Keď si človek číta návrhy na nových ministrov a má štipku pamäti, jedna vec sa nedá nevidieť. Pani prezidentka oživuje niekdajší svet SDKÚ.

Nových ministrov nespája len dobrý vzťah k pani prezidentke, známosti medzi jej poradcami či súhlas s prezidentským palácom v základných otázkach doby. Je tu aj potlesk červených denníkov, naše strážne psy moci a demokracie opäť snívajú ako ich kolegovia z 80. rokov, všade vidia samé pozitíva a dobré predpoklady. Je tu aj osvedčená konformita k EÚ, v úradníckej vláde (podobne ako v Prezidentskom paláci) nenájdu chybičku na tom, čo prichádza z Bruselu. A keby aj, pomlčia.

Ak nemáte menej ako 40, niečo také sme tu už mali. Človek, čo čítal noviny pred dvadsiatimi rokmi, si to musí pamätať. Presne tieto veci kedysi reprezentovala SDKÚ.

Potvrdzujú to aj zverejnené mená.

Ľudovít Ódor patrí ku generácii ekonómov, ktorá vyrástla popri Ivanovi Miklošovi, je zrejme posledným z nich, ktorý ešte nevstúpil do verejného života (NBS je v takom tieni, že sa to nepočíta. Skúška: Viete meno bývalého guvernéra?). Veľa hovorí o reformách, čím všeobecnejšie, tým lepšie.

Miroslav Wlachovský vstúpil do diplomacie počas Dzurindových vlád, bol sympatizantom Dzurindu a jeho strany, pravidelne a rád to pripomína na Facebooku, a odvtedy až dodnes sa drží základnej poučky zahraničnej politiky, ktorá k tejto strane patrí: potvrdením nášho členstva v EÚ a NATO je vždy súhlasiť s EÚ a NATO.

Ivan Šimko kedysi rozkladal KDH, aby mohla vzniknúť SDKÚ. Podarilo sa mu to, len doba dala za pravdu všetkým jeho kritikom. Dlhodobo fandil presne tomu poňatiu politiky, kde sa všetko kresťanské stratilo. S týmto presvedčením sa vrátil do KDH.

Jana Dubovcová, niekdajšia poslankyňa za SDKÚ, reprezentuje cestu, ktorou sa Dzurindovi spolustraníci vydali po krachu Ivety Radičovej a po konci SDKÚ. Sprogresívneli a ich programom sa stala dúhová vlajka.

Martin Sklenár, budúci minister obrany, akoby z oka vypadol Eduardovi Kukanovi, Miroslava Hapalová, ktorá mala byť ministerkou školstva a začali ju blokovať Gröhlingovi ľudia, reprezentuje tretí sektor s jeho liberalizmom kdesi na pomedzí SDKÚ a PS. Ak ju náhodou nahradí Peter Goliaš, ktorý momentálne vedie Inštitút pre stratégie a analýzy na Úrade vlády a predtým bol v Ineko, bude to to isté v modrom. Goliašovým predchádzajúcim šéfom bol Eugen Jurzyca, bývalý minister SDKÚ a dnes europoslanec SaS.

Pavol Lančarič, ktorý stál 20 rokov na čele spoločnosti Orange, v politike nebol, ale bol dlhoročným priateľom Ivana Mikloša, jeho politické preferencie boli verejne známe.

Lívia Vašáková, ktorá pracovala pod Hegerom, predtým robila pre Európsku komisiu a s agendou Bruselu je stotožnená tak, ako to vedia len európski úradníci, progresívni novinári a tretí sektor. Tento typ ľudí, kým existovala SDKÚ, patril k jej prirodzeným kádrom. Niektorí to potom skúšali aj so Smerom, ale až keď to s Dzurindom už nešlo.

Silvia Hroncová bola tiež spojená s SDKÚ, najskôr cez pozície pri Ministerstve zahraničných vecí (Rada Slovenských inštitútov), potom v SND. Riaditeľkou SND ju tesne pred koncom vlády urobil ešte minister Rudolf Chmel (hoci pôvodne sľúbil, že to neurobí), divadlo potom tri roky viedla počas ministrovania Mareka Maďariča, kým sa jej nevzbúrili podriadení.

Vo vláde bude, samozrejme, sedieť niekoľko ďalších ministrov, ale nikto z nich nevybočuje z ideového rámca kolegov opísaných vyššie. Ak, tak iba generačne alebo geograficky. Centimeter sa azda odchyľuje Soňa Gaborčaková, kandidátka na ministerku práce, sociálnych vecí a rodiny, ktorá je kresťanka a bola poslankyňou za OĽaNO, potom kandidovala za KDH. Od nej ani od Petra Šveca na hospodárstve však žiadne „ideové kontroverzie“ čakať nemožno.

Pre Petra Šveca je najdôležitejšou otázkou podpora Izraela, bude zaujímavé sledovať, či si trúfne aspoň na jeden výrok či gesto, ktoré by vybočilo z mainstreamu, alebo si zvolí cestu Františka Šebeja, ktorý sa kedysi nechal funkciou zviazať, jeho publicistika a politika boli dva odlišné svety.

Po druhé, úradnícku vládu dnes podporujú práve tí novinári, ktorí buď kedysi podporovali Dzurindu s Miklošom, alebo im uplynulé roky Dzurinda chýbal a kdesi v kúte duše dúfali v jeho návrat.

Napokon, úradnícku vládu ocenil aj samotný Dzurinda.

Aj pani prezidentka jej vznik opriadla priam dzurindovským jazykom: vraj v nej budú konzervatívnejší aj liberálnejší ľudia. Akurát, že azda všetci by sa vtesnali do jednej strany.

Ostáva len jedna otázka. Naozaj v našom politickom vesmíre neexistuje úradník, ktorý by myslel – prepytujem – trošku ľavicovo či národno-konzervatívne? Ani jeden?!

Táto vláda si v sebe nesie to isté, čo si niesla aj Hegerova vláda: nemôže uspieť. Vo vienku má na to príliš málo darov, reprezentuje príliš úzky svet a rýchlo bude v konflikte s väčšinou voličov vo vlastnej krajine. V demokracii to je sizyfovský osud.

Môže to maskovať technokratickým jazykom, ale bude to pôsobiť rovnako arogantne, ako keby vo vedení vlády stáli Ivan Mikloš s Mikulášom Dzurindom.