Sofiina voľba centrálneho bankára: inflácia alebo finančný systém

Ceny sú totiž informácie. Aby to v ekonomike fungovalo, musia vznikať samé ako výsledok komplikovanej interakcie nespočetných trhových síl. Nemôže ich vymýšľať úradník v zasadačke. Hlavne keď ide o takú dôležitú cenu ovplyvňujúcu celú produkčnú štruktúru, ako je úrok. Podľa výšky úroku sa naceňujú investície, robia podnikateľské plány, ľudia si berú hypotéky a spotrebovávajú. Úrok je cena, ktorá pomáha dostať do súladu dnešnú spotrebu so spotrebou v budúcnosti. Spotreba v budúcnosti sa v súčasnosti prejavuje ako sporenie a investície.

Centrálne banky vyspelého sveta sa dostali do prekérnej situácie. Mali by ďalej bojovať proti cenovej inflácii alebo prestávkou či rovno znížením základného úroku pomôcť vystresovaným bankám?

Doterajšie sprísňovanie menovej politiky dostalo dolár do v modernej histórii nevídanej, monetárnej deflácie. Medziročne dolárov v oficiálnom finančnom systéme ubúda, podobný vývoj je zrejme aj v neregulovanom systéme tieňových bánk, z ktorého nemáme spoľahlivé dáta. Častá námietka voči bitcoinu, ako príliš „tvrdým“ peniazom, ktorých ponuka nerastie podľa bitcoinového algoritmu dostatočne rýchlo, teraz omnoho lepšie pasuje na americký dolár. Jeho ponuka totiž nieže nerastie, ale rovno klesá. Nie bitcoin, ale dolár je skutočne deflačná mena.

Nafukovanie a zmenšovanie peňažnej zásoby je prejavom finančného cyklu, ktorý trápi dnešný finančný systém postavený na centrálnou bankou manažovaných a ničím neobmedzených fiat peniazoch. Monetárna deflácia, ktorá je následkom predchádzajúcej masívnej monetárnej inflácie, robí systému, zvyknutému na neustály prítok nových fiat peňazí, problémy. Menším americkým bankám utekajú vklady a s nimi aj rezervy, ktoré ich držia pri živote, ekonomika sa musí učiť žiť s vyššími úrokmi.

V súčasnosti je v oficiálnom finančnom systéme o minimálne 3 percentá dolárov menej ako pred rokom.

Nejde len o americký problém. Napriek stále rastúcim cenám sme sa do monetárnej deflácie prehupli už aj v eurozóne. Úverovanie nefinančných spoločností a domácnosti klesá, čo sa prejavuje na zmenšujúcom sa množstve eur v systéme. Európska centrálna banka sa snaží ceny tlmiť aj zmenšovaním svojej súvahy a predajom časti dlhopisov, ktoré nakúpila v minulých kolách kvantitatívneho uvoľňovania. To prispieva k zanikaniu eur v systéme.

„Powellova dilema“ výberu medzi zachraňovaním finančných trhov a pokračovaním boja s cenovou infláciou sa dá vyriešiť ďalšou intervenciou – centrálna banka môže cielene zachraňovať problémové subjekty likviditou zadarmo a zároveň ostatným v ekonomike dvíhať úroky. Čiže namiesto monetárnej politiky by centrálna banka robila politiku fiškálnu – vyberala by víťazov a porazených.

Ono sa to už začalo. V USA štát pri páde Sillicon Valley Bank zagrantoval aj negarantované vklady miliardárov investujúcich do startupov. Napätý víkend, keď ku záchrane došlo, inak dobre ilustroval rozdiel medzi peniazmi (hotovosť) a peňažnými substitútmi (peniaze v banke). Cena štátom nepoistených vkladov v Sillicon Valley Bank nad 250-tisíc dolárov sa počas soboty a v nedeľu, pred oznámením bail-outu, pohybovala medzi 60 až 80 centami za dolár nepoisteného vkladu.

Na otázky od politických predstaviteľov iných amerických štátov, či bude ministerstvo financií a americká centrálne banka garantovať aj oficiálne negarantované vklady ich regionálnych bánk, odpovedala americká ministerka financií Janet Yellenová, že údajne nie. Garantovať budú vraj len negarantované vklady tých bánk, ktoré si oni vyberú ako dôležité. V eurozóne je selektívnu podporu zasa vidieť v rozdielnom prístupe k štátnemu dlhu Talianska alebo Španielska a dlhu iných členských krajín.

Finančný systém vyspelého sveta tak začína čoraz viac pripomínať fungovanie jednotného roľníckeho družstva v komunizme. Najdôležitejšie je byť zadobre so súdruhom predsedom. A predseda zasa musí byť zadobre so stranou. Takéto nutné zlyhávanie socialistických intervencií popísal už takmer pred storočím rakúsky ekonóm Ludwig Von Mises. Podľa neho negatívne následky jednej intervencie vyvolávajú potrebu množstva ďalší intervencií. Čoraz väčšie rušenie trhovej spätnej väzby centrálnou bankou a regulátorom vedie k prežívaniu absurdných, neudržateľných a systém čoraz viac zaťažujúcich mutácií.