Z toho orlieho hniezda sa vykľula dynastia Piastovcov, prvých vládcov prvého poľského útvaru. Ako Česi majú Přemysla Oráča [mýtický český vládca, manžel kňažnej Libuše a zakladateľ najstaršej českej vládnucej dynastie Přemyslovcov pozn. red.], majú Poliaci oráča Piasta, chudobného roľníka, ktorý tu hospodáril so svojou ženou Repkou, a preto, že neodmietol pohostinstvo dvoch pocestných, bolo mu prorokované, že jeho rod bude panovať svojmu ľudu. Chudobný Piast sa tomu čudoval, pretože bol poddaným kniežaťa Popola, ale potom sa tak stalo. Nehodného kniežaťa Popola vyhnali a nakoniec ho zožrali myši v drevenej veži, kam sa pred nimi uchýlil a „bránil sa tak dlho, kým ho pre morový zápach vychádzajúci z množstva myších zdochlín všetci neopustili a on sám pod zubami zvyšných príšer nedodýchal najpotupnejšou smrťou“.
Touto myšou historkou sa začínajú dejiny Poľska, o čom píše najstaršia poľská kronika od Galla Anonyma zo začiatku 12. storočia, teda niečo ako Kosmasova Kronika česká. Vyšla pred pár rokmi po česky v stredovekej edícii vydavateľstva Argo.
Hnezdno je trochu väčšie malomesto, významom je však prvoradé, pretože je to nominálne sídlo poľského prímasa. A to už od roku 1000, keď tu založili arcibiskupstvo. Bol som tam koncom marca, keď sa ešte nezačal turistický ruch, takže som sa podvečer prechádzal skoro sám. Hlavná trieda vedie pekne stredom a po celý čas hľadíte na katedrálu, ktorá sa približujúcemu ukazuje svojou zadnou časťou. V lete je hlavná ulica plná kaviarenských stolíkov, červených a bielych kvetov, sedí sa pod dáždnikmi s reklamami na poľské pivá. Pred dvadsiatimi rokmi sme sa tu zastavili s priateľmi pri ceste do Gdanska, kde sa oslavovalo výročie Solidarity.
Teraz som tu bol sám, bolo sychravo, pokoj a melanchólia. Mesto mimo hlavnej triedy bolo skôr ošarpané a otlčené, poľskú šeď trochu vylepšovali domy z červených tehál, neklamný znak pruskej okupácie. V 19. storočí bolo Gnesen, ako mu hovorili Nemci, veľké vojenské mesto, po ňom ostali impozantné kasárne, ktoré vyzerajú ako nejaké ministerstvo. Predstavoval som si, ako sa v tom historickom poľskom meste prechádzali prušiackí oficieri, monokel vtlačený do oka, vydutá jazva pod ním. Vlastne by sa dalo povedať, že Prusov sem pritiahol magnet ich prominentnej obete, svätého Vojtecha, ktorého pozostatky sem krátko po tom, čo ho prebodli oštepom a sťali, dal preniesť Boleslav Chrabrý. Najskôr im však bohato zaplatil, niekde sa píše zlatom, inde striebrom, v každom prípade sa im vražda vyplatila. Ale súvislosť starých baltských Prusov (Prußen) s nemeckými Prušiakmi (Preußen) je nepriama, asi ako Bójov s Bohémami čiže Čechmi, aj keď to nie je presná analógia. Jednoducho, chcel som povedať, že Hnezdno má za sebou tisícročnú históriu, do ktorej sa toho veľa nakládlo ako do toho hniezda.
Katedrála Panny Márie stojí na miernom návrší. Tú však uvidíte z druhej strany, keď ste pod ňou na lúke, ktorá je ako stvorená, aby sa na nej zhromaždili veriaci, keď príde pápež: Ján Pavol II. tu bol v roku 1979 a 1997. Návršie sa volá Lechovo a údajne je tu aj praotcova mohyla. Vraj sú tu pochovaní ďalší bájni vojvodovia Samomysl, Lestek, Samovít a onen Piast. Ale to je zahalené do pohanského šera. Po krste Meška (966) boli odtiaľ starí bohovia vyhnaní a na ich mieste postavili prvý kostol zasvätený svätému Jurajovi – to sa robí na mieste, odkiaľ boli vytlačení démoni, napríklad v Česku na Řípe. Keď potom v roku 997 Meškov syn Boleslav Chrabrý nechal previezť telo Vojtecha, postavil preňho Kostol Panny Márie, kam roku 1000 dorazil cisár Oto III., aby sa pri Vojtechovom hrobe pomodlil a odviezol nejaké jeho kosti do Ríma. Výsledkom tejto pozoruhodnej cesty na východ bolo ustanovenie hniezdnianskeho arcibiskupstva (Česi naň museli čakať ešte vyše tristo rokov) s prvým hniezdnianskym arcibiskupom Radimom, nevlastným bratom Vojtecha.
V roku 1038 (alebo 1039) pritiahol do Hnezdna český knieža Břetislav I., ktorý bez väčších škrupulí pozostatky „vyzdvihol“ a previezol do Prahy, čo sa dá ťažko vyložiť inak ako lúpež. Vojtechova lebka je odvtedy súčasťou svätovítskeho pokladu, pričom ju skúmal v 70. rokoch antropológ Emanuel Vlček a usúdil, že je pravá. Ale Poliaci hovoria, že aj oni majú Vojtechovu lebku, podľa ich verzie Břetislav v skutočnosti vtedy odviezol kosti jeho brata Radima čiže Gaudentia. Keď profesor Vlček chcel, aby mu hniezdniansku lebku požičali na skúmanie, kardinál Wyszyński povedal, že ich Wojciech sa skúmať nebude. Najskôr im ho ukradli a potom sa ešte chcú v rane rýpať… Poľská nedôvera k Čechom má teda svoje historické dôvody, a aj keď už o nich asi väčšina Poliakov nevie, niekde možno pretrvávajú a občas sa vynoria. Už onen kronikár Gallus Anonymus zrejme dobre vedel, prečo o Čechoch (Bohemicis) písal ako o „Polonorum infestissimis inimicis“, najzarytejších nepriateľoch Poliakov. Náš Kosmas, napokon, nepísal o Poliakoch o nič lepšie. Ale ja píšem o Poliakoch len a len dobre, to už mám od mladíckeho očarenia Lechom Wałęsom a ďalšími hrdinami našej generácie, v ktorej poliakofília len kvitla.
V Hnezdne som si ju oživoval. Prešiel som ním z rôznych strán, obišiel som jazero a našiel miesto, odkiaľ je najlepší výhľad na katedrálne veže. Obzeral som sochy Piastov, ktorí vždy vyzerali veľmi bojovne a mužne, v ruke meč a vo výraze drsnosť. Vyniká v tom Bolesław Chrobry pred katedrálou, čo je socha poľského autora hrdinu Marcina Rożka, umučeného Nemcami v Auschwitz. Ďalšie sochy Boleslava a Meška v patetickom štýle stoja pred Múzeom počiatkov poľského štátu: to je stavba z doby Gierkovho Poľska ľudového, taký trochu menší Palác kultúry. Majú tam pekné suveníry, napríklad figúrky Piastov, jednu som kúpil s úmyslom začať pestovať poliakofíliu u svojho vnuka.
Potom som už smeroval ku katedrále. Vedel som, že tam musím postáť pri dverách, ktoré sú v každom prehľade stredovekého umenia. Tunajšie dvere, Drzwi Gnieźnieńskie, hovorilo sa im aj Porta Regia – kráľovské dvere, asi nimi vstupoval do katedrály aj český kráľ Václav II., keď sa tu v roku 1300 nechal korunovať na poľského kráľa. To bola posledná korunovácia v Hnezdne. Románske dvere z konca 11. storočia sú životopisom svätého v dvakrát deviatich obrazoch: svätý Vojtech vyháňa zlých duchov, svätý Vojtech oslobodzuje otrokov, ktorých držia zviazaných židia (prví židia v stredoeurópskom umení), svätý Vojtech zavraždený Prusmi, hlava svätého Vojtecha na kole niekde v Prusku… Tých hláv je teda niekoľko, v úctivej vzdialenosti som postál pri tej poľskej, ktorá údajne bola v barokovom náhrobku z konca 17. storočia. Je celá zo striebra, svätý Vojtech tam leží v trochu frivolnej podobe na poduškách, na kolenách má rozčítanú knihu, akoby bol po dobrom obede. Veľmi poľsky vyzerajúci ochrancovia zhromaždení v pokľaku okolo neho, v ruke meč a fúzy ako zo Sienkiewiczových románov. V roku 1986 sa nejakí zločinci dali na noc zamknúť v katedrále, aby náhrobok rozrezali a kus z neho vyniesli von. Odišli s ním do Gdaňska, tam striebornú sochu roztavili a striebro sa pokúšali predať. O pár týždňov ich chytili a sú hádam doteraz vo väzení. Nedávno o tých svätokrádežných lotroch natočili film. Neboli to Česi… Našťastie.
Text pôvodne publikovali na webe EchoPrime. Vychádza so súhlasom redakcie.