Prihlásiť sa

Na to, aby sme nezradili seba samého a nepokladali osobné komfortné zóny za celý život, potrebujeme odvahu

Ilustračné foto: Pexels.com Ilustračné foto: Pexels.com

Zatiaľ čo sa celé stáročia zaoberali osudmi odvážnych mužov a žien a uvažovalo sa o odvahe ako o jednej zo základných cností človeka, moderný výskum sa dá zhrnúť sotva do pár psychologických monografií. Slovo samo sa vo svojom tradičnom význame viac-menej vytratilo, ale občas ho počúvame. Napríklad, keď sa hovorí o odvahe ukázať svoju sexuálnu orientáciu alebo investovať do kryptomien. Podobne sa v súčasnom jazyku slovné spojenie verejné dobro nahradilo slovami verejný záujem, a to nie je to isté.

Jeden z prieskumov frekvencie slov napočítal 22-tisíc viet týkajúcich sa strachu a len 250 viet hovoriacich o odvahe. Slovo mizne, ale odvaha nie. Keď do koľajiska metra spadol človek, tak vedľa stojaci muž požiadal pani, aby sa na chvíľu postarala o jeho deti, skočil za ním, zaľahol ho a súprava prešla pár centimetrov nad ich hlavami. Podobných príbehov by sme našli stovky a ani by sme sa nemuseli vypytovať napríklad Ukrajincov na frontovej línii. V súčasnosti sú psychológovia preťažení a často odmietajú brať ďalších pacientov. Mnoho z nich pre svoje duševné zdravie skoro nič neurobilo a teraz čakajú na pomoc.

Jednou z ciest je výchova k odvahe, ale na to potrebujeme vedieť, čo je odvaha, ako funguje a ako porozumenie odvahe môže zlepšiť život spoločnosti, ktorá sa stále niečoho bojí.

Tri typy odvahy

Obvykle rozoznávame fyzickú odvahu – to je hrdina Achilles pri bránach horiacej Tróje, morálnu odvahu – to je Ghándhí bojujúci na nezávislosť Indie a psychologickú odvahu nestratiť sa sám sebe – to je Marie Curie Skłodowská alebo Zdenka Braunerová ako príklad žien, ktoré sa bez ohľadu na vtedajšie normy rozhodli sledovať vlastnú cestu. Ale príkladom psychologickej odvahy sú aj narkomani a alkoholici, ktorí sa usilujú o vyliečenie, alebo väzni, ktorí chcú viesť normálny život.

V starom Grécku bola odvaha iba jedným členom reťazca ďalších vlastností, ako je pospolitosť, schopnosť deliť sa s ostatnými ľuďmi či spravodlivosť. Za sprievodcu odvahy ako jednej zo štyroch základných vlastností, ktoré sú nutné k dobrému životu, bola považovaná umiernenosť, teda schopnosť sebakontroly, rozumnosť a spravodlivosť. Neskôr sa o týchto vlastnostiach začalo hovoriť ako o „kardinálnych cnostiach“ a tým sa trochu zastrel pôvodný praktický prístup. Odvahe označovanej ako sila-fortitudo bola pritom priznávaná rola „motora“, ktorá všetkým ostatným dobrým vlastnostiam dodáva silu k ďalšiemu pohybu. Anglický spisovateľ Samuel Johnson povedal, že odvaha je taká potrebná, že je rešpektovaná aj v prípade, že sa spojí so zlom.

Aristoteles neodporúčal tú veľkú, heroickú odvahu, akú vídame v akčných filmoch, ale len zdržanlivú, opatrnú odvahu. Bol si vedomý toho, že veľkí hrdinovia často hľadajú obdiv alebo veľkým gestom potrebujú zahnať vnútornú neistotu. Profesionálny vojak by mal byť statočný, ale nie hrdinský typ. Antika rozoznávala odvážny čin a odvážny charakter. K činu však môže viesť precenenie vlastných síl, strach alebo presvedčenie, že sa mi nič nemôže stať, zatiaľ čo charakter si tvoríme opakovaným premáhaním strachu. Vidíme pred sebou nejaký cieľ a vedome sme sa rozhodli za ním ísť. Príkladom je vojak, ktorý prikryl granát, ktorý dopadol medzi jeho družstvo, najprv prilbou, až potom zaľahol. Prežil a právom dostal medailu. Najväčšie činy statočnosti sa vždy v histórii týkali ochoty stratiť svoj život či výhod kvôli ostatným.


Ďakujeme, že čítate Štandard.

Získajte limitovaný bezplatný prístup k článkom vďaka vytvoreniu bezplatného účtu alebo sa prihláste a pokračujte v čítaní.

alebo

Neobmedzený prístup v rámci celého Štandardu. Možnosti predplatného

Pokračovaním súhlasíte s aktualizovanými Podmienkami k ochrane súkromia a Všeobecnými obchodnými podmienkami