Do chrámov sa dostávajú podpriemerné diela. Vedie to k devalvácii viery a k jej pokrivenému obrazu

Umelecké diela v kostoloch často nemajú dostatočnú kvalitu. Veriaci vidia skôr prázdny priestor a nepresvedčivé umelecké diela. Napriek tomu, že sa od deväťdesiatych rokov minulého storočia na Slovensku postavilo veľké množstvo kostolov, rozsiahlejšia spolupráca medzi výtvarníkmi, dizajnérmi a zadávateľmi týchto stavieb nenastala. Príčin je viacero, napríklad nedôvera na oboch stranách, nedostatok peňazí i vedomostí.

Aby umelecké dielo naplnilo kvalitne takýto špecifický priestor, je nutný dialóg, porozumenie a vedomosti na oboch stranách. Umelecké dielo v sakrálnom priestore sa musí prejavovať v dvoch rovinách – v kvalite a adekvátnosti. Ak absentuje prvá, máme dočinenia s gýčom alebo umelecky podpriemerným dielom. Ak absentuje druhá, umelecké dielo sa stáva exponátom a využíva sakrálny priestor na svoju prezentáciu.

Zdá sa, že klbko problémov sa začína pomaly a opatrne rozmotávať.

Z konzultácií synodálnej skupiny Umenie a Cirkev vznikla syntéza – materiál, ktorý mnoho problémov pomenováva, a cyklus prednášok spojený s návštevami v ateliéroch umelcov alebo exkurziami na výstavy s podobnými témami.

V syntéze sa píše: „Necitlivosťou k umeniu nemálo škodíme aj dialógu s neveriacimi a hľadajúcimi, ktorí márne hľadajú harmonický priestor vyjadrujúci vzťah k Bohu. Nesúrodý a nepokojný sakrálny priestor nevnímajú iba očami viery.“

Keďže ide o zložitý problém, hovorili sme o ňom s teoretičkou umenia, rehoľníkom a umelkyňou – členmi skupiny Umenie a Cirkev, ktorá na tento dlhodobý problém upozornila.

Daniela Čarná, výtvarná teoretička, kurátorka. Tvorbou, ktorá odkazuje na sakrálno, sa zaoberá dlhodobo a v tejto téme patrí medzi rešpektovaných odborníkov.

Sakrálna architektúra a výtvarné umenie historicky vždy patrili k sebe. Kedy došlo k utlmeniu tejto spolupráce? Jeden z pápežov nazval tento proces dokonca rozvodom.

V minulosti bolo iniciovanie umeleckých diel úzko previazané s objednávateľmi a cirkev patrila k hlavným podporovateľom umenia. Oslovovala tých najvýznamnejších umelcov svojej doby, bez nej by nevznikli skvelé diela ako Michelangelova Sixtínska kaplnka či Leonardova Posledná večera.

Vzájomný vzťah umenia a cirkvi sa postupne rozchádza až so sekularizáciou spoločnosti v 19. storočí. Umelci hľadajú nové spôsoby vyjadrenia, epochy umeleckých smerov prechádzajúcich aj niekoľkými storočiami sú už minulosťou. Je o to zaujímavejšie, že témy odkazujúce na kresťanstvo z umenia nevymizli, naopak, naďalej vznikali diela so silnými posolstvami, napríklad v tvorbe Marca Chagalla, Maurica Denisa, Vincenta van Gogha, Paula Gauguina či Marianne von Werefkinovej. A aby sme neostali len za hranicami, spomeňme Ľudovíta Fullu, Teodora Tekela, českého grafika Bohuslava Reyneka či Adrienu Šimotovú, Jána Mathé, Juliána Fila, Veroniku Rónaiovú, Kláru Bočkayovú, Vladimíra Kordoša či Ladislava Čarného.

A aj v novodobej cirkvi máme príklady pár skvelých spoluprác s renomovanými umelcami, ktoré dodnes patria k tomu najlepšiemu v oblasti sakrálneho umenia. Le Corbusierova kaplnka v Ronchamp (1954), Mattisova výzdoba dominikánskej Kaplnky Ružencovej Panny Márie vo Vence (1947 – 1951) či Chagallove vitráže v katedrálach v Métach (1957 – 1958) sú ukážkou toho, že umenie má veľký potenciál naplno vyjadriť duchovnosť súčasného človeka a oplatí sa mu dať priestor a dôveru.

Čím bolo v tomto procese Slovensko špecifické?

S nástupom totalitného komunistického režimu bola po roku 1948 výstavba kostolov z ideologických dôvodov pozastavená. V krátkom období politického odmäku pred nástupom normalizácie vzniklo v rokoch 1968 – 1969 do deväťdesiat takzvaných „dubčekovských“ kostolov. Stavali sa narýchlo, ale boli medzi nimi aj pozitívne príklady, ako napríklad Kostol Nepoškvrneného počatia Panny Márie v Zborove nad Bystricou (1969 – 1973) od architekta Ferdinanda Foltána s výtvarnou spoluprácou Františka Hložníka (vitráže) a Alexandra Trizuljaka (ústredný korpus Ukrižovaného).

Po roku 1989 nastal boom výstavby chrámov, bolo to po toľkých rokoch totality a reštrikcií pochopiteľné. No, žiaľ, sme na túto situáciu neboli pripravení zo strany cirkvi, architektov ani umelcov a vzniklo veľa architektúr nízkej kvality. Absenciu ucelených výtvarných koncepcií často nahradili gýčové sochy, podpriemerné obrazy alebo lacné reprodukcie.

V Múzeu umenia v Olomouci sa nedávno konala vysoko navštevovaná výstava „Posvätné umenie v nesvätej dobe“ mapujúca sakrálne umenie v rokoch 1948 – 1989, ktorá sa okrajovo dotýkala aj Slovenska. Podobná výstava by bola potrebná a užitočná aj u nás. Rovnako by si hlbšie odborné spracovanie zaslúžilo aj obdobie od roku 1989 po súčasnosť.

V syntéze, ktorej ste spoluautorkou, sa píše, že „dôsledkami rozvodu Cirkvi s umením sú insita a vizuálna infantilnosť v slovenských kostoloch“. Je teda súčasný stav naozaj zlý?

Zmysluplnejšie je zamerať sa na pozitívne príklady, aj keď ich nie je veľa. Zaujímavý je kostol vo Vojkovciach (architekt Albert Rybarčák, 1994) s výmaľbou Vladimíra Popoviča, ktorý dostal architektornickú Cenu Dušana Jurkoviča. Pre mňa osobne bol veľkým povzbudením dočasný liturgický priestor počas návštevy pápeža Františka v Šaštíne od architektov manželov Bogárovcov v spolupráci s manželmi Ruhigovcami a s adekvátnym zapojením výtvarníkov (D. Sadovská, V. Oravec, M. Lettrich), ktorí v projekte figurovali od jeho začiatku. Myslím si, že je dôležité odvážiť sa vstúpiť do tohto náročného dialógu a aj do konkrétnych spoluprác teológie, architektúry a výtvarného umenia.

Existuje nejaký spôsob vzdelávania, ktorý by zoznamoval adeptov kňazstva či kňazov s vývojom výtvarného umenia a na druhej strane výtvarníkov s teológiou a liturgiou?

Obávam sa, že popri mnohých nárokoch na bohoslovcov sú predmety mapujúce sakrálne umenie v úzadí. No takmer všetci kňazi sa do kontaktu s umením počas svojej praxe dostanú, v pozícii správcov kultúrnych pamiatok či pri realizácii nových stavieb a prestavieb. Považujem za zásadné, aby boli s históriou umenia, a to aj toho súčasného, oboznámení. Spomínam si na sympóziá, ktoré sa počas mojich študentských čias na túto tému konali, stretávali sa na nich bohoslovci či študenti dejín umenia. Na tomto poli kus práce urobili napríklad kolegovia Magda Kvasnicová, Alena Piatrová, Ladislav Čarný, Andrej Botek a ďalší, ambíciu prispieť k téme majú aj prebiehajúce diskusné stretnutia v kostole na Teplickej ulici v Bratislave.

Hlavne v našich končinách často odovzdajú architekti chrámový „holobyt“ a po čase sa do liturgického priestoru dostávajú práce, ktoré sú z umeleckej stránky nedostatočné, priemerné alebo ide o napodobeninu umenia. Prečo nespolupracujú architekti a výtvarníci na návrhu od začiatku?

V tejto oblasti máme skutočne veľké rezervy. Kvalitní umelci v sakrálnom priestore príležitosti takmer nedostávajú a architekti s nimi nemajú dostatočnú skúsenosť. Je zásadné, aby umelci boli do dialógu prizývaní od začiatku, pretože vznik chrámu je komplexnou a závažnou záležitosťou a všetky strany by k tomu mali pristupovať s náležitou zodpovednosťou, ale aj odbornosťou. To, že sa do chrámov dostávajú podpriemerné diela, totiž vedie k devalvácii viery, k jej pokrivenému obrazu. Ako napríklad pri nedávnej výmaľbe Kostola Božieho milosrdenstva v Košiciach so strnulými rozprávkovými anjelskými bytosťami na ružovom pozadí, z ktorého navyše TV Lux prináša priame prenosy svätých omší.

Patrí do sakrálneho priestoru abstraktné umenie?

Súčasné umenie má mnoho polôh a svoje miesto v ňom má, prirodzene, aj abstrakcia. V konštitúcii Sacrosanctum concilium, ktorú vydal pápež Pavol VI. po Druhom vatikánskom koncile v roku 1963, v kapitole „Sloboda umeleckých štýlov“ sa píše, že „cirkev nepokladala nijaký umelecký štýl za svoj vlastný, ale podľa povahy životných podmienok národov, ako aj podľa požiadaviek rozličných obradov, pripúšťala umelecké formy každého obdobia“. A tiež, že „v chráme by nemali byť umiestnené diela, ktoré sú z umeleckej stránky nedostatočné, priemerné alebo ide o napodobneninu umenia“.

Figurálne umenie má v chrámoch, samozrejme, svoje dominantné miesto, ale ani v ňom by nemalo ísť o ustrnutie na rovine ilustratívnosti či akejsi novodobej náhrady biblie chudobných (biblie pauperum), ktorá v minulosti slúžila na tlmočenie biblických posolstiev negramotným. Viem si predstaviť aj kvalitný súčasný sakrálny priestor, kde by dominovala abstrakcia, za tie existujúce spomeňme príklad vitráží Pierra Soulagesa v kláštore St.-Foy v Conques (1987 – 1994) alebo vitráže od Gerharda Richtera v kolínskej katedrále (2007). I keď aj abstrakcia môže skĺznuť do skreslenej samoúčelnej podoby či gýča.

Dominikán Mannes Stanislav Marušák študoval výtvarné umenie, usporadúva prednášky pre laikov. Od roku 2006 spoluorganizuje multižánrový umelecký festival „Dotyk krásy“ (maľba, film, literatúra, divadlo).

Jednou z vašich téz je, že kresťanská viera je o sluchu, a nie o obraze.

Dôraz na slovo vychádza z biblickej skúsenosti. Ako napríklad v príbehu putovania Izraelitov púšťou, kde mohli mnoho vidieť a zažiť: zázračné vyslobodenie z Egypta, mannu z neba, vodu zo skaly. Ale o pár dní zhotovili zlaté teľa. Videnie ich menilo len na krátku chvíľu. Náboženské zážitky človeka nepremieňajú, ak, tak len na chvíľu. Premieňa ho slovo. Slovo nás vyzýva, chce nás rozhýbať pre putovanie, hľadanie Boha. Na počiatku Boh povedal slovo, a svet začal existovať. Proroci vytvárali veľmi silné, „farebné“ a živé slovné obrazy, ktorými dokázali sprostredkovať nádej. Ale stále tu bol akcent na slovo.

Sakrálny priestor nie je o „duchovnej“ atmosfére. V tomto priestore nás premieňa slovo. Nevytvárame atmosféru ani zážitok posvätna, do posvätného vstupujeme skrze slovo, ktorým nás Boh oslovuje a zhromažďuje. Obraz nemôže nahrádzať slovo, ale vie ho uchopiť zhustene. Napríklad Zvestovanie od Fra Angelica. Na maľbe je Adam s Evou, Mária s anjelom, scéna Zvestovania sa odohráva v konvente San Marco, použitou perspektívou vás vťahuje do tohto tajomstva a stávate sa jeho súčasťou. Je tu prelínanie času a priestoru. Všetko je vzájomne prepojené. Nebeské s pozemským, božské s ľudským. V jednom momente figúry akoby ustúpia do pozadia a vidíte neviditeľnú jednotu. Za obrazom sa objaví slovo.

Potrebuje umelec pri tvorbe liturgické a teologické vedomosti?

Ak chceme vstúpiť s tvorbou do sakrálneho priestoru, musíme mu porozumieť. Súčasná sakrálna maľba poukazuje na zaujímavý fenomén, diela nesúce stopy sakrálnosti sú vytvorené za hranicami Cirkvi a naopak. Stratený kontakt so súčasným umením vykazuje neraz diela, ktoré aj keď sú tematikou náboženské, ich plochosť neposunie pozorovateľa ďalej, ako je plátno.

Odpovedal by som príkladom Henriho Matissa, ktorý vytvoril nádhernú kaplnku vo Vence. Je dielom dialógu medzi ním a sestrou dominikánkou Jacques-Marie. V jednom liste sa ho pýtala na vieru a on odpovedal: „Vy žijete svoj duchovný život vo svetle, a ja? Ja žijem len pre svetlo a hľadal som jeho nový odtieň až na druhom konci sveta.“ Matisse bol presvedčený, že svojou tvorbou chce otvoriť naše videnie pre veci, ktoré by nás dvíhali k Bohu. Ak vstúpite do tejto kaplnky, nikto vás nemusí presviedčať, že ide o posvätný priestor, ostaneme v ňom ohromení.

Spomenuli ste, že opozitum viery je modlárstvo, nie ateizmus. Ako sa to prejavuje vo výtvarnom umení?

Zákaz zobrazovania z dekalógu nie je odstupom od obrazu, práve naopak. Aj keď tieto vyjadrenia zdanlivo hovoria o akomsi odstupe, ich vnútorné posolstvo paradoxne robí obraz ešte hlbšou cestou k absolútnu. Výraz „nezobrazovať“ nie je negatívnou, ale pozitívnou formuláciou. Ide skôr o zadržanie príliš sebaistého vyjadrenia vo vzťahu k absolútnu, ktoré presahuje naše pojmy a predstavy. Na druhej strane v súvislosti s modlami nejde o nejakú sošku bôžika, ale kontrast viery. Je to vyjadrené v jednom žalme o modlách: majú ústa a nehovoria, majú oči a nevidia, majú ruky a nedotýkajú sa, majú nohy a k nikomu sa nepribližujú. Modly sú tvrdé, netvárne, nekomunikatívne, nič nevidia – také môže byť aj naše myslenie.

Ako pozitívny príklad by som použil dielo Gerharda Richtera: Zvestovanie od Tiziána (1973). Richter urobil sériu niekoľkých malieb, kde hľadal hranicu medzi dejinnosťou, udalosťou vtelenia a jeho tajomstvom. Figúry postupne zahaľuje do oblaku, až sa vytrácajú. Tieto maľby fungujú, iba ak sú pri sebe, pretože len vtedy vidíme proces hľadania. Richterova séria obrazov je nachádzaním hranice medzi „ešte“ rozpoznanou scénou a odstránením neužitočných detailov rozmazaním.

Nájsť správnu polohu je ťažké. Aj obraz so sakrálnou tematikou môže byť „zavretý“. Často sa tvorba s odkazom na transcendentno vyjadruje abstrakciou, z ktorej sa stáva nakoniec nečitateľný rébus alebo atmosféra. Ale i na druhej strane treba hľadať intenzitu a správnu polohu zobrazenia telesnosti.

Je faktom, že vizuálnych podnetov, značiek a znakov máme okolo seba veľa. Dokážeme ale dnes čítať náboženské symboly?

Mnohé sú už dnes nečitateľné. Hovoria jazykom, ktorý je často nezrozumiteľný. Sú aj také, ktorých sa nevzdávame. Kríž je ale viac ako len symbol odkazujúci na kresťanstvo či spomienka na Ježišovu smrť. Celý rad mystikov sa vedel pozerať na kríž veľmi tvorivým spôsobom. Vytvárali úžasné slovné obrazy. Pre sv. Katarínu Sienskú bol kríž katedrou, z ktorej nás Kristus učí. Knihou, ktorú musíme prečítať. V jednom liste píše, že sa Kristus na kríži hral so smrťou ako dieťa s hračkou, prehadzoval si ju, akoby sa nič nedialo. S detskou radosťou v očiach. Hovorila o Kristovej radosti na kríži, pretože človek o chvíľu môže dosiahnuť svoj cieľ. To sú slovné obrazy, ktoré v nás otvárajú novú predstavivosť.

Pre nedostatok ochoty otvoriť sa a viesť namáhavý dialóg a niekedy aj pre nedostatok finančných prostriedkov sa vyberá radšej známa výtvarná gýčová forma alebo remeselné práce masovej produkcie bez umeleckej hodnoty. Nie je to aj o tom, že súčasné umenie v chráme by veriacich mohlo pobúriť?

Pobúrenie nemusí nastať, ak urobíme krok k väčšiemu porozumeniu. Problémom je aj to, že chceme mať pred sebou tvorbu, ktorá nás nestojí žiadnu námahu. Tvorbu, ktorá je na prvý pohľad čitateľná. Avšak dobré dielo je charakteristické aj tým, že sa stále otvára, ponúka stále nové interpretácie, nesie v sebe niekoľko vrstiev. Nám niekedy stačí dielo, pri ktorom sa nemusíme veľmi namáhať.

Dominikán Marie-Alain Couturier varoval pred sentimentálnym vyjadrením viery. Prítomnosť gýču degraduje vieru na svet lacnej nedôveryhodnej útechy. Varoval pred svetom viery, ktorá len poskytuje sladkú útechu namiesto toho, aby vytvárala priestor pre vstup do náročnosti hľadania Boha. Hovoril, že pozorovateľná „choroba“ sakrálneho umenia odzrkadľuje aj „chorobu“ spirituality kresťanov.

Zrejme sú nevyhnutné systémové zmeny, vytvorenie nejakej trvalej platformy pre podnietenie a tvorbu kvalitného sakrálneho umenia. Máte predstavu, ako by to malo zo strany cirkvi prebiehať?

Vyprázdnený priestor v súčasnej sakrálnej architektúre i „poloprázdne“ miesto maliarskej tvorby s odkazom na sakrálnu tému poukazujú na zvláštny fenomén, ktorý je možné čítať na jednej strane ako istú dezorientovanosť, ale i výzvu k novej konfrontácii.

Je nevyhnutný dialóg. Ten si však bude vyžadovať aj našu zmenu myslenia. Pri hľadaní nového jazyka sa potrebujeme stretnúť tak, aby sme na jednej strane dokázali ponúknuť teológiu a umelci svoj umelecký jazyk. Vstup diela do sakrálneho priestoru nemôže ostať len na tvrdení „páči – nepáči“.

Keď začal Matisse projektovať kaplnku vo Vence, niekto poznamenal, že to nebude miesto pre modlitbu, ale cirkusové šapito. Keď prvýkrát videli Matissovu krížovú cestu, s posmeškom vraveli, že ju Matisse naškrabal noc pred posviackou. Avšak nevideli množstvo skíc, ktoré Mattisse urobil, až došiel k tejto „škaredej“ forme. S odôvodnením, že na utrpení nie je nič pekné. Dnes sa táto kaplnka vyníma medzi sakrálnymi stavbami ako skvelý príklad posvätného priestoru.

Istá dávka rozpačitosti, pochybností či dezorientácie je na mieste a slúži hľadaniu podstaty viac ako sebaisté presvedčenie, ktoré nakoniec privádza k nehybnosti. Potrebujeme hľadať, viesť dialóg, nebáť sa zahadzovať veľa vecí aj do koša. Ako samotný proces maľby môže byť už samým obrazom, podobne aj hľadanie nového jazyka sa môže stať spiritualitou, hľadaním Boha. Snaha mu viac porozumieť, vyjadriť kúsok z jeho tajomstva.

Výtvarníčka Dorota Sadovská sa tvorbe s odkazom na sakrálno venuje dlhodobo. Jej obraz sv. Jozefa bol súčasťou liturgického priestoru v Šaštíne, kde odslúžil pápež František svätú omšu. Cyklus Svätci a svätice vyvolal veľký ohlas.

Čo vás na tomto druhu tvorby priťahuje?

Všetci si v sebe nosíme túžbu po základnej harmónii, dobre a súzvuku s okolím. No denne narážame na celkom opačnú realitu. Svätice a svätci hovoria o tejto hlbokej túžbe, o jej dôležitosti, a to až tak veľkej, že sa pre ňu zriekajú pohodlia a svojej vonkajšej pohody.

Viera a mystika sa zobrazuje ťažko. V minulosti sa používali symboly, ktoré dnes už nie sú univerzálne čitateľné. Akým spôsobom sa s touto témou vyrovnáva súčasné slovenské umenie?

Vo veľkých dielach z dejín umenia, ale aj v súčasnosti, je badať dotyk s transcendetnom, teda schopnosťou prekračovať úzku fyzickú materiálnosť ako finálny cieľ. Súčasní umelci a umelkyne v tvorbe často používajú všedné predmety bežnej spotreby, no práve cez ne efektívne ukazujú na iné vzťahy, na poéziu, na naše skryté pohnútky, na manipuláciu, na nedostatočnosť vecí. Učia nás prekračovať banalitu.

Našou témou je súčasné umenie so sakrálnym presahom a jeho zaradenie do chrámov. Ale súčasné výtvarné umenie si nehľadá svojich priaznivcov ľahko ani mimo cirkev. Prečo je to tak?

Ako vysvetliť obrazy mŕtvemu králikovi? Tak sa volala známa performancia Josepha Beuysa ešte v polovici 60. rokov, upozorňovala na to, ako prílišná racionalita ubíja našu intuíciu a nemateriálne vnímanie. Ako sa naučiť pozerať, ak vidíme iba povrch – čistú materiálnosť vecí, nie dôvody vzniku ani vzťahy medzi nami, náš vzťah s prírodou a mnohé ďalšie? Je nevyhnutné, ak má byť umenie umením – a o sakrálnom to platí ešte nástojčivejšie –, aby pracovalo predovšetkým s predstavami. Je veľkou biedou, ak sa v chrámoch vyskytuje iba povrchná dekorácia a vyrába sa akési „cirkevné“ pozadie a to podstatné vlastne ostáva bokom. Má to citeľné dôsledky, ak sa pre umenie v kostole prestane vyžadovať umelecká hodnota a duchovný obsah. Ak je uprednostňovaný iba náboženský námet (často nekvalitne spracovaný) a účelové zariadenie kostola, ak sa pri plánovanej úprave kostola považuje za prvý a najdôležitejší ekonomický rozmer, potom ten najpodstatnejší – myšlienkový – zostáva odsunutý na okraj záujmu.

Sakrálne umenie je zložité v tom, že umelec potrebuje isté vedomosti i rešpekt, ale zároveň by mal vytvoriť dielo slobodne. Ako sa s tým vyrovnávate vy?

Nie som výtvarníčka, ktorá by programovo tvorila umenie pre sakrálny priestor, venujem sa najmä voľnej tvorbe. Obraz Svätý Jozef (2021) bol namaľovaný pre dočasný liturgický priestor postavený v poli za Šaštínom pri príležitosti návštevy pápeža Františka. Ale napríklad v rovnakom roku zasvätenom sv. Jozefovi bol pre Spojené štáty americké odsúhlasený oficiálny obraz sv. Jozefa zobrazený v protiklade k akýmkoľvek snahám v súčasnom umení. Preto som sa musela opierať iba o vlastný výskum z predošlých cyklov svätých. A to, že som dielo mohla zrealizovať, je príkladom rešpektu k slobode a otvorenosti, napriek všetkým neustále opakovaným predsudkom voči cirkevnej hierarchii.

Ako súčasť výstavy Strom bol minulý rok v Belvederi nainštalovaný na strope môj obraz Modrozelený Kristus (2021). Oslovil aj veriacich z najstaršieho viedenského kostola Ruprechtskirche. Požiadali ma o zapožiačanie obrazu pre ich kostol na obdobie od Popolcovej stredy až do vigílie Turíc. Aktuálne je teda zavesený v presbytériu práve na miesto, ktoré sa v tomto stredovekom kostole historicky používalo na prichytenie pôstneho plátna.

Pri postavách svätcov sa snažím poukázať na to, čím sú nám podobní, že sú jedineční a univerzálni zároveň. Prežívali rozličné situácie, no dokázali ich premeniť na dobro nielen pre seba. Mnohí sme sa aspoň raz v živote ocitli v pozícii bezmocných voči zlu, nátlaku a manipulácii. Ich prokreatívny postoj a trpezlivosť, odpúšťanie, odplácanie dobrom i miernosť sú stále udivujúce a snáď aj inšpirujúce pre nás v tom, ako zastaviť zlo naokolo.

Pokúsili ste sa nanovo formulovať tradičné schémy, ktorými sa svätci zobrazujú. Myslím, že vám šlo o čo najväčšie zjednodušenie.

Som unavená z atakujúceho množstva vecí, ktorých kúpou máme uveriť, že nás urobia šťastnými. Túžim, aby nám svätí jasne ukázali, že šťastie nezáleží na sociálnych statusoch alebo exkluzívnych výletoch. Preto radikálnym zjednodušením v ich zobrazení bez šiat, vlasov, sociálnych odkazov – a nakoľko je to len možné, aj bez atribútov – kráčam opačným smerom.

Čo konkrétne by potrebovali umelci, aby sa o tento druh umenia začali hlbšie zaujímať?

Priestor, ktorý nie je len diskusný, ale aj reálny. Spoločná diskusia je nesmierne dôležitá, lebo umenie je reakciou na konkrétny podnet, ale pri výtvarnom umení iba krásne slová nepostačia. Treba nájsť primeraný spôsob a priestor, kde bude možné tvoriť a vidieť aj naozaj kvalitné diela.