníci, naopak, moc Ríma považovali za legitímnu. Citát z Lukáša (Lk 23,1-5):

Tu celé zhromaždenie vstalo, odviedli ho k Pilátovi a začali naňho žalovať: "Tohto sme pristihli, ako rozvracia náš národ, zakazuje platiť dane cisárovi a tvrdí o sebe, že je Mesiáš, kráľ." Pilát sa ho spýtal: "Si židovský kráľ?" On odpovedal: "Sám to hovoríš." Pilát povedal veľkňazom a zástupom: "Ja nenachádzam nijakú vinu na tomto človeku." Ale oni naliehali: "Poburuje ľud a učí po celej Judei; počnúc od Galiley až sem."

Pilát, ako vieme, váhal. Viac ako na varovanie svojej ženy dal na hlas ľudu. Ako píše Matúš (Mt 27,15-26):

Na sviatky vladár prepúšťal zástupu jedného väzňa, ktorého si žiadali. Mali vtedy povestného väzňa, ktorý sa volal Barabáš. Keď sa zhromaždili, Pilát im povedal: „Koho vám mám prepustiť: Barabáša, alebo Ježiša, ktorý sa volá Mesiáš?“ Lebo vedel, že ho vydali zo závisti.

Keď sedel na súdnej stolici, odkázala mu jeho manželka: „Nemaj nič s tým spravodlivým, lebo som dnes vo sne veľa vytrpela pre neho.“ Veľkňazi a starší nahovorili zástupy, aby si žiadali Barabáša a Ježiša zahubili. Vladár sa ich opýtal: „Ktorého z týchto dvoch si žiadate prepustiť?“ Oni zvolali: „Barabáša!“ Pilát im povedal: „Čo mám teda urobiť s Ježišom, ktorý sa volá Mesiáš?“ Všetci volali: „Ukrižovať ho!“ On vravel: „A čo zlé urobil?“ Ale oni tým väčšmi kričali: „Ukrižovať ho!“

Keď Pilát videl, že nič nedosiahne, ba že pobúrenie ešte vzrastá, vzal vodu, umyl si pred zástupom ruky a vyhlásil: „Ja nemám vinu na krvi tohto človeka. To je vaša vec!“ A všetok ľud odpovedal: „Jeho krv na nás a na naše deti!“ Vtedy im prepustil Barabáša. Ježiša však dal zbičovať a vydal ho, aby ho ukrižovali.

Zvyšok, ako sa hovorí, sú dejiny.

Zaujímavé je, že na smrti Ježiša mali podiel všetky tri základné formy moci.

Rozhodnutie o ukrižovaní vydal Pilát, zástupca rímskeho cisára v provincii a reprezentant – ak použijeme Aristotelovo členenie moci – vlády jedného. O smrti pre Mesiáša už predtým rozhodol Sanhedrin, nevolený orgán súdnej a zákonodarnej moci, teda teleso, ktoré reprezentuje vládu niekoľkých. A odsúdenie žiadala aj rozvášnená ulica, mohli by sme povedať démos, bežní ľudia, masa alebo jednoducho vôľa väčšiny. To, že bola navedená, by nás nemalo rušiť, ako vieme, dodnes to patrí k vláde väčšiny.

Aristoteles v klasickom rozlišovaní foriem vlády rozlišoval dve podoby foriem v troch druhoch – vládu jedného (monarchia, tyrania), viacerých (aristokracia, oligarchia), mnohých (politeia, demokracia). Tá prvá forma uvádzaná v zátvorke je vždy dobrá pre všetkých (monarchia, aristokracia, politeia), tá druhá je skazenou podobou ideálu a je dobrá len pre niekoho (tyrania, oligarchia, demokracia), na úkor dobra celku.

Neskôr sa vyvinie učenie, ktoré sa bude snažiť tri formy moci integrovať a navzájom vyvažovať (republikanizmus), ale na klasickej deľbe formy moci, ani na pokušení moc zneužiť, to nič nezmení.

Zaujímavé je, že na poprave Ježiša Nazaretského sa podieľali všetky tri základné formy moci: zástupca monarchu (okrem Piláta by sme mali spomenúť aj Herodesa, ktorý sa Ježišovi vysmial), zástupcovia židovskej aristokracie, aj keď pri procese teda aristokratické cnosti nepredviedli, a tiež zástupcovia ľudu, väčšiny, déma.

Čo to presne znamená?

Určite to nespochybňuje legitimitu moci a štátu, respektíve nijako neobhajuje anarchiu.

Starý zákon a židovská tradícia v sebe obsahujú evolúciu politickej moci a hraníc, v akých má byť vykonávaná. Keď Kain zabil Ábela, Boh pomenoval a odsúdil zločin, vzniká tým povedomie o zákone a jeho vynucovaní. Neskôr, v postave Mojžiša, prichádza sudca. Poverená autorita, ktorá vykladá zákon. Neskôr sudca Samuel vyberie prvého židovského kráľa Saula, ten má však obmedzenú moc. Ešte neskôr vzniká kohabitácia židovských orgánov so štátnymi orgánmi impéria.

To všetko sa vyvíjalo a moc vždy svojich nositeľov korumpovala (aj keď nie vždy úspešne). Príklad justičnej vraždy Ježiša Nazaretského nám chce povedať niečo podobné. Hoci Boh svoj vyvolený národ viedol k spravodlivosti a zákonnosti, nie je ju možné definitívne nastoliť. Každá z foriem moci sa napokon podieľala na zabití Ježiša Krista. A teda od žiadnej, ani oddelene, ani kombinovane, nemožno očakávať to, čo môže zabezpečiť iba Kráľovstvo nebeské.

V srdci Nového zákona a v opise Ježišovej popravy je tak zakódovaný antiutopický odkaz.

Neznamená to, že sa treba búriť proti legitímnej moci. O to sa zaslúžil apoštol Peter (1Pt 2,13) a najmä apoštol Pavol, ktorí formulovali nielen zákon poslušnosti voči legitímnej moci, ale aj jej hranice. V duchu Ježišovej odpovede na jednu provokáciu, keď povedal, že čo je Božie, patrí Bohu a čo je cisárovo, patrí cisárovi. Apoštoli mysleli vážne obidve strany tejto rovnice. Poslušnosť voči štátu, aj poslušnosť voči Bohu. Aj preto boli ochotní byť uväznení za to, že štátu nechceli priznať atribúty, ktoré patria iba Bohu. A keď sa cisári považovali za najvyšších kňazov, synov boha, alebo keď nový cisár vyhlasoval svoju moc pri nástupe na trón a nazýval to evangelion, alebo keď pre pozemskú spravodlivosť používali Rimania znak kríža, ničoho z toho sa kresťania nevzdali a naďalej týmto veciam dávali vlastný obsah.

A práve to začalo meniť politické dejiny.