Progresívci pri deťoch prekročili červenú čiaru. Američania toho majú dosť, tvrdí analytik Mike Gonzales
Budapešť už druhýkrát hostila európsky variant stretnutia konzervatívcov známeho ako CPAC (Konferencia konzervatívnej politickej akcie). V Spojených štátoch sa konferencia koná každý rok od 70. rokov. A hoci je poňatá nadstranícky a okrem politického aspektu obsahuje aj kultúrne alebo civilizačné témy, vystúpenie na CPAC patrilo k dôležitým míľnikom v zápase o republikánsku nomináciu na prezidenta pre Ronalda Reagana alebo Donalda Trumpa. Pokiaľ ide o americkú pravicu, k najdôležitejším myšlienkovým prúdom sa radí Nadácia Heritage, v ktorej pôsobí aj popredný analytik Mike Gonzalez, okrem iného autor knihy o hnutí Black Lives Matter (BLM).
Conservative Political Action Conference Hungary in Budapest
Mike Gonzalez. Foto: Profimedia.sk
Skutočne je v Amerike pravica po toľkých rokoch defenzívy schopná zvrátiť progresivistickú revolúciu?
Som v tomto ohľade silný optimista. To, čomu sa hovorí wokeness, sa pripravovalo veľmi dlho, prakticky od 60. rokov. Ale ostrá, otvorená fáza prišla až od roku 2013 po zabití mladého čierneho muža Trayvona Martina [sedemnásťročného Martina zastrelil George Zimmerman, člen susedských hliadok v jednej mestskej štvrti na Floride, po tom, čo sudca pristúpil na Zimmermanov argument, že strieľal v sebaobrane a oslobodil ho, došlo k protestnej vlne – pozn. red.]. Vtedy tri ženy, mimochodom každá z nich marxistka – Opal Tometiová, Patrisse Cullorsová a Alicia Garzová –, založili hnutie Black Lives Matter. Dlhoročná šéfka hnutia Cullorsová, ktorá viedla BLM do predvlaňajška, sa kedysi sama označila za školenú marxistku. Hnutie BLM spustilo vlnu pouličných nepokojov a rebélie. A my sme sa ako spoločnosť postupne vrátili do stavu, keď je rasa zásadnou, fakticky najdôležitejšou črtou amerického života. V roku 2020 po vražde Georgea Floyda, keď sa pouličné nepokoje a rabovanie „rozliali“ po celej krajine, inštitúcie a elity pred touto vlnou kapitulovali. Elity prijali ako fakt tvrdenie BLM, že Amerika je systémovo rasistická. Naopak, obyčajní ľudia to tvrdenie neprijímajú a stavajú sa na odpor.
A ten odpor sa prejavuje nejako viditeľne?
Datujem ho od roku 2020 a skutočne sa rozbehol o rok neskôr. Naschvál som začal systematickejšie putovať po Amerike a zameral som sa hlavne na malé mestá. V roku 2021 som ich navštívil okolo tridsať, o rok neskôr to isté – jazdil som všade, od Oregonu cez Floridu, Nebrasku po Michigan. Zdržiaval som sa na predmestiach miest vo Wisconsine či v Connecticute. Všade tu registrujem, ako sa obyčajní Američania dostávajú do opozície, ako odmietajú kritiku USA ako štrukturálne rasistickej spoločnosti. Z toho kritici vyvodzujú, že musíme zmeniť náš systém, naše inštitúcie, celú štruktúru Ameriky.
Obyčajní Američania im toto „nežerú“, vo svojich životoch nič také nepozorovali. Napospol by pripustili, že Amerika síce nie je perfektná a v niektorých ohľadoch by sa mala zlepšiť, ale v zásade je to dobrá krajina, nerasistická. Ľavičiari tvrdia, že rozdiely medzi rasami v nezamestnanosti, vzdelaní, bohatstve sú zjavným dôkazom systémového rasizmu. Že to nie je len individuálny rasizmus, ale že rasizmus je v systéme. Normálni ľudia sa proti tomu vymedzujú, organizujú sa a volia politikov, ktorí majú rovnaký názor ako oni. Prvý dôležitý politik, ktorý sa zviezol na tejto vlne vzdoru obyčajných ľudí, je republikán Glenn Youngkin vo Virgínii. Stal sa guvernérom s programom: Nezasahujte do výučby, nezavádzajte do škôl teóriu intersekcionality, kritickú rasovú teóriu, a teda rasizmus.