Výbuchy potrubí plynovodu Nord Stream v septembri minulého roka spôsobili šok, Nemecko cez Nord Stream 1 pred vojnou dovážalo plyn z Ruska pre svoj priemysel.
Experti od začiatku upozorňovali, že sabotáž podobných rozmerov dokáže vykonať len vojenská a námorná veľmoc, teda niekto ako Rusko alebo USA. Prípadne Spojené kráľovstvo, ktoré by si na to však netrúflo bez koordinácie so Spojenými štátmi.
Ako inak, prvé obvinenia západných politických elít zo sabotáže boli automaticky namierené na ruského agresora, hoci už vtedy šlo o najmenej logickú hypotézu. Prečo by si Rusi likvidovali svoj vlastný plynovod, obzvlášť, ak sa spoliehali na to, že je žetónom v ich geopolitickom ťažení?
Západ v tom čase zdôrazňoval, že Vladimir Putin svoje ciele dosahuje aj vydieraním pri dodávkach plynu, ktoré z času na čas pozastaví, aby Európu a energetické trhy vystrašil, a keď dosiahne svoj zámer, plyn opäť pustí. Tak, aby bolo každému jasné, že práve on má v rukách tie najsilnejšie karty.
No práve takéto tvrdenia boli v rozpore s motívom, aby si Rusi sami odstrelili rúru, ktorá je ich rodinným geopolitickým striebrom. Vydieranie predsa spočíva v tom, že na Európu majú v podobe plynovodu funkčné páky, ktorými dokážu manipulovať podľa vlastnej potreby. Ak by chceli postrašiť, prítok plynu by dočasne pozastavili (hoci pod zámienkou rekonštrukcie potrubí) a neskôr opäť pustili. Napokon, presne tak to dovtedy robili a Európa z toho bola vždy vydesená. Ak by však plynovod vyhodili do vzduchu, túto páku by stratili.
Pokusy nastaviť mediálny obraz tak, že vinníkom je Rusko, však už na začiatku stroskotali. Keďže podozrivým číslo dva boli Spojené štáty, táto kontroverzná kauza sa radšej obchádzala mlčaním. Americký prezident Joe Biden pritom ešte začiatkom roka verejne varoval, že ak Rusi zaútočia na Ukrajinu, Spojené štáty Nord Stream „zrušia“. Na otázku zjavne zaskočenej reportérky, ako to chce urobiť, reagoval: „Verte nám, vieme, ako to urobiť.“
Skrátka, z analýz odborníkov vyplýval predpokladaný záver: buď to boli Rusi, alebo Američania. Realita ukázala, že Rusi to zrejme neboli. Záver? O téme sa nebude hovoriť. Stala sa tabu.
Až kým neprišiel článok amerického investigatívneho novinára Seymoura Hersha.
Hersh a výletníci na Andromede
Mlčanie prevládalo dovtedy, kým veterán americkej investigatívy priniesol text o tom, že za sabotážou sú americké tajné služby. Jeho interpretácia zrejme zďaleka nebola presná a od začiatku boli o nej pochybnosti, keďže bola postavená na jednom zdroji (podľa Hersha však tento zdroj zastupoval širšiu komunitu pracovníkov amerických bezpečnostných služieb). Aj v Štandarde sme priniesli článok o technických problémoch jeho hypotézy.
Článok však bol dostatočne vážny na to, aby o ňom médiá informovali, hoci aj s povinným dodatkom, že tieto podozrenia nie sú preukázané a okolo viacerých jeho informácií sú veľké pochybnosti. Hersh je veteránom americkej investigatívy, ktorý sa zameriava práve na odhaľovanie protištátnych sprisahaní amerických tajných služieb, ako bolo týranie irackých väzňov v Guantanáme či masaker Vietnamcov v My Lai. Dostával za to novinárske ocenenia. Skrátka, išlo o muža, o ktorom whistlebloweri z amerických spravodajských služieb vedeli, že sa na neho môžu vždy obrátiť.
Napokon, žurnalistika v USA má dlhú tradíciu odhaľovania podobných sprisahaní. Pri takýchto odhaleniach je prirodzené, že novinár urobí aj chyby. Je takmer nemožné, aby technické špecifikácie, ktoré Hersh vo svojom článku uviedol a ktoré sa ukázali ako prinajmenšom nepresné, boli v úplnej zhode s realitou.
Vzhľadom na to, ako citlivo pracuje novinár so svojím prísne utajeným zdrojom, veľmi ľahko dôjde k skresleniu informácií. Stalo sa to aj v najznámejšej kauze investigatívnej publicistiky v USA, keď si v prípade Watergate novinár neporozumel so svojím kľúčovým zdrojom, s ktorým sa utajene stretával v podzemnej garáži. Samotné Hershove zdroje pritom nemuseli mať úplne presnú a detailnú predstavu o tom, ako konkrétne sa mala sabotáž podľa nich udiať.
Možno sa Hersh mýlil v technických špecifikáciách, no dodnes nik nepriniesol dôveryhodné zdôvodnenie, prečo by si mal vymýšľať v tej hlavnej kľúčovej informácii, totiž o tom, že v amerických tajných službách sa nachádzajú insideri, ktorí Hersha informovali o zodpovednosti USA za sabotáž. Hersh pritom za svoje články ručí celoživotnou kariérou a v tomto prípade sa ani nedá vystopovať žiaden jeho nekalý úmysel.
Mediálny kolos však na to šiel inak: Hershove články väčšinou ignoroval a zosmiešňoval.
Typickým príkladom je Christo Grozev z medzinárodnej novinárskej organizácie Bellingcat, ktorý svojho novinárskeho kolegu vulgárne zhodil a jeho článok označil za „prejav senility“. Príznačné je, že Grozev prišiel s jednoznačným záverom o Hershovom omyle len pár hodín po tom, ako samotný text jeho kolegu vyšiel. Nie je pritom možné, aby dokázal za taký krátky čas vypátrať a overiť, že jeho opis udalostí sa nezakladá na pravde.
Grozev tak stanovil princíp, podľa ktorého sa správala celá mediálna brandža: Hershov text netreba ani len kriticky skúmať. Treba ho len zhodiť a zosmiešniť. Bellingcat sa tak zachovala skôr ako mediálna odnož amerických spravodajských služieb. než ako nezávislá novinárska organizácia, za akú sa vyhlasuje.
V každom prípade, Hershov článok rozvíril vody a spôsobil minimálne to, že cez túto kauzu už nebolo možné sa len tak premlčať. Diskrétne ticho okolo Nord Streamu sa skončilo. Podozrivé je, že práve po jeho texte sa roztrhlo vrece s množstvom ďalších podozrivých. Západné tajné služby sa prebudili a do médií začali prúdiť „úniky“ o ďalších podozrivých.
No jediné, čo tieto úniky dosiahli, je odvedenie pozornosti rôznymi inými smermi. Po Hershovi totiž prichádza vo vyšetrovaní „veľký obrat“. Tajné služby a médiá začali prinášať rôzne vyšetrovacie hypotézy. Začiatkom marca, mesiac po zverejnení Hershovho článku, prišla prvá udička o tom, ako vyšetrovanie smeruje ku skupine šiestich civilných ukrajinských sabotérov, ktorí si mali v nemeckom prístave prenajať malú loď vlastnenú poľským majiteľom a takto amatérsky vykonať sofistikovaný teroristický útok.
Hershova interpretácia udalostí má svoje muchy, no ak ju médiá odmietli brať vážne pre jej nedostatky, zostáva záhadou, ako mohli brať vážne príbeh o malej skupinke výletníkov na plachetnici a o tom, ako profesionálny útok spáchala dvojica civilných potápačov. Ako inak, na pomoc prišiel práve pracovník Bellingcatu, ktorý zverejnil fotografie prenajatého plavidla s názvom Andromeda. Na jachte sa dokonca našli stopy výbušnín, čo nemeckých vyšetrovateľov podľa denníka Washington Post vedie k pochybnosti, či by sa takto správali profesionáli schopní vykonať podobný útok.
Pripomeňme, že experti sa od začiatku zhodujú na tom, že detonácia Nord Streamu bolo sofistikovanou profesionálnou sabotážou, ktorej sú vzhľadom na technologickú a personálnu náročnosť schopné len veľmoci. Potrubie Nord Streamu malo približne desať centimetrov hrubý oceľový plášť, na jeho odpálenie boli potrebné špeciálne nálože. Potápači si museli zabezpečiť stovky kilogramov kvalitných výbušnín a umiestniť ich 80 metrov pod hladinou. Misiu museli vykonať nepozorovane a v prostredí, kde je relatívne veľká lodná a prepravná premávka.
Reprofoto: Yacht.tv
Mimikry tajných služieb, ako odpútať pozornosť od hlavného podozrivého, sa zjavne vydarili. Komentátor Bloomberg Andreas Kluth napísal roztomilý komentár o tom, ako pri tomto teroristickom útoku každý obviňuje každého a pravdu o výbuchu v Baltskom mori sa zrejme nikdy nedozvieme. Akoby sme aj mohli, keď sme sa rozhodli ju radšej nepoznať?
Stále zostáva záhadou, čo mali znamenať Bidenove slová o tom, ako Spojené štáty plánujú zničiť nemeckú strategickú infraštruktúru, od ktorej bola závislá kostra európskeho priemyslu. Biden sa nimi priamo priznáva k zámeru spáchať útok na európskom spojencovi. Lenže vedľa Bidena počas tejto tlačovky stála ešte väčšia mlčiaca záhada. Nemecký kancelár Olaf Scholz. Čo si vtedy, keď Biden rozprával tieto slová, pomyslel? Mal ich s ním predtým skonzultované? Ak áno, čo mali tie slová znamenať? Ak nie, čo si pod nimi on predstavil? Ako si ich vysvetľoval? Na to sa nemecké médiá svojho politického lídra akosi zabúdajú pýtať.
Mediálny príbeh o Nord Streame sa však medzitým opäť posunul. Zdroje Washington Post novinárom uviedli, že informácie o jachtárskom výlete na Andromede, ktorý mal údajne stáť za sofistikovaným teroristickým útokom, boli len falošnou návnadou, ktorá mala odvrátiť pozornosť od skutočných páchateľov. Malo ísť vraj o osoby z USA a Európy. Tak hovoria zdroje oboznámené s nemeckým vyšetrovaním.
Podľa denníka sa najnovšie šepká o podozreniach voči Poľsku. Ide o pozoruhodný posun odvtedy, ako sa za hlavného vinníka považovalo Rusko.
Dnes si zodpovednosť za sabotáž prehadzujú všetci navzájom. Po tom, ako Hersh ukázal prstom na USA, americké spravodajské služby nepriamo obvinili Ukrajincov. Nemecké vyšetrovanie zas najnovšie ukazuje na Poľsko.
V každom prípade, žiadna z týchto verzií nie je pre atlantické spojenectvo bezpečná. Novinári sa zároveň starajú o selektívny a pokrivený obraz, aby nikomu z čitateľov ani nenapadlo obviňovať najsilnejšieho západného lídra spoza oceánu. Radšej prinesú vejár ďalších podozrení a kauza sa čoraz viac zamotáva.
Diplomatické zdroje pre Washington Post uviedli, že niektorí západní predstavitelia si radšej želajú, aby skutočný vinník zostal neznámy.
Niet divu, keď odhalenie vinníka môže byť pre medzinárodné vzťahy väčšou katastrofou ako samotný výbuch potrubia. Veď skúsme si to predstaviť: čo by sa stalo, ak by sa potvrdilo, že za útokom na nemeckú strategickú infraštruktúru bolo Poľsko, Ukrajina či USA?