Obvykle rozoznávame fyzickú odvahu – to je hrdina Achilles pri bránach horiacej Tróje, morálnu odvahu – to je Ghándhí bojujúci na nezávislosť Indie a psychologickú odvahu nestratiť sa sám sebe – to je Marie Curie Skłodowská alebo Zdenka Braunerová ako príklad žien, ktoré sa bez ohľadu na vtedajšie normy rozhodli sledovať vlastnú cestu. Ale príkladom psychologickej odvahy sú aj narkomani a alkoholici, ktorí sa usilujú o vyliečenie, alebo väzni, ktorí chcú viesť normálny život.
V starom Grécku bola odvaha iba jedným členom reťazca ďalších vlastností, ako je pospolitosť, schopnosť deliť sa s ostatnými ľuďmi či spravodlivosť. Za sprievodcu odvahy ako jednej zo štyroch základných vlastností, ktoré sú nutné k dobrému životu, bola považovaná umiernenosť, teda schopnosť sebakontroly, rozumnosť a spravodlivosť. Neskôr sa o týchto vlastnostiach začalo hovoriť ako o „kardinálnych cnostiach“ a tým sa trochu zastrel pôvodný praktický prístup. Odvahe označovanej ako sila-fortitudo bola pritom priznávaná rola „motora“, ktorá všetkým ostatným dobrým vlastnostiam dodáva silu k ďalšiemu pohybu. Anglický spisovateľ Samuel Johnson povedal, že odvaha je taká potrebná, že je rešpektovaná aj v prípade, že sa spojí so zlom.
Aristoteles neodporúčal tú veľkú, heroickú odvahu, akú vídame v akčných filmoch, ale len zdržanlivú, opatrnú odvahu. Bol si vedomý toho, že veľkí hrdinovia často hľadajú obdiv alebo veľkým gestom potrebujú zahnať vnútornú neistotu. Profesionálny vojak by mal byť statočný, ale nie hrdinský typ. Antika rozoznávala odvážny čin a odvážny charakter. K činu však môže viesť precenenie vlastných síl, strach alebo presvedčenie, že sa mi nič nemôže stať, zatiaľ čo charakter si tvoríme opakovaným premáhaním strachu. Vidíme pred sebou nejaký cieľ a vedome sme sa rozhodli za ním ísť. Príkladom je vojak, ktorý prikryl granát, ktorý dopadol medzi jeho družstvo, najprv prilbou, až potom zaľahol. Prežil a právom dostal medailu. Najväčšie činy statočnosti sa vždy v histórii týkali ochoty stratiť svoj život či výhod kvôli ostatným.
Môžeme mať pocit, že Aristoteles a antická filozofia sú dnešnému svetu veľmi vzdialené a netýkajú sa nás. Lenže bola to práve Aristotelova analýza rozvážnej statočnosti, ktorá vytvárala európsky fenomén. V čase veľkého rozkvetu gréckej civilizácie a v ďalších storočiach sa bojovalo takmer neustále. Do vojen odchádzali filozofi aj ich žiaci. Bojovali, pozorovali a premýšľali. Iné kultúry, napríklad samurajská tradícia, vytvárali síce krásny, ale menej funkčný obraz odvahy založený na lojalite a pohŕdaní smrťou. Lenže smrťou neopovrhujeme, to vedie k zbytočným stratám na životoch, ale máme pred ňou hlboký rešpekt. To je možno jeden z hlavných rozdielov v ruskom a západnejšom poňatí vojny. Napríklad na stratégiu bojov pri Bachmute vzdialene a nenápadne dohliada Aristoteles.
Ďalšia veľká tradícia úvah o odvahe pochádza od stoikov. Tí predpokladali, že nemáme kontrolu nad väčšinou vecí, ktoré sa okolo nás dejú, a tak nemá cenu strácať energiu márnymi nárekmi. Namiesto toho sa máme aj pod tlakom okolitého sveta, ako sú dnes napríklad sociálne médiá, snažiť žiť vlastný život. Okolie sa nám to síce snaží sťažiť, ale my sa opakovane a každodenne usilujeme o vnútornú slobodu. Viceadmirál James Stockdale prežil osem rokov vo vietnamskom väzení, z toho štyri roky na samotke. Často si pripomínal stoických filozofov s ich tvrdením, že udržanie vnútornej kontroly a slobody je dôležitejšie ako to, čo sa s ním deje. Z pohľadu stoickej slobody sme dnes len vymenili médiá. Neveríme síce politikom, ale pokiaľ podliehame svojej internetovej sfére, strácame kus vlastného slobodného priestoru.
Významný stoický filozof Epiktetos býval otrokom. Dobre vedel, že v živote nie je možné vyhnúť sa bolesti, ale je dôležité s ňou vedieť zaobchádzať. Stoici málokedy konajú, skôr sa odmietajú zúčastniť niečoho zlého. Príkladom môže byť slávny Milgramov experiment z roku 1974, keď skupina skúšajúcich mala trestať zlé odpovede študentov elektrickými šokmi až do výšky 450 voltov. V skutočnosti neboli skúšaní trestaní, pretože sa merala iná veličina – poslušnosť vedúca k možnosti úplne legálne ubližovať ostatným. Psychológ S. Milgram predpokladal, že Američania sú individualistickejší ako Nemci, a že by preto nemali páchať také zverstvá ako nemeckí dozorcovia počas druhej svetovej vojny. Lenže výsledky ho prekvapili. Zo 400 „dozorcov“ iba 9 odmietlo pokračovať pri výške trestu 135 voltov, ale celá stovka nedokázala pokračovať nad 200 voltov. Títo ľudia by v stoickej tradícii boli považovaní za odvážnych, pretože neurobili vec, ktorá je zlá. V 70. rokoch minulého storočia sa pozornosť psychológov sústredila na to, akí sme zlí, ale dnešných psychológov, práve naopak, zaujíma, aké vlastnosti mali tí ľudia, ktorí odmietli ďalšie, hoci zdanlivé trápenie študentov.
Chvíle na rozmyslenie
Milgramov experiment ukazuje na druh odvahy, aký táto prepracovane manipulatívna doba potrebuje, aby sme sa od malých, ešte okolnosťami ospravedlniteľných trestov neposúvali k tým, ktoré ničia nás aj spoločnosť. Vlastne je zvláštne, ako málokedy veľké médiá hovoria o odvahe. Možno majú strach zo samostatných ľudí, ktorí dokážu povedať „Nie“, ako by sa sloboda týkala toho, či si vyberiem jednu značku výrobku alebo druhú. Pre stoikov by skôr išlo o voľbu medzi dvoma formami vnútorného otroctva. Ich poňatie slobody by začínalo úvahou, či danú vec vôbec potrebujem. Základnou stoickou stratégiou je nereagovať hneď, ale dať si chvíľu na rozmyslenie.
Kresťanstvo a neskôr aj klasický islam ďalej rozvíjali antické poňatie odvahy, ale od aristotelovskej rozumnosti sa mnohokrát prikláňali k fanatickému spoľahnutiu sa na vyššiu moc a pohŕdanie smrťou, aké poznáme zo samovražedných útokov. Keď hovoríme o Janovi Žižkovi, mnohokrát počujeme slová ako radikál, ale v skutočnosti je jeho spôsob vedenia boja až „nenáboženský“. Premýšľa stratégiu, šetrí silami, v jeho činoch je viac rozvahy ako hrdinstva, čo je až tá posledná inštancia, ktorú používame v nerovnom boji.
Tomáš Akvinský pridával k odvahe trpezlivosť. Tlmil jej žiaru hnevu i nerozumnú unáhlenosť. Tým sa priblížil súčasnému poňatiu psychologickej reziliencie, nie ako schopnosti prežiť jeden veľký šok, ale celý život aktívne vzdorovať mnohým menším príkoriam. Anglický filozof David Hume si po roku 1770 všimol dve veci. Nadbytok odvahy ničí láskavosť a porozumenie, ale aj odvážny človek automaticky šíri túto odvahu medzi ďalších ľudí. V médiách často počúvame/čítame o odvahe v koncentračnom tábore či za komunizmu, ale o súčasných prípadoch sa hovorí len málokedy, a to hlavne v jasných prípadoch fyzickej odvahy, keď niekto napríklad pomôže topiacemu. Akoby mediálny trik spočíval v tom, že odvahu vzdorovať dobe môžeme bez väčšieho rizika ukázať len na historicky jasných a uzavretých príkladoch predchádzajúcich diktatúr. Pripomína mi to hnutie Pacem in terris, v ktorom komunistická ideológia podporovala názor, že kresťanstvo je historickým štádiom a kostol je architektonickou pamiatkou, teda že oboje patrí minulosti.
