Ročné čakanie na pád ruskej ekonomiky: Sankcie fungujú. Ale stačí to?
Od začiatku ruskej invázie na Ukrajinu sa na ruské osoby, spoločnosti, výrobky a technológie uvalilo viac ako 11-tisíc nových sankcií. Deň pred prvým výročím tejto udalosti to uviedlo Centrum pre strategické a medzinárodné štúdie. No aj keď je celá táto sieť obmedzení voči Moskve naozaj impozantná, nepriniesla to, čo sa spočiatku očakávalo – rozvrat tamojšieho hospodárstva. Nedošlo na Bidenove vyhlásenie, že „ruská ekonomika je na ceste zmenšiť sa na polovicu“. Ruský produkt v minulom roku síce klesol o vyše dve percentá, ale predpovediam o hlbokom prepade sa oblúkom vyhol.
Napriek tomu nemožno povedať, že sankcie nefungujú. Práve naopak, mnoho z nich plní ciele, ktoré očakávali rozvážnejší lídri a analytici po tom, čo sa vidina rýchleho kolapsu zmietla zo stola.
Embargá
Najväčšie obmedzenia zamerané na ruský export komodít vstúpili do platnosti 5. decembra a 5. februára, keď EÚ zakázala (okrem zopár výnimiek) dovážať na svoje územie ruskú ropu a neskôr aj produkty z nej. Opatrenie prišlo naraz s cenovými stropmi, ktoré zaviedli aj členské štáty G7. Tie určili maximálnu cenu, za ktorú mohli ruské spoločnosti vyvážať ropu do tretích krajín, na úroveň 60 dolárov. O celom mechanizme písal Štandard tu.
Cieľom mechanizmu bolo podľa vyjadrení viacerých západných lídrov znížiť nadmerné príjmy Moskvy z predaja komodít (ropy a ropných produktov) a zároveň nezamedziť ich toku na trh a nespustiť inflačný impulz v západných krajinách.
To sa zatiaľ naozaj darí napĺňať. Podľa údajov Medzinárodnej energetickej agentúry (IEA) boli príjmy Kremľa z predaja komodít v minulom mesiaci o 43 percent nižšie ako v marci roku 2022. Podobné čísla platili aj pre február a január. Do ruskej pokladnice pritieklo o 42 percent, respektíve 36 percent menej financií než pred rokom.
Medzitým však objem komodít dodávaných z Ruska na svetové trhy výraznejšie neklesol. Práve naopak, export ruskej ropy a ropných produktov v marci stúpol na najvyššiu úroveň od apríla roku 2020.
Ponuka bola dokonca taká vysoká, že Vladimir Putin aj združenie vývozcov ropy OPEC+ vyhlásili, že znížia vývozné kvóty a stlačia ponuku ropy, aby zdvihli jej cenu. Tá totiž od prvotného šoku z narušenia reťazcov postupne vytrvalo klesala, čo mala na svedomí jej dostatočne vysoká ponuka na svetovom trhu a tiež obavy z prichádzajúcej recesie. Ani to však veľmi nepomohlo a ceny ropy po krátkom vyskočení opäť klesajú.
Sankcie na dovoz
Úlohu si plnia aj mnohé ďalšie sankcie. Okrem represívnych opatrení voči ruským oligarchom sa ich najviac zameriava na ruský dovoz tovaru zo západných krajín.
Prepad ruského importu nastal ešte na jar 2022. V druhej časti roka došlo k oživeniu (najmä kvôli zvýšeniu obchodovania s ázijskými ekonomikami), no Financial Times v decembri odhadoval, že sa vlani ruský import scvrkol o 20 až 25 percent oproti predchádzajúcemu roku.
Okrem toho, že západný tovar sa stal pre bežného Rusa luxusom, trpia aj odvetvia, ktoré sa pri výrobe spoliehajú na špičkové technológie. Tie pochádzali v mnohých prípadoch z USA či Európy. Podľa mnohých analytikov a ekonómov sa krajina takpovediac vracia v čase, keďže nahrádza prvotriedny tovar druhotriednym.
Výrazne to zasiahlo napríklad automobilový priemysel. Podľa ruského štatistického úradu Rosstat sa v období od januára do septembra 2022 vyprodukovalo skoro o 66 percent menej áut než v rovnakom období predošlého roka.
Nedostatkom západných technológií trpí aj ruská armáda. Dokazuje to spôsob, akým Moskva esenciálne západné čipy a polovodiče dováža – cez schránkové firmy naprieč sivým trhom, o čom nedávno informovali médiá ako Nikkei, Bloomberg či New York Times. Taktiež sa na fronte už dávnejšie objavili iránske drony a špekuluje sa o vyzbrojovaní Ruska Čínou, čo na jednej strane ukazuje úspech sankcií, no na druhej odhaľuje ich slabinu.
Moskvu tlačia z Európy do Ázie
Export tovarov z európskych krajín, USA a ďalších členov sankčnej koalície do Ruska sa síce minimalizoval, no krajiny ako Čína či India po krátkodobom poklese začali opäť vyvážať do Ruska kvantá tovarov. Hrozba je o to väčšia, že Čína začína čoraz viac konkurovať USA aj v oblasti technológií, výroby čipov a polovodičov, kontroluje významné suroviny potrebné pre rozvíjajúci sa trh s elektromobilmi a chápadlá rozprestiera aj k Taiwanu, kde sa nachádza spoločnosť TSMC, najväčší výrobca polovodičov na svete.
Utužovanie obchodných vzťahov medzi Moskvou a Pekingom, respektíve Naí Dillí, je ešte evidentnejšie pri pohľade na zvýšený vývoz ruských komodít do týchto ázijských krajín. Podľa údajov spoločnosti Kpler, ktoré sprostredkoval denník Independent, prúdi 90 percent ruských námorných dodávok ropy do Číny a Indie.
Každý z ázijských gigantov nakupuje podľa denníka v priemere 1,5 milióna barelov denne, čím sa vykryl ruský výpadok vývozu do európskych krajín.
Dovoz ruskej ropy do Indie v marci 2023 vzrástol už siedmy mesiac po sebe a dosiahol rekordnú úroveň 1,65 milióna barelov denne. Rozdiel je najlepšie vidieť pri porovnaní s predchádzajúcimi rokmi. India totiž pred ruskou inváziou na Ukrajinu nakupovala od Moskvy minimálne objemy ropy, v niektorých mesiacoch nedoviezla dokonca nič. Nárast sa tak pohybuje v tisíckach percent.
Ruská elita prevrat nechystá
Podľa Centra pre strategické a medzinárodné štúdie sa v prvých mesiacoch po 24. februári 2022 mnohí odborníci v západných kuloároch domnievali, že práve sankcie voči ruskej elite a tiež odchod západných spoločností a blokovanie dovozu západného tovaru podnieti akýsi odboj voči Putinovi a vládnucej garnitúre. Nič také sa však zatiaľ nedeje. Ruské obyvateľstvo si, zdá sa, privyklo na nižší štandard a väčšina oligarchov len šúcha nohami.
Podľa informácií CSIS z februára 2023 len samotné Spojené štáty označili približne 2 600 ruských, bieloruských a ukrajinských osôb za ich účasť na vojne alebo jej podporu. Sankcionovaným osobám zakázali vstup do vybraných krajín a ich majetok zablokovali alebo zmrazili.
Mnohí zo sankcionovaných magnátov sa pritom mali sťažovať na stratu svojho spoločenského postavenia. CSIS spomína napríklad Olega Tiňkova, miliardára a bankára, ktorý odsúdil na Instagrame "špeciálnu vojenskú operáciu" ako "šialenú vojnu", alebo ďalšieho oligarchu Michaila Fridmana, ktorý označil inváziu na Ukrajinu za "tragédiu". Niekoľko elitárov vrátane bývalého majiteľa futbalového klubu Chelsea Romana Abramoviča dokonca ponúklo svoju pomoc pri sprostredkovaní rozhovorov pre Ukrajinu a Západ výmenou za vyhnutie sa sankciám.
Jednotlivé sankcie však podľa CSIS zatiaľ nevyústili do väčších rozporov v rámci ruskej elity. Od zavedenia sankcií sa len málokto z elity spojenej s Putinom vážne pokúsil dištancovať sa od jeho režimu. Namiesto toho, aby sa proti nemu organizovali alebo verejne vyjadrili svoj nesúhlas s vojnou, hlavnou viditeľnou zmenou podľa CSIS je, že sankcionované ruské elity teraz dovolenkujú v Turecku, Spojených arabských emirátoch a Dubaji namiesto Európskej únie.
Obete na Západe
Nedokonalosť fungovania sankcií je však len jedna časť ich problému. Tou druhou je to, čo nezamýšľane odštartovali v západnom svete. Narušili dodávateľské reťazce, v mnohých prípadoch zvýšili prepravné náklady, spustili energetickú vojnu, znižujú dôveru v dolár ako svetovú menu a odštartovali proces, ktorý sa zvykne označovať ako deindustrializácia Európy. Paradoxom tiež je, že protiruské obmedzenia oddialili vidinu zelených európskych zajtrajškov a s cieľmi EÚ v tejto oblasti sa skôr bijú, než kooperujú.
Plyn, ktorý kedysi prúdil takmer zadarmo potrubiami, je teraz potrebné skvapalniť, previezť cez celý Atlantik z USA a opätovne ho v termináloch regazifikovať do použiteľnej podoby pre koncového odberateľa. Podobný mechanizmus sa dá odpozorovať aj pri rope, ktorá musí v omnoho väčšom objeme cestovať loďami.
Drahé energie sa tiež pretavili do vysokých nákladov výrobných firiem, čo zdražovalo aj ďalšie tovary a služby.
Tým, že podnietili prudký rast cien, primäli centrálne banky dvíhať úrokové sadzby a krotiť infláciu. Nepriamo sa tak podieľajú aj na problémoch komerčných bánk. Prvé obete boja proti vysokým cenám boli zaznamenané v marci, keď padli banky Silicon Valley Bank a Signature Bank a neskôr muselo dôjsť k odkúpeniu ikonickej švajčiarskej banky Credit Suisse jej rivalom UBS. Centrálni bankári na Západe dnes musia voliť menšie zlo. Nečelia totiž iba inflácii ako počas ropných šokov v sedemdesiatych rokoch, alebo iba finančnej kríze ako v roku 2008, ale sčasti jednému aj druhému, i keď zrejme v miernejšej podobe.
Pri otázke sankcií a inflácie však treba dať dôraz na slovo „odštartovali“. Množstvo negatívnych procesov, ktoré teraz v európskych hospodárstvach a v USA prebiehajú totiž bublalo pod pokrievkou už pred uvalením sankcií voči Moskve.
Centrálne banky uvoľnenou monetárnou politikou pumpovali kvantá peňazí do ekonomík, čo má na svedomí to, že inflácia, ktorá sa zrazu objavila po ruskom útoku na Ukrajinu, v Európe (aj USA) pretrváva. Rovnako extrémne vysoké ceny plynu a elektriny v Európe neboli iba následkom protiruských opatrení a Putinovej odvety, ale aj nie veľmi šťastného nastavenia európskeho energetického trhu, keď sa cena elektriny odvíjala od najdrahšieho zdroja (merit order), ktorým bol, samozrejme, plyn. Časť viny tiež zrejme niesli špekulanti, keďže po hrozbách šéfky Európskej komisie Ursuly von der Leyenovej o reforme európskeho energetického trhu spľasli augustové ceny elektriny z tisíc eur za megawatthodinu v priebehu niekoľkých dní na polovicu. A v neposlednom rade prispela k problémom aj európska honba za uhlíkovou neutralitou.
Dolár je stále najlepšou menou. Aj keď mu sankcie škodia
Inflácia je len jedna skutočnosť, ktorú sankcie obnažili. Obavy z globálnej recesie dnes navyše tlačia ceny mnohých tovarov – najmä komodít – nadol a začína sa hovoriť skôr o poklese cenovej hladiny než o ďalšom raste a v súvislosti so sankciami prestáva byť hlavnou témou.
Spôsobené však boli aj ďalšie škody. Svetovo najpoužívanejšia a najdôveryhodnejšia mena sa totiž viackrát použila ako zbraň.
"Keď používame finančné sankcie, ktoré sú spojené s úlohou dolára, existuje riziko, že by to časom mohlo oslabiť hegemóniu dolára," pripustila v rozhovore pre televíziu CNN začiatkom mesiaca ministerka financií Spojených štátov Janet Yellenová. "Samozrejme, na strane Číny, Ruska a Iránu to vyvoláva túžbu nájsť alternatívu," povedala v rozhovore.
Napriek ďalšiemu nalomeniu dôvery v americkú menu je nepravdepodobné, že by došlo k náhlej dedolarizácii. Hovoria to zahraniční odborníci, tvrdia to aj slovenskí experti a vidieť to aj na samotných číslach.
Podľa údajov o financovaní obchodu medzinárodnej platformy SWIFT vzrástol podiel čínskej meny z menej ako 2 percent vo februári 2022 na 4,5 percenta v tom istom mesiaci tohto roka. Čínska mena ukrojila časť podielu amerického dolára. Stále však dosahuje len zlomok jeho podielu. Ten vo februári 2023 predstavoval 84,3 percenta, čo je menej ako 86,8 percenta pred rokom.
Dolár si takisto drží obrovský náskok pred ostatnými ako svetová rezervná mena. V 4. kvartáli 2022 bola jeho dominancia na úrovni 58,36 percenta, pričom toto číslo je veľmi blízko hodnote z posledného štvrťroka 2021. Podiel eura ako rezervnej meny bol zhruba 20-percentný. Čínske renminbi sa využíva ako rezervná mena len z 2,7 percenta.
"Dolár sa používa ako globálna mena z dôvodov, pre ktoré nie je pre ostatné krajiny jednoduché nájsť alternatívu s rovnakými vlastnosťami," skonštatovala pre CNN Yellenová. Doplnila, že silné americké kapitálové trhy a právny štát „sú nevyhnutné pre menu, ktorá sa bude používať na transakcie na celom svete“. „A nevideli sme žiadnu inú krajinu, ktorá by mala základnú [...] inštitucionálnu infraštruktúru, ktorá by umožnila, aby jej mena takto slúžila svetu,“ uzavrela americká šéfka rezortu financií.
Deindustrializácia Európy
Zrejme najmenej diskutovanou, no pre Európu vážnou hrozbou, ktorú protiruské opatrenia zrýchlili, je deindustrializácia starého kontinentu. Tá súvisí najmä s vysokými cenami vstupov do výroby v tomto regióne. Cena práce a teraz aj cena energií je v Európe vyššia než v ázijských ekonomikách, kam sa mnoho výrobných podnikov sťahuje.
Čína, India a ďalšie ázijské štáty začali nakupovať lacnejšie ruské energie, pričom mnohokrát si ešte vyrokovali zľavy. Prepojenie ďalšími plynovodmi ako Sila Sibíri 2 by tam plyn a aj elektrickú energiu mohli ešte viac zlacniť.
José-Luis Llacuna, prezident sklárskeho giganta La Maison Française du Verre, ktorý vlastní značky Duralex a Pyrex, pre liberálny denník Politico uviedol, že problémy túto zimu sú len symbolom hlbšej krízy, ktorá postihuje výrobnú základňu Európy. Náklady na energie sú pre mnohé výrobné podniky príliš vysoké na to, aby si udržali konkurencieschopnosť, ak zostanú v Európe. Starému kontinentu tiež nepomohol rozsiahly balík amerických dotácií pre ekologický priemysel, ktorý láka podniky presunúť sa zase cez Atlantik.
Drahé energie postihujú podľa Politica v krajinách Únie obzvlášť odvetvia sklárskeho, chemického, kovospracujúceho, hnojivárskeho, celulózovo-papierenského, keramického a cementárskeho priemyslu, ktoré potrebujú najviac energie na svoju priemyselnú výrobu a zamestnávajú osem miliónov ľudí. A aj keď ceny plynu a elektriny oproti maximálnym hodnotám po odstrihnutí sa od Ruska klesli, treba si uvedomiť, že sú viac ako dvojnásobné oproti priemeru z predchádzajúcich rokov.
Odhadli sme dobre silu Ruska?
Z bilancovania úspešnosti sankcií akosi vyplýva najmä to, že spôsobili vo svete viaceré významné zmeny. Hráči sa však v mnohom dokázali prispôsobiť. Snažiť sa odpovedať na otázky, komu škodia viac a pre koho sú prospešné, je zbytočné. Lepšou by zrejme bola otázka, či ovplyvnili smerovanie Ruska v jeho vojne na Ukrajine. Odpoveďou je zatiaľ jednoznačné nie.
Peter Harrell z think tanku Carnegie Endowment for International Peace v článku pre prestížny Foreign Affairs napísal, že po roku vojny na Ukrajine ponúka účinnosť týchto opatrení dôležité poučenie o ich limitoch. „Sankcie a kontroly vývozu boli užitočné pri oslabovaní ruských finančných zdrojov a priemyselnej základne, ale len málo prispeli k zmene strategických kalkulácií Kremľa,“ píše pre Foreign Affairs s dôvetkom, že „sankcie nie sú všeliekom“.
Jeho slová sú pritom ozvenou toho, čo nedávno napísal francúzsky ekonóm Jacques Sapir. Poukázal na to, že počítanie HDP nezobrazuje silu ruského hospodárstva hodnoverne. Vo vojnových časoch je totiž výrobné jadro tamojšej ekonomiky pevnejšie než v západných krajinách. Jeho závery z analýzy boli podobné ako tie Harrellove – neskreslený pohľad na ekonomickú silu Ruska a na limity sankcií dáva do popredia otázku prehodnotenia strategickej pozície Západu.