Najkrajší mesiac pre najkrajšiu ženu. Nielen pondelok musí byť „modrý“

Úcta Božej Matky sa odráža vo viacerých sviatkoch liturgického roka, ktorý vo východných cirkvách byzantskej tradície otvárajú a uzatvárajú práve sviatky Bohorodičky. Latinská cirkev ponecháva zasa kľúče v Kristových rukách.

Krása Márie spočíva nielen v jej fyzickom zjave, ale pramení z daru milosti Boha, ktorý ju naplnil dokonale. Samozrejme, nie je to snaha postaviť Máriu na miesto Boha, ako skôr poukázať na to, čo dokáže urobiť Boh so životom a skrze život otvoreného človeka. Osobitná úcta k Panne Márii sa spája okrem októbra aj s mesiacom máj, ktorý je preto v očiach katolíka zahalený do typicky mariánskej modrej farby.

História, ktorá má budúcnosť

Osobitná májová úcta Bohorodičky je doložená v kresťanskom stredoveku, hoci spočiatku netrvala až celý mesiac. Na druhej strane obdobie baroka neskôr venovalo mariánskej úcte niekoľko mesiacov, až postupne zostali súčasné dva: október a máj.

Výber toho druhého má viacero možných príčin. Prozaické vysvetlenie hovorí o najkrajšom mesiaci v roku, ktorý sa patrí spojiť s najkrajšou ženou v dejinách sveta. Iná teória vychádza z bežnej praxe, keď Cirkev zvykla v začiatkoch „pokresťančovať“ pohanské sviatky novým obsahom.

Samotný názov piateho mesiaca občianskeho roka niektoré pramene odvádzajú od pohanskej bohyne plodnosti Maie, ktorá bola spolu s kolegyňou Florou, zodpovednou za vegetáciu, hlavnou postavou zakvitnutého mesiaca. Iná verzia si zasa všíma mužský mytologický náprotivok – boha menom Jupiter Maius. V každom prípade, kresťanstvo využilo tieto kulisy pre novú postavu: Bohorodičku. Dáva jej prívlastky ako „výkvet nášho vykúpenia“, „najkrajšia zo žien“ či „jar našej spásy, ktorá prichádza po zime zatratenia“.

S mariánskym mesiacom sú spojené typické májové pobožnosti, ktoré sa prvýkrát objavili v kostole Kamiliánov v talianskej Ferarre v roku 1784. Z Talianska sa následne májové pobožnosti rozšírili po celej Európe, pričom k ich rozšíreniu pomohol aj reštauračný proces po besnení Francúzskej revolúcie. Najväčší rozkvet mariánskej úcty znamená takzvané Mariánske storočie, ktoré je ohraničené vyhlásením dvoch mariánskych dogiem: o Máriinom nepoškvrnenom počatí (1854) a o jej celistvom prijatí do neba (1950). Do tohto obdobia spadajú dve významné zjavenia Bohorodičky vo francúzskych Lurdoch (1858) a v portugalskej Fatime (1917). Obe tieto udalosti boli oficiálne uznané Cirkvou a enormne prispeli k rozšíreniu mariánskej úcty aj vo forme májových pobožností, keďže zjavenia Panny Márie vo Fatime sa začali práve 13. deň mariánskeho mesiaca.

Pápeži a mariánsky mesiac

Pápeži dvadsiateho storočia na jednej strane k mariánskej úcte povzbudzovali, no zároveň vnímali nutnosť jej korekcie. Výslovné povzbudenia k sláveniu májových pobožností prichádzali najmä od pápežov Benedikta XV. a Pia XII. vzhľadom na hrôzy oboch svetových vojen. Pius XII. však súčasne varoval pred prepiatymi škodlivými formami mariánskej zbožnosti. Rovnaké varovanie obsahuje aj posledná kapitola koncilovej konštitúcie Lumen Gentium, ktorá sa venuje Bohorodičke.

Mariánsky sa angažoval aj pápež Pavol VI., ktorý v encyklike „Mense Maio" z 1. mája 1965 dôrazne vyzýval k májovým modlitbám za potreby Cirkvi a sveta. Liturgická reforma následkom Druhého vatikánskeho koncilu znova zdôraznila slávenie centrálnych sviatkov od Paschy až po Turíce, ktoré nemali byť príliš zatienené práve pobožnosťami mariánskeho mesiaca.

Keď išlo o život

Okrem oficiálnych vyhlásení treba osobitne spomenúť aj skúsenosť svätého pápeža Jána Pavla II., na ktorého bol spáchaný atentát 13. mája 1981, teda práve v deň výročia Fatimských zjavení. Pápež neskôr neustále zdôrazňoval, že za svoj život vďačí Panne Márii Fatimskej a tri roky pred koncom svojho pontifikátu začlenil výročný deň zjavení vo Fatime do rímskokatolíckeho všeobecného kalendára.

Mariánska úcta má dnes zohľadňovať predovšetkým dva aspekty: má sa opierať o svedectvo Biblie a súčasne poukazovať a viesť k Ježišovi Kristovi. Tieto aspekty zdôrazňujú aj východné cirkvi už samotnou štruktúrou vierouky. Mariológia tu nie je samostatným traktátom, ale je pevnou súčasťou Kristológie.

Tento prvok sa premieta aj do ikonografie, kde je Bohorodička na väčšine ikon zobrazovaná spolu s Ježišom Kristom. Práve vzťah Bohorodičky k jej Synovi je vlastne jej oslavou. Východné cirkvi byzantskej tradície vyhradzujú Bohorodičke mesiac august, keď sviatku jej Zosnutia predchádza aj 14-dňový pôst.