Na oplátku mu Nemci podkúrili počas Etiópsko-talianskej vojny (1935 až 1937), dodali zbrane a muníciu Etiópčanom, aby predĺžili vojnu a ekonomicky vyčerpali Taliansko. Správne predpokladali, že tým rozbijú britsko-francúzsko-taliansku alianciu, lebo Briti nesúhlasili s Mussoliniho dobrodružstvom a potom by Mussolini musel hľadať podporu u nich. Navyše, Spoločnosť národov označila Taliansko za agresora a uvalila na naň ekonomické sankcie, ktoré Nemci nemienili dodržiavať. Britsko-francúzsko-talianska aliancia sa rozpadala. Nemci strelili gól a našli si spojenca, ktorý sa zasa zriekol ochrany Rakúska. Otvorila sa cesta k Anschlussu.
Druhým spojencom Nemecka bol Sovietsky zväz, ktorý už viac ako dekádu pomáhal Nemcom vo vývoji zakázaných zbraní a výcviku armády. Nemci na oplátku pomáhali s technológiami a budovaním priemyslu. Koncom 30. rokov už mali k sebe veľmi blízko a čitatelia vedia dosť o pakte Molotov-Ribbentrop a jeho dôsledkoch pre susedov Sovietskeho zväzu. Obe krajiny však podpísali aj dohody o rozsiahlej ekonomickej spolupráci a Sovietsky zväz bol nakoniec najlepším ekonomickým partnerom Nemecka a jeho tovary tvorili až 70 percent nemeckého dovozu.
Ešte pár hodín pred začiatkom operácie Barbarossa prišli dodávky 2 100 ton gumy. Objem dodávok v rokoch 1940 a 1941 presvedčil aj váhajúcich nemeckých generálov, že invázia do obrovského Sovietskeho zväzu bola možná. Bez tých dodávok by sa mnohé suroviny potrebné na vedenie vojny minuli v októbri 1941. Sovietsky zväz vyzbrojil svojho nepriateľa. Nemci strelili druhý gól a Sovietsky zväz prišiel o spojenca.
Nemci v Poľsku a odboj
O čom mala byť vojna tých, ktorí ašpirovali na nové rozdelenie sveta, vypovedá jeden z prvých bojov. V Slobodnom meste Gdansk sa nachádzala poľská pošta, ktorú bránilo zopár poštárov a vyslúžilých dôstojníkov. Dohromady vyše 50 ľudí, ktorí mali k dispozícii tri ľahké guľomety, niekoľko pušiek a granátov. Väčšina bez bojových skúseností. Proti nim miestni Nemci organizovaní v SS a polícia podporená armádnym delostrelectvom. Ešte pred svitaním sa začal útok a boj trval až do večera. Odpor nakoniec zlomili tak, že do pivnice, kde sa stiahli obrancovia, naliali benzín a zapálili ju. Potom už Poliaci súhlasili s kapituláciou. Prvý vychádzal riaditeľ pošty s bielou zástavou a Nemci ho hneď zastrelili. Ostatných si pobralo Gestapo, mučili ich a nakoniec všetkých popravili. Prežili len štyria, ktorým sa podarilo utiecť v záverečných hodinách bojov.
Hneď po porážke v jeseni 1939 sa organizovali odbojové skupiny. Jedným z organizátorov bol aj poručík Witold Pilecki, ktorý prežil viacero ťažkých bojov proti Wehrmachtu a odmietol sa stiahnuť cez Rumunsko na Západ, keď sa zvyšky jeho divízie nachádzali v juhovýchodnom Poľsku. Zostal v Poľsku a odišiel do Varšavy. Jeho odbojová skupina sa rozhodla infiltrovať Auschwitz, aby zistili, čo sa tam deje. V septembri 1940 sa preto nechal zajať Nemcami.
V Auschwitzi organizoval odboj a cez väzňov, ktorí utekali, posielal správy. Jeho skupina neskôr zostavila rádio a komunikovala s odbojom. Celý čas dúfal, že im Spojenci zhodia zbrane, aby mohli bojovať s Nemcami, alebo poľský odboj zorganizuje útok na tábor a oslobodí väzňov. Koncom apríla 1943 ušiel a napísal správu. Zapojil sa do Varšavského povstania, na ktorého konci sa dostal do nemeckého zajatia.
Zvyšok vojny strávil v zajateckom tábore v Bavorsku. Koncom roku 1945 sa vrátil do Poľska, aby zbieral informácie pre exilovú vládu, ale v roku 1947 ho zajali. Nasledoval monsterproces a poprava v roku 1948. V jeho osude je vpísaný osud Poľska medzi dvomi nepriateľmi. Spojenci veľmi nechceli veriť jeho správam ani správam iného poľského odbojára a kuriéra Jana Karského, ktorý tiež osobne navštívil Varšavské getto a iný koncentračný tábor. Je to ako červená niť pri konfliktoch, že nechceme počuť znepokojujúce správy a odmietame im veriť, ako povedal Karskému jeden vysokopostavený americký úradník, keď bol v roku 1944 na poverenie poľskej exilovej vlády vo Washingtone a stretol sa aj s prezidentom Roosveltom.
Pozemný boj v Spojenom kráľovstve (1940)
Bitka o Spojené kráľovstvo vošla do povedomia ako jedna z najslávnejších epizód leteckej vojny a nevyhnutná príprava na vylodenie a pozemnú ofenzívu, ktorá mala definitívne zlomiť britský odpor a vyradiť Spojené kráľovstvo z vojny. Málokto však vie, že pozemný boj sa aj reálne odohral v Kente na juhu Anglicka.
Postarali sa o oň štvorčlenná posádka zostreleného Junkersa Ju 88 z bombardovacej eskadry KG 77 a 12 vojakov a kapitán z London Irish Rifles, ktorí popíjali pivo v krčme blízko miesta, kde núdzovo pristál zostrelený Junkers. Nemci mali šťastie, že leteli na novom type Junkersa, lebo piloti RAF mali rozkaz prinútiť pristáť každé nové lietadlo, aby ho britská rozviedka mohla preštudovať. Tento Junkers bol navyše vybavený množstvom zaujímavej techniky a pozornému oku pilotov RAF to neuniklo. Stroj poškodený protilietadlovou paľbou nezmietli z oblohy, len mu vyradili druhý funkčný motor.
Nemci sa však nemienili vzdať, rýchlo sa ozbrojili palubnými guľometmi a samopalom MP 40. Začali ničiť vybavenie a umiestňovať nálože, aby zničili aj lietadlo. Írski strelci boli o chvíľu pri lietadle a privítali ich dávky z palubných guľometov. Oni mohli odpovedať len kultovými britskými puškami Lee-Enfield. Po niekoľkominútovom boji kapitán zobral pár mužov na obchvatný manéver, a keď ich Nemci zbadali, začali mávať bielou vreckovkou. Hneď, ako sa britskí vojaci priblížili, aby ich zobrali do zajatia, rozštekal sa ďalší guľomet a boj chvíľu pokračoval. Potom sa už Nemci vzdali naozaj.
Zázrakom straty neboli žiadne, len jeden Nemec utrpel ľahšie zranenie. Briti našli aj bombu na palube a zneškodnili ju. Keď už stáli vedľa lietadla, jeden z britských vojakov vedel po nemecky a začul posádku, ako sa bavila o časovanej bombe, ktorá mala o chvíľu vybuchnúť. Kapitán Cantopher poslal všetkých preč a sám sa vrhol do vnútra lietadla, kde čoskoro objavil „čiernu skrinku“ a hodil ju do blízkeho kanála. Britské dobré spôsoby sa naplno prejavili. Vrátili sa do krčmy k svojmu rozpitému pivu a ponúkli aj Nemcov. Boj vošiel do dejín ako Bitka pri Graveney Marsh.
Letecké esá
Novými hrdinami vojny, modernými rytiermi, sa stali stíhací piloti, ktorí mali svoje maniere a rituály. V Bitke o Spojené kráľovstvo excelovala poľská 303. stíhacia peruť RAF, ktorá na strojoch Hurricane dosiahla dvojnásobný počet zostrelov ako najlepšia britská peruť vyzbrojená lietadlami Spitfire. Len poznamenám, že poľská peruť vstúpila do bojov až tri týždne po začiatku bitky, lebo pilotov precvičovali na britský stroj a učili ich angličtinu.
Keď jej britský veliteľ odchádzal k inej jednotke, tak sa Poliakom poďakoval, že z neho urobili pilota. Medzi nimi však exceloval jeden Moravan. Volal sa Josef František a za menej ako mesiac sa stal najlepším esom celej bitky a nakoniec ho prekonali len piloti, ktorí bojovali aj v októbri. Na svojom konte mal 17 istých zostrelov a jeden pravdepodobný. Väčšinu jeho obetí tvorili stíhačky Messerschmitt BF 109, ktoré Hurricane prekonávali takmer v každom technickom parametre. Podľa svedectva spolubojovníka vo Francúzsku zostrelil ďalších 9 nemeckých lietadiel a dve zničil na zemi, ale jeho záznamy z Francúzska neexistujú.
Josef bol však tvrdý oriešok. Pravidelne sa nedostavoval na nástupy, ignoroval dôstojníkov a všetky vojenské pravidlá. Navyše si lietal, kade chcel a ako chcel. Nakoniec ho jeho poľskí kolegovia vyhlásili za hosťa perute a nemusel lietať vo formácii. On v nej nelietal ani predtým, tak len potvrdili zaužívanú prax. Angličania ho volali osamelý vlk. Potuloval sa nad kanálom La Manche a čakal na Nemcov. Dňa 8. októbra 1940 sa unavený vracal na ostrov a zavadil krídlom o stromy. Keby sa bol dožil konca vojny, pri svojom tempe by bol najväčším esom on, a nie Erich Hartmann s 352 zostrelmi.
Druhým najlepším esom vojny bol nemecký stíhač Gerhard Barkhorn s 301 zostrelmi na východnom fronte. V roku 1942 sa však dostal do súboja s pilotom LaGG-3, čo nebola nejaká excelentná stíhačka a súboj trval 40 minút, počas ktorých obaja piloti vyžmýkali zo svojich strojov maximum a minuli všetku muníciu. Ako sám spomenul, pri tom boji jeho protivník a on vymysleli zopár nových prvkov leteckej akrobacie. Je možné, že sa dostal do súboja so sovietskym esom Alexejom Aleljuchinom, ktorý mal na konte minimálne 28 zostrelov.
Barkhorn bol skvelý stíhač, ktorý pôsobil v elitnej eskadre JG 52. Len na ilustráciu, počas bitky o Spojené kráľovstvo táto nemecká elita zostrelila 15 lietadiel a sama prišla o 28. Počas pôsobenia za západnom fronte nezostrelil ani jedno lietadlo a na svoj prvý zostrel čakal do júla 1941. Až taká dobrá bola RAF.
Commandos a Diablova brigáda
Po tom, čo Wehrmacht predviedol v rokoch 1939 až 1940 sa Winston Churchill obával, že západné armády nemali dosť dobrých pešiakov, ktorí by mohli uspieť proti Nemcom. Preto sa rozhodol vytvoriť špeciálne jednotky, ktoré mali mať najtvrdší možný výcvik, aby mohli konkurovať Nemcom. Treba podotknúť, že Nemcov dosť precenil. Zároveň sa od spojeneckých špeciálov očakávali rôzne neortodoxné prístupy k vedeniu boja. Vznikli britskí commandos, ktorí absolvovali množstvo až samovražedných misií v Nórsku, vo Francúzsku aj na frontoch v Stredomorí.
Jednou z najtrúfalejších operácií bolo zničenie doku v prístave St. Nazaire, ktorý mohol opravovať veľké bojové lode. Viac ako 600 vojakov sa nalodilo na starý krížnik, ktorý zamaskovali ako nemeckú loď a naložili výbušninami. Museli preniknúť do ústia rieky Loiry a čakala ich dlhá plavba s nemeckými delami na oboch brehoch. Najprv Nemcov oklamali a pustili ich, ale v poslednej fáze sa už plavili pod paľbou a v plnej rýchlosti narazili do doku. Všetky menšie plavidlá, ktoré ich mali dostať do Anglicka, už boli potopené a vojaci nemali šancu na evakuáciu. Napriek tomu sa pustili do boja s Nemcami a ničili zariadenie prístavu. Tí, ktorí prežili strašné vylodenie a boj, sa pokúsili prejsť cez Francúzsko a evakuovať sa. 168 mužov zahynulo, 215 sa dostalo do nemeckého zajatia a väčšinou sa vzdali, až keď minuli muníciu. Napokon 228 sa ich vrátilo do Spojeného kráľovstva.
Na druhej strane Atlantiku Američania a Kanaďania cvičili takzvanú Diablovu brigádu (Devil´s Brigade) a medzi jej inštruktorov sa zaradili aj príslušníci Šanghajskej polície, a tak sa učili brutálnemu boju zblízka. Nedávno skúsili jeden experiment a príslušníkov rôznych elitných jednotiek podrobili tomu istému výcviku v replikách uniforiem z druhej svetovej vojny a s vybavením z tých čias. Mnohí nezvládli tréning a radšej odišli. Potom nezvládli ani misiu, lebo nevedeli bojovať s pár nábojmi a bez nočného videnia.
Napriek tvrdému výcviku velitelia očakávali, že prvá misia v Taliansku im zaberie 4 až 5 dní. Mali sa vyšplhať po takmer kolmej stene na opevnený kopec Monte la Difensa, z ktorého Nemci kontrolovali frontovú líniu a delostrelectvom ostreľovali Spojencov. Kopec bránili jednotky 104. divízie pancierových granátnikov a v zálohe mali jednotky 1. pancierovej výsadkovej divízie. Nemecká elita. Boj trval len dve hodiny a Nemci utekali. V nasledujúcich decembrových a januárových dňoch 1943/1944 ešte vyčistili od Nemcov ďalšie ťažko prístupné miesta a otvorili cestu na Gustavovu líniu.
Keď sa Sovieti naučili blitzkrieg – operácia Bagration
Sovietske víťazstvá nad Nemcami od Moskvy až do leta 1944 boli dosahované skôr opotrebovaním Nemcov alebo masívnymi útokmi, kde sa doslova vlny vojakov vrhli na nemecké línie a prelomili ich. V lete roku 1944 však Sovieti predviedli učebnicový príklad blitzkriegu a rozdrvili nemeckú skupinu armád Stred.
Padlo možno až 450-tisíc nemeckých vojakov a bola to najväčšia nemecká porážka vo vojne. Front prešiel cez celé Bielorusko až k Varšave, kde sa zastavil. Sovietom vyšlo úplne všetko. Plány na operáciu utajili. Zhromaždili obrovské sily, ktoré niekoľkonásobne prevyšovali nemecké sily. A čo bolo najdôležitejšie, ich útok bol zdrvujúci a celá operácia trvala o trochu kratšie ako dva mesiace. K úspechom operácie môžeme rátať aj odrezanie približne 300-tisíc Nemcov na Kurlandskom polostrove, kde zostali až do konca vojny a neochotne kapitulovali 10. mája.
Poslední Nemci a destinácia Argentína
Posledná nemecká posádka kapitulovala až 6. septembra 1945. Išlo o meteorologickú službu vojnového námorníctva, ktorá sa nachádzala na Špicbergoch. Viedol ju geograf a geológ Dr. Wilhelm Dege, ktorý išiel viackrát na Špicbergy ešte pred vojnou. Jeho meteorologická stanica posielala správy o počasí v Arktíde a bola kľúčová aj pre prípravy ofenzívy v Ardenách. Na základe jej údajov o príchode zlého počasia sa rozhodlo o ofenzíve. Po nemeckej kapitulácii sa na jedenásťčlennú expedíciu akosi zabudlo. Až koncom augusta sa spojili s Nórmi v Tromso, ktorí po nich poslali rybársku loď a nemeckí vedci-vojaci kapitulovali do rúk civilov. Vraj nórsky kapitán povedal, že neviem, ako sa robia kapitulácie. Dr. Dege mu len podal pištoľ a povedal, že ani on nevie, ako sa to robí. Vybudovanie tejto meteorologickej stanice sa nazývalo Operácia Haudegen a do histórie vošla ako posledná kapitulácia nemeckých vojsk. Štyri mesiace po oficiálnom skončení vojny.
Koncom vojny a najmä v rokoch po nej nacisti, ktorí toho mali za ušami až príliš, sa snažili ukryť v Európe, ale ak mali možnosť, utekali do Argentíny. Väčšina si spomenie na Eichmana, ako pracoval vo fabrike a žil v jednoduchom domčeku. Nie všetci však mali taký život. Viacerí nacisti sa vybrali na miesto, ktoré im pripomínalo Alpy, do mesta na jazere, kde varia čokoládu a dnes ho využívajú lyžiari. San Carlos de Bariloche je čarovné miesto na úpätí Ánd a má za sebou temnú minulosť, o ktorej sa veľmi nehovorí. Mnohí príslušníci SS a iní nacisti tam žili, alebo aspoň ho navštívili a nemali problém nosiť svoje staré uniformy a dvíhať pravice na svojich akciách. Napríklad pri oslavách Hitlerových narodenín. Nejaký čas tam pobudol aj Josef Mengele, objavil sa tam nemecký železný pilot a ich najväčšie eso Hans Ulrich Rudel a viacero dôstojníkov SS si užívalo pokoj.
