Obvykle rozoznávame fyzickú odvahu – to je hrdina Achilles pri bránach horiacej Tróje, morálnu odvahu – to je Ghándhí bojujúci na nezávislosť Indie a psychologickú odvahu nestratiť sa sám sebe – to je Marie Curie Skłodowská alebo Zdenka Braunerová ako príklad žien, ktoré sa bez ohľadu na vtedajšie normy rozhodli sledovať vlastnú cestu. Ale príkladom psychologickej odvahy sú aj narkomani a alkoholici, ktorí sa usilujú o vyliečenie, alebo väzni, ktorí chcú viesť normálny život.
V starom Grécku bola odvaha iba jedným členom reťazca ďalších vlastností, ako je pospolitosť, schopnosť deliť sa s ostatnými ľuďmi či spravodlivosť. Za sprievodcu odvahy ako jednej zo štyroch základných vlastností, ktoré sú nutné k dobrému životu, bola považovaná umiernenosť, teda schopnosť sebakontroly, rozumnosť a spravodlivosť. Neskôr sa o týchto vlastnostiach začalo hovoriť ako o „kardinálnych cnostiach“ a tým sa trochu zastrel pôvodný praktický prístup. Odvahe označovanej ako sila-fortitudo bola pritom priznávaná rola „motora“, ktorá všetkým ostatným dobrým vlastnostiam dodáva silu k ďalšiemu pohybu. Anglický spisovateľ Samuel Johnson povedal, že odvaha je taká potrebná, že je rešpektovaná aj v prípade, že sa spojí so zlom.
Aristoteles neodporúčal tú veľkú, heroickú odvahu, akú vídame v akčných filmoch, ale len zdržanlivú, opatrnú odvahu. Bol si vedomý toho, že veľkí hrdinovia často hľadajú obdiv alebo veľkým gestom potrebujú zahnať vnútornú neistotu. Profesionálny vojak by mal byť statočný, ale nie hrdinský typ. Antika rozoznávala odvážny čin a odvážny charakter. K činu však môže viesť precenenie vlastných síl, strach alebo presvedčenie, že sa mi nič nemôže stať, zatiaľ čo charakter si tvoríme opakovaným premáhaním strachu. Vidíme pred sebou nejaký cieľ a vedome sme sa rozhodli za ním ísť. Príkladom je vojak, ktorý prikryl granát, ktorý dopadol medzi jeho družstvo, najprv prilbou, až potom zaľahol. Prežil a právom dostal medailu. Najväčšie činy statočnosti sa vždy v histórii týkali ochoty stratiť svoj život či výhod kvôli ostatným.
Môžeme mať pocit, že Aristoteles a antická filozofia sú dnešnému svetu veľmi vzdialené a netýkajú sa nás. Lenže bola to práve Aristotelova analýza rozvážnej statočnosti, ktorá vytvárala európsky fenomén. V čase veľkého rozkvetu gréckej civilizácie a v ďalších storočiach sa bojovalo takmer neustále. Do vojen odchádzali filozofi aj ich žiaci. Bojovali, pozorovali a premýšľali. Iné kultúry, napríklad samurajská tradícia, vytvárali síce krásny, ale menej funkčný obraz odvahy založený na lojalite a pohŕdaní smrťou. Lenže smrťou neopovrhujeme, to vedie k zbytočným stratám na životoch, ale máme pred ňou hlboký rešpekt. To je možno jeden z hlavných rozdielov v ruskom a západnejšom poňatí vojny. Napríklad na stratégiu bojov pri Bachmute vzdialene a nenápadne dohliada Aristoteles.
Ďalšia veľká tradícia úvah o odvahe pochádza od stoikov. Tí predpokladali, že nemáme kontrolu nad väčšinou vecí, ktoré sa okolo nás dejú, a tak nemá cenu strácať energiu márnymi nárekmi. Namiesto toho sa máme aj pod tlakom okolitého sveta, ako sú dnes napríklad sociálne médiá, snažiť žiť vlastný život. Okolie sa nám to síce snaží sťažiť, ale my sa opakovane a každodenne usilujeme o vnútornú slobodu. Viceadmirál James Stockdale prežil osem rokov vo vietnamskom väzení, z toho štyri roky na samotke. Často si pripomínal stoických filozofov s ich tvrdením, že udržanie vnútornej kontroly a slobody je dôležitejšie ako to, čo sa s ním deje. Z pohľadu stoickej slobody sme dnes len vymenili médiá. Neveríme síce politikom, ale pokiaľ podliehame svojej internetovej sfére, strácame kus vlastného slobodného priestoru.
Významný stoický filozof Epiktetos býval otrokom. Dobre vedel, že v živote nie je možné vyhnúť sa bolesti, ale je dôležité s ňou vedieť zaobchádzať. Stoici málokedy konajú, skôr sa odmietajú zúčastniť niečoho zlého. Príkladom môže byť slávny Milgramov experiment z roku 1974, keď skupina skúšajúcich mala trestať zlé odpovede študentov elektrickými šokmi až do výšky 450 voltov. V skutočnosti neboli skúšaní trestaní, pretože sa merala iná veličina – poslušnosť vedúca k možnosti úplne legálne ubližovať ostatným. Psychológ S. Milgram predpokladal, že Američania sú individualistickejší ako Nemci, a že by preto nemali páchať také zverstvá ako nemeckí dozorcovia počas druhej svetovej vojny. Lenže výsledky ho prekvapili. Zo 400 „dozorcov“ iba 9 odmietlo pokračovať pri výške trestu 135 voltov, ale celá stovka nedokázala pokračovať nad 200 voltov. Títo ľudia by v stoickej tradícii boli považovaní za odvážnych, pretože neurobili vec, ktorá je zlá. V 70. rokoch minulého storočia sa pozornosť psychológov sústredila na to, akí sme zlí, ale dnešných psychológov, práve naopak, zaujíma, aké vlastnosti mali tí ľudia, ktorí odmietli ďalšie, hoci zdanlivé trápenie študentov.
Chvíle na rozmyslenie
Milgramov experiment ukazuje na druh odvahy, aký táto prepracovane manipulatívna doba potrebuje, aby sme sa od malých, ešte okolnosťami ospravedlniteľných trestov neposúvali k tým, ktoré ničia nás aj spoločnosť. Vlastne je zvláštne, ako málokedy veľké médiá hovoria o odvahe. Možno majú strach zo samostatných ľudí, ktorí dokážu povedať „Nie“, ako by sa sloboda týkala toho, či si vyberiem jednu značku výrobku alebo druhú. Pre stoikov by skôr išlo o voľbu medzi dvoma formami vnútorného otroctva. Ich poňatie slobody by začínalo úvahou, či danú vec vôbec potrebujem. Základnou stoickou stratégiou je nereagovať hneď, ale dať si chvíľu na rozmyslenie.
Kresťanstvo a neskôr aj klasický islam ďalej rozvíjali antické poňatie odvahy, ale od aristotelovskej rozumnosti sa mnohokrát prikláňali k fanatickému spoľahnutiu sa na vyššiu moc a pohŕdanie smrťou, aké poznáme zo samovražedných útokov. Keď hovoríme o Janovi Žižkovi, mnohokrát počujeme slová ako radikál, ale v skutočnosti je jeho spôsob vedenia boja až „nenáboženský“. Premýšľa stratégiu, šetrí silami, v jeho činoch je viac rozvahy ako hrdinstva, čo je až tá posledná inštancia, ktorú používame v nerovnom boji.
Tomáš Akvinský pridával k odvahe trpezlivosť. Tlmil jej žiaru hnevu i nerozumnú unáhlenosť. Tým sa priblížil súčasnému poňatiu psychologickej reziliencie, nie ako schopnosti prežiť jeden veľký šok, ale celý život aktívne vzdorovať mnohým menším príkoriam. Anglický filozof David Hume si po roku 1770 všimol dve veci. Nadbytok odvahy ničí láskavosť a porozumenie, ale aj odvážny človek automaticky šíri túto odvahu medzi ďalších ľudí. V médiách často počúvame/čítame o odvahe v koncentračnom tábore či za komunizmu, ale o súčasných prípadoch sa hovorí len málokedy, a to hlavne v jasných prípadoch fyzickej odvahy, keď niekto napríklad pomôže topiacemu. Akoby mediálny trik spočíval v tom, že odvahu vzdorovať dobe môžeme bez väčšieho rizika ukázať len na historicky jasných a uzavretých príkladoch predchádzajúcich diktatúr. Pripomína mi to hnutie Pacem in terris, v ktorom komunistická ideológia podporovala názor, že kresťanstvo je historickým štádiom a kostol je architektonickou pamiatkou, teda že oboje patrí minulosti.
Jedna forma odvahy obvykle prerastá do druhej. Mladí ľudia sú odvážni fyzicky a ukazujú to napríklad tým, ako vedia rýchlo šoférovať auto, alebo že sa nezľaknú ani tvrdých drog. Ľudia stredného veku dorastajú do psychologickej statočnosti, aká bola predtým samozrejmá, ale dnes sa pomaly stáva cnosťou: zakladajú si rodinu a vychovávajú deti. Tí menej odvážni aspoň zakrývajú zbabelosť slovami, že priviesť potomkov do tohto sveta poškodzuje planétu a je málo ekologické. Starší ľudia, ktorí už zazrú tieň smrti, často dosahujú morálnu odvahu. To bol zrejme prípad filozofa Jana Patočku či kardinála Františka Tomáška.
Podobný vývoj často pozorujú vojnoví psychológovia u veteránov. Bojovali statočne, ale doma sa najprv s výčitkami svedomia pýtajú: „Mohol som toho pre svojich kamarátov urobiť viac? Mohol som ich zachrániť?“ A potom po rokoch, ak sa dokázali popasovať s vlastnými spomienkami, sa pýtajú ešte inak: „Bola to vôbec spravodlivá vojna?“ Byť vojakom vyžaduje viac ako jeden druh odvahy.
Nežil si cudzí život?
Jean-Paul Sartre sa počas druhej svetovej vojny aktívne zúčastnil partizánskeho hnutia. Takmer každodenne sa musel rozhodovať medzi možnosťou zachrániť sa, a teda zradiť alebo pokračovať v odpore. Práve z týchto skúseností vyrastá časť jeho existenciálnej filozofie. Prežíva úzkosť, bojuje o to, kým je, a nazýva to autentickosťou. Hovorí, že je dôležité, aby človek od mladosti sledoval svoju vlastnú vnútornú povahu, inak sa o dvadsať rokov neskôr pozrie do zrkadla a spýta sa: „Kde si bol celý ten čas? Nežil si cudzí život?“
Tu je opäť nutné vrátiť sa k úlohe sociálnych médií, ktorá už len tým, že ich mnoho mladých ľudí používa dve-tri hodiny denne, im berú schopnosť zistiť, kým skutočne sú. Potrebujú patriť do určitej spoločnosti, a tak používajú rôzne nástroje, ako sa oklamať. Patrí medzi ne často skúmaná „úmyselná nevedomosť“ (willfull ignorance), popieranie či „systematické prehliadanie“ (systematic ignoring). Dobre to poznáme z vlastného života, keď nemáme dosť energie alebo odvahy pozrieť sa na vlastné chyby alebo na nedostatky života okolo nás. Je pritom veľký rozdiel problémy vidieť a na základe úvahy ich ignorovať, alebo ich poprieť bez ďalšieho skúmania. Inou bežnou technikou úteku od problému je náhla, niekedy až chaotická zmena témy maskovaná ako odľahčenie napríklad pri diskusii o klimatickej zmene či štátnom bankrote.
Filozofi existencializmu medzi sebou často nesúhlasia, málokedy budujú jednotnú filozofickú architektúru, akú poznáme napríklad od Aristotela alebo stredovekých scholastikov, ale urobili jednu mimoriadnu vec. Pripomenuli, koľko odvahy mnohokrát za deň potrebujeme, aby sme nezradili seba samého a nepovažovali osobné komfortné zóny za celý život. Potreba byť sám sebou, byť autentický, je taká silná, že Sartre hovoril o tom, že sme „odsúdení k slobode“.
Ak sa na súčasnú európsku politickú scénu pozrieme z hľadiska odvahy, vidíme nedostatok silných autentických osobností typu generála Charlesa de Gaulla alebo Winstona Churchilla. Častejšie stretávame aj vrcholných politikov, o ktorých sa dá povedať iba to, že sú navzájom zameniteľnými členmi určitej strany a vrcholom politickej zbabelosti, pokiaľ však nejde o premyslenú stratégiu, totiž o populizmus. V prvom prípade sme potlačili vlastnú povahu v prospech svojej vplyvovej skupiny a v druhom prípade sme rozpustili aj stranícky charakter do vrtkavej nálady davu. Urobili to viac-menej všetky strany, a tak sa plavíme morom priemernosti. Keby sme chceli niektorého európskeho politika označiť za odvážneho, museli by sme dosť dlho premýšľať, a pritom neistota doby si odvahu vyžaduje.
Súčasné poňatie odvahy má niekoľko problematických stránok. Predovšetkým sa u niektorých skupín najmä mladších ľudí až do pozície zástupcov a riaditeľov firiem a bánk objavuje väčšia chuť riskovať. Veríme totiž, že by sme mali byť aktívni. Strach zväzuje, ale akcia je nielen moderná, ale tiež je považovaná za odvahu, o ktorej však už Aristoteles dobre vedel, že sa musí brzdiť rozvahou. Ešte v renesančnom Anglicku malo slovo „courage“ množstvo významov, medzi ktorými nechýbala hnevlivosť alebo pýcha. Jeden z psychologických výskumov ukázal, že súčasní Európania a Američania dlho chápali statočnosť v zmysle fyzickej odvahy, zatiaľ čo poňatie „vnútornej sily“ sa objavilo len u jediného respondenta – s indiánskymi koreňmi. Dnes sa viac presadzujú menej nápadné civilné či každodenné formy, ako je odvaha samostatne myslieť, vidieť problémy a stať sa tým, kým sa máme stať.
Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.