Základne USA v Česku nepotrebujeme. Americká vojenská prítomnosť nijako neposilňuje bezpečnosť

Najprv k povahe dokumentu. Napriek názvu dohody ide o medzinárodnú zmluvu, ktorá si po súhlase oboch komôr parlamentu vyžaduje ratifikáciu prezidentom a má väčšiu právnu silu ako české zákony. Neuzatvára sa na večné časy, ale prvých desať rokov je nevypovedateľná. Je preto celkom reálne, že ňou bude Česko viazané prinajmenšom do roku 2034. Ani potom nebude politicky ľahké ju vypovedať.

Česku ukladá rozsiahle povinnosti voči USA, naopak to neplatí, čo je typická črta vazalských zmlúv. Tomu zodpovedajú aj úvahy o tom, kto ju podpíše. Na českej strane zo zákona prezident, na americkej to môže nakoniec byť iba miestny veľvyslanec. Ale premiér s prezidentom najskôr tajne dúfajú, že si podpisom vyslúžia prijatie v Bielom dome. Napriek mediálnym tvrdeniam sa o zmluve príliš nerokovalo. Je formulovaná podľa jednotnej mustry, ktorú Američania používajú po celom svete. Na českej strane ju pripravovali úradníci, starostlivo vybraní spomedzi českých atlantistov, politici by totiž ani nemali o čom vyjednávať.

O čo v zmluve ide?

Zmluva predpokladá, že na českom území vzniknú „priestory a zariadenia“, ktoré budú pod výlučnou kontrolou amerických ozbrojených síl a kam nebude mať nikto iný prístup. Ich lietadlá, plavidlá a vozidlá budú môcť „voľne vstupovať, pohybovať sa na území Českej republiky“, pričom na ich palubu „nebude možné bez súhlasu Spojených štátov vstupovať alebo ich podrobovať prehliadke“.

Na zbraniach a ďalšom materiáli, ktorý sa bude v Česku umiestňovať, majú mať dohodu s českými predstaviteľmi. Ale jedinú skutočnú povinnosť, ktorú zmluva v tomto ohľade Američanom naozaj ukladá, je to, že materiál majú vopred ohlásiť. Z uvedeného vyplýva, že česká strana aj tak nebude mať možnosť kontroly. Vláda sa navyše zaväzuje maximálne uľahčiť Američanom užívanie okolitých pozemkov vrátane súkromných, ak budú potrebné.

Vojenským priestorom a zariadeniam pod výlučnou kontrolou amerických síl a so zaručeným prístupom materiálu a personálu sa obvykle hovorí americké základne. Zmluva by napríklad umožnila bez veľkého rozruchu a ďalších ratifikácií postaviť protiraketový systém ako ten, ktorý bol svojho času plánovaný v Brdoch. Američania rozmiestnili niekoľko stoviek vojenských „priestorov a zariadení“ po celom svete, v strednej Európe ich zatiaľ veľa nemajú. Vlani ešte pred vojnou na Ukrajine uzavreli podobnú zmluvu so Slovenskom, dnes je na rade Česko.

Američania sa tým pokúšajú konsolidovať svoje upadajúce impérium, ale zmysel to nedáva. Ani im, ani nám. Američanom sa krátia prostriedky na vydržiavanie ohromnej globálnej siete základní. Tieto neproduktívne výdavky ekonomiku zaťažujú a ťahajú do deficitu. Kým sa dolár prijíma ako medzinárodné platidlo, môžu si nechať financovať svoje deficity zvyškom sveta. Ale Američania si dolár sami podkopávajú, keď ho nasadzujú ako geopolitickú zbraň, ako keď vlani zabavili dolárové rezervy ruskej centrálnej banky. Globálny záujem o doláre nutne klesne, napríklad Čína a Brazília nedávno oznámili, že vo vzájomnom obchode už nebudú platiť dolármi. USA sa budú musieť vyrovnávať s tvrdou realitou ekonomiky za zenitom.

Posilnenie bezpečnosti?

Zmluva v preambule predpokladá, že „prítomnosť ozbrojených síl USA prispieva k posilňovaniu bezpečnosti a stability Českej republiky a regiónu“. Sú regióny, kde to tak je alebo kedysi bolo, ale okolo nás to dnes neplatí. Americká vojenská prítomnosť či jej prípravy zhoršili bezpečnosť Iračanov, Afgancov či Ukrajincov. A dnes už nijako neposilňuje bezpečnosť Nemcov či Talianov. V lepšom prípade vedie k nezodpovednému spoliehaniu sa na veľkého brata, v tom horšom zaťahuje krajiny do konfliktov. Pokiaľ nám záleží na zvrchovanosti, nejdime cestou vazalských zmlúv, ale spoluprácou v našom širšom stredoeurópskom susedstve.

Aj českí atlantisti by mohli tušiť, že prítomnosť americkej základne bezpečnosť nielen nezaručuje, ale môže ju, naopak, oslabovať. Ale ich realita nezaujíma, radšej sa vracajú k snívaniu o základni, z ktorého ich pred rokmi brutálne prebudil prezident Obama, keď poslal „brdský radar k ľadu“. Poučení minulosťou snívajú potajomky. Zatiaľ čo radar vyvolal rozsiahlu diskusiu aj protesty, súčasná zmluva prepláva konaním aj schvaľovaním pod radarom verejnej pozornosti.

Presne o to ide. Nepripraveným poslancom bude predložená ako voľba medzi Západom a Ruskom, medzi demokraciou a diktatúrou. Ťažko sa odporcom bude polemizovať, najmä keď sú v menšine.
Na druhej strane niektoré bitky stojí za to viesť, aj keď sa zdajú dopredu prehraté.

Slovenská opozícia začiatkom minulého roka energicky zmobilizovala časť verejnosti proti podobnej zmluve. Ratifikácii síce nezabránili, ale odhalili nevyberavé praktiky liberálnej oligarchie a dokázali prepojiť ľavicových i pravicových zástancov zvrchovanosti. Načrtli tým spojenectvo, ktoré možno po budúcich voľbách vráti Slovensko k rozumnej obhajobe národných záujmov. Pokiaľ sa česká opozícia nenechá zastrašovať propagandou a pochopí, že nemá zmysel poškuľovať po spojencoch v súčasnej päťkoalícii, má príležitosť skúsiť niečo podobné.

Text pôvodne vyšiel v MF Dnes. Vychádza so súhlasom autora a redakcie.