Na to, aby sme nezradili seba samého a nepokladali osobné komfortné zóny za celý život, potrebujeme odvahu

Obvykle rozoznávame fyzickú odvahu – to je hrdina Achilles pri bránach horiacej Tróje, morálnu odvahu – to je Ghándhí bojujúci na nezávislosť Indie a psychologickú odvahu nestratiť sa sám sebe – to je Marie Curie Skłodowská alebo Zdenka Braunerová ako príklad žien, ktoré sa bez ohľadu na vtedajšie normy rozhodli sledovať vlastnú cestu. Ale príkladom psychologickej odvahy sú aj narkomani a alkoholici, ktorí sa usilujú o vyliečenie, alebo väzni, ktorí chcú viesť normálny život.

V starom Grécku bola odvaha iba jedným členom reťazca ďalších vlastností, ako je pospolitosť, schopnosť deliť sa s ostatnými ľuďmi či spravodlivosť. Za sprievodcu odvahy ako jednej zo štyroch základných vlastností, ktoré sú nutné k dobrému životu, bola považovaná umiernenosť, teda schopnosť sebakontroly, rozumnosť a spravodlivosť. Neskôr sa o týchto vlastnostiach začalo hovoriť ako o „kardinálnych cnostiach“ a tým sa trochu zastrel pôvodný praktický prístup. Odvahe označovanej ako sila-fortitudo bola pritom priznávaná rola „motora“, ktorá všetkým ostatným dobrým vlastnostiam dodáva silu k ďalšiemu pohybu. Anglický spisovateľ Samuel Johnson povedal, že odvaha je taká potrebná, že je rešpektovaná aj v prípade, že sa spojí so zlom.

Aristoteles neodporúčal tú veľkú, heroickú odvahu, akú vídame v akčných filmoch, ale len zdržanlivú, opatrnú odvahu. Bol si vedomý toho, že veľkí hrdinovia často hľadajú obdiv alebo veľkým gestom potrebujú zahnať vnútornú neistotu. Profesionálny vojak by mal byť statočný, ale nie hrdinský typ. Antika rozoznávala odvážny čin a odvážny charakter. K činu však môže viesť precenenie vlastných síl, strach alebo presvedčenie, že sa mi nič nemôže stať, zatiaľ čo charakter si tvoríme opakovaným premáhaním strachu. Vidíme pred sebou nejaký cieľ a vedome sme sa rozhodli za ním ísť. Príkladom je vojak, ktorý prikryl granát, ktorý dopadol medzi jeho družstvo, najprv prilbou, až potom zaľahol. Prežil a právom dostal medailu. Najväčšie činy statočnosti sa vždy v histórii týkali ochoty stratiť svoj život či výhod kvôli ostatným.

Môžeme mať pocit, že Aristoteles a antická filozofia sú dnešnému svetu veľmi vzdialené a netýkajú sa nás. Lenže bola to práve Aristotelova analýza rozvážnej statočnosti, ktorá vytvárala európsky fenomén. V čase veľkého rozkvetu gréckej civilizácie a v ďalších storočiach sa bojovalo takmer neustále. Do vojen odchádzali filozofi aj ich žiaci. Bojovali, pozorovali a premýšľali. Iné kultúry, napríklad samurajská tradícia, vytvárali síce krásny, ale menej funkčný obraz odvahy založený na lojalite a pohŕdaní smrťou. Lenže smrťou neopovrhujeme, to vedie k zbytočným stratám na životoch, ale máme pred ňou hlboký rešpekt. To je možno jeden z hlavných rozdielov v ruskom a západnejšom poňatí vojny. Napríklad na stratégiu bojov pri Bachmute vzdialene a nenápadne dohliada Aristoteles.

Ďalšia veľká tradícia úvah o odvahe pochádza od stoikov. Tí predpokladali, že nemáme kontrolu nad väčšinou vecí, ktoré sa okolo nás dejú, a tak nemá cenu strácať energiu márnymi nárekmi. Namiesto toho sa máme aj pod tlakom okolitého sveta, ako sú dnes napríklad sociálne médiá, snažiť žiť vlastný život. Okolie sa nám to síce snaží sťažiť, ale my sa opakovane a každodenne usilujeme o vnútornú slobodu. Viceadmirál James Stockdale prežil osem rokov vo vietnamskom väzení, z toho štyri roky na samotke. Často si pripomínal stoických filozofov s ich tvrdením, že udržanie vnútornej kontroly a slobody je dôležitejšie ako to, čo sa s ním deje. Z pohľadu stoickej slobody sme dnes len vymenili médiá. Neveríme síce politikom, ale pokiaľ podliehame svojej internetovej sfére, strácame kus vlastného slobodného priestoru.