Sankcie vraj majú vyhladovať Rusov. Naozaj veríme, že zbožné želania majú moc meniť realitu?

Podľa presvedčenia západných lídrov ďalšie sankcie údajne „vyhladujú ruskú vojnovú mašinériu“, ktorá tak nebude mať prístup k technológiám, službám a priemyselným produktom G7. Keďže rovnaký cieľ mali mať všetky ostatné kolá predchádzajúcich sankcií, Rusko by podľa nich malo byť už dávno zlikvidované. A to hneď niekoľkokrát.

Zdá sa, že tu čosi nesedí.

Novými sankčnými opatreniami by chceli veľkohubí G7 optimisti obmedziť vývoz materiálu, ktorý je pre Rusko dôležitý na bojisku.

Ako voda v koši

Lídri Západu sa zhodli na tom, že zakážu dovoz ruských diamantov s cieľom obmedziť schopnosť Moskvy financovať vojnu voči Ukrajine. USA a Británia zrušia tiež dovoz hliníka, medi a niklu. Príznačne, k tomuto druhému cieľu sa už nepridala Európska únia. Niet div, keď si krátko predtým na základe ideologických motívov odhlasovala, že nechce byť závislá na ázijských vzácnych kovoch potrebných pre výrobu elektrických áut.  

Jeden by povedal, že ak sa nejaký nástroj časom ukáže ako nefunkčný a kontraproduktívny, budeme hľadať iný. Západ však postupuje opačne: ak sa z deravého koša vylieva voda, riešením by vraj malo byť naliať do neho ešte viac vody. A zároveň sa svorne ubezpečovať, že tentoraz to už vyjde.

Posledný rok ukazuje, že funkčnosť sankcií je skôr zbožným želaním ako realitou. Rusom sankcie síce uškodia, no jeho hospodárstvo nepoložia a nezmenia ani jeho odhodlanie pokračovať vo vojne. To bol práve hlavný cieľ.

Pamätáte si ešte na rok staré prísľuby, ako sa všetci povinne musíme zhodnúť na sankciách, ktoré rozložia ruskú ekonomiku, a veľmi rýchlo bude po vojne? Dnes už vieme, aké plané boli tieto samodeklarácie, ktoré poukazujú nielen na to, ako veľmi podceňujeme význam a silu súpera práve v období deglobalizácie, keď sa ázijské mocnosti vo vzájomnej spolupráci snažia nájsť alternatívu voči západnej hegemónii.

Práve toto nové myslenie môže byť najvážnejším dlhodobým globálnym dôsledkom vojny na Ukrajine. Čoraz viac ľudí aj na Západe si uvedomuje, že západné sankcie ohrozujú samotnú hegemóniu amerického dolára.

Aby bolo jasné: ak voláme po racionálnom zvážení zmysluplnosti sankcií, nie je to preto, že by niekomu z nás bolo ľúto Ruskej federácie, ktorá vedie agresívnu vojnu. Problém je, že sankcie v previazanej globálnej ekonomike nie sú hrou s nulovým súčtom. Neobmedzujú len Rusov, ale poškodzujú aj ekonomiky Európy, obzvlášť na jej východnom krídle.

Kľúčovou otázkou predsa je, či bude ruská odolnosť znášať sankcie vyššia, ako odolnosť európskej verejnosti znášať jej dôsledky, a pritom sa prizerať, ako sankcie neplnia svoj cieľ – teda prinútiť Rusov vojnu ukončiť. 

Ich neustále premnožovanie môže paradoxne naozaj prispieť k skoršiemu ukončeniu vojny. Ale úplne iným spôsobom, než by si naši rozprávkari želali. Stupňovanie obchodnej vojny a zvyšovanie energetických sankcií znižuje ochotu dlhodobého sebaobetovania Európanov.   

Nejde teda len o to, že by sme neboli ochotní znášať obmedzenia v prospech nášho napadnutého spojenca na Ukrajine. Západní lídri si však nedokážu pripustiť, aký má táto téma v skutočnosti význam.

Samit lídrov G7 je dobrou príležitosťou pripomenúť si, aká je zatiaľ naša skúsenosť s pokusom o ruskú hospodársku izoláciu.

Izolovať odolné Rusko sa nám skrátka nedarí

Ak si z našej skúsenosti so sankciami voči Rusku za posledný rok môžeme vziať nejaké ponaučenie, tak je to práve to, že Rusi dokázali čoraz viac produkčných sektorov urobiť odolnejšími voči sankciám, na ktoré sa zjavne celé roky pripravovali.

Najlepšie sa to ukazuje na posilnení ich domácej potravinovej produkcie, v ktorej sú nielen sebestační, ale v exporte sú dnes ešte silnejší ako predtým. Ukrajinu dokázali pripraviť o kľúčové trhy v severnej Afrike. Zároveň sú kľúčovým dodávateľom v mnohých krajinách tretieho sveta, ktoré tak zo sebazáchovných dôvodov nemôžu ani pomýšľať na svoju obchodnú neutralitu voči nim.  

Rusko sa podľa západných deklarácií už pred pol rokom malo aj vďaka sankciám zosypať nielen ekonomicky, ale aj vojensky a politicky. Nič z toho nepozorujeme, naopak, čoraz viac západných mienkotvorcov upozorňuje, že sankcie jednoducho nevyšli tak, ako sme chceli, a Rusko aj naďalej zostáva vnútorne politicky stabilné. To, že k Putinovej porážke dôjde “zvnútra“, bolo jednou z najväčších ilúzií, ktoré sme si kreslili. 

Nenastal nielen sľubovaný kolaps a rozvrat ruskej ekonomiky, ale zďaleka nedošlo ani k realizácii proroctva amerického prezidenta Joea Bidena, podľa ktorého sa ruská ekonomika mala „zmenšiť na polovicu“. Ruské HDP sa v skutočnosti medziročne prepadlo o dve percentá. Krach tejto ilúzie potvrdzuje aj Centrum pre strategické a medzinárodné štúdie. 

Na problematickosť sankcií a ich neefektivitu pri izolácii súpera Štandard s predstihom upozorňoval už pred vyše rokom. Ako to dopadne sa totiž dalo odvodzovať zo zákonitostí globálneho trhu.

Ruská ekonomika ja pevnejšia a odolnejšia, ako sa zdalo. Ak by bolo Rusko naozaj ekonomicky také slabé, ako sme dúfali, sankcie by ho naozaj rýchlo položili. Žiadna európska ekonomika by totiž takúto mieru sankcií neprežila. Aj to bol jeden z faktorov, prečo sme vývoj odhadovali so skresleným pohľadom.  

Vyspelé krajiny, ktoré majú svoj hospodársky výkon postavené na službách, sú totiž citlivejšie na ekonomickú izoláciu počas vojny ako ekonomiky štátov, ako je napríklad Rusko, ktoré sú orientované viac na produkciu a fyzické statky – tie sú počas vojny dôležité pre odolnosť krajiny. Upozorňuje na to napríklad francúzsky ekonóm Jacques Sapir pre American Affairs: „Počas vojny služby strácajú svoj význam v porovnaní s poľnohospodárstvom, priemyslom a stavebníctvom.“

Rusko je tiež kľúčovým producentom nielen ropy a plynu, ale aj platiny, kobaltu, zlata, niklu, fosfátov, železa a množstva potravinových surovín, čo mu poskytuje značný geopolitický vplyv v krajinách globálneho stredu. Aj vďaka tomu je hospodárstvo Moskvy odolnejšie proti sankčnému tlaku Západu.

Podľa analýzy New York Times ázijský priestor nielenže Rusku pomohol, ale vďaka tomu sa im tiež darí v tomto priestore utužovať diplomatické vzťahy. Do veľkej miery nám to odpovedá na otázku, prečo sa k Západu voči Rusku takmer nikto zo zvyšku sveta nepridal. Ázijské a africké krajiny, ktoré čoraz viac strácame, používajú úplne iný naratív o vojne a približujú sa k Rusku a Číne. Práve zbližovanie Číny s jej severným susedom, ktorý jej mamutej ekonomike poskytne obrovské množstvo lacných zdrojov, je dôsledok, ktorého sa mnohí experti na Západe obávajú ako novej geopolitickej sily ohrozujúcej dominanciu Západu.

K takémuto zblíženiu Ruska a Číny skrátka nikdy nemalo dôjsť – to je jedna zo zásadným poučiek americkej politiky od čias, keď Richard Nixon a Henry Kissinger medzi ázijské mocnosti vrazili klin.  

Nahradenie dovozu

Rusi síce pre opatrenia Západu trpia, no z veľkej miery dokázali kompenzovať aj sankcie na dovoz, najmä pre pomoc zo strany ázijských ekonomík. Množstvo tovarov nahradili Čína a India. Rusko tak utužuje svoje ekonomické a hospodárske vzťahy v ázijskom priestore, ktoré do veľkej miery vyvážili výpadky z Európy.

Keď USA po začiatku vojny na Ukrajine zakázalo vývoz vlastných polovodičov do Ruska, išlo tiež o snahu oslabiť schopnosť Ruska viesť vojnu. Dôvody, prečo tento plán nevychádza, opísali finančné noviny Nikkei. Rusi sankcie obišli schránkovým dodávateľským reťazcom cez relatívne malých obchodníkov v Hongkongu a Číne, ktoré realizujú obchody v sivej zóne v objeme miliardy dolárov. 

Technologické giganty, ktorých polovodiče sa ocitajú v Rusku a končia v ich zbraniach, si pritom umývajú ruky a tvrdia, že žiadne sankcie neporušujú a nič podobné ani netolerujú. Zjavne však nedokážu zabrániť ich sekundárnemu predaju cez tretie firmy v Ázii. 

Podľa New York Times síce obchodné obmedzenia Rusom sťažujú prístup k technológiám, ale do zásobovania Ruska sa zapojili ich spojenci v Ázii. Na Čínu, odkiaľ prechádza veľká časť sekundárneho trhu, pritom Západ má len malé páky. Čipy tak napokon aj tak končia v ruských zbraniach cez tovary takzvaného „dvojakého použitia“, ako sú napríklad mikročipy.

To platí aj pre množstvo ďalších komponentov a tovarov zo Západu, ktoré síce dostali stopku pre vývoz do Ruska, ale napokon si tam okľukou cestu našli. Krajiny z ruského ekonomického orbitu, ako sú Arménsko, Kazachstan, Bielorusko či Kirgizsko, v niektorých segmentoch tovarov, ako sú napríklad smartfóny alebo práčky, zdesaťnásobili svoj import. Podľa analytikov väčšina z tohto nového dopytu končí v Rusku. Napríklad zásielky smartfónov do Arménska stúpli na vyše desaťnásobok. Podobný trend explózie importu sa zopakoval aj v prípade iných krajín a ďalších tovarov.

New York Times cituje riaditeľa pre výskum a analýzy v Silverado Policy Accelerator Andrewa S. Davida, podľa ktorého tieto trendy odzrkadľujú, ako sa dodávateľské reťazce v Ázii posunuli, aby umožnili zásobovanie Ruska. Spoločnosti Samsung a Apple, hlavní dodávatelia mobilných telefónov do Ruska, sa po invázii stiahli z ruského trhu a sprvu klesal aj export čínskych značiek. Snažili sa totiž vyrovnať s novými obmedzeniami. Ale potom, ako sa situácia „usadila“, sa čínske značky začali opäť presadzovať na ruskom trhu. Celkový čínsky vývoz do Ruska dosahoval koncom minulého roka rekordné maximá, čo im pomohlo vyrovnať prudký pokles obchodu s Európou. Podľa Davida si dokonca aj Apple a Samsung začali hľadať cestu späť do Ruska cez jeho spriatelené susedné krajiny.

Ropa zbytočne cestuje cez pol sveta

Rusi prišli kvôli sankciám o časť príjmov z komodít, najmä z ropy a plynu, no vyvážaný objem týchto palív výraznejšie neklesol. Krajiny OPEC+ nesplnili západný „rozkaz“ a nezvýšili objemy vyvážanej ropy, čím dočasne zastavili pokles cien. Joe Biden sa spoliehal na Saudskú Arábiu, ktorá mala pomôcť Západu nahradiť výpadky ropy, ale Saudi konali podľa vlastných záujmov, v ktorých morálne nerozlišujú medzi Ruskom a USA. Pripomeňme, že blízky Dubaj sa stal detašovaným centrom pre „živoriacich“ ruských oligarchov.

Situáciu využili tak, že zvýšili objemy dodávok ropy do Európy, ale bez toho, aby museli zvýšiť vlastnú ťažbu. Jednoducho pre svoju vlastnú spotrebu nakúpili lacnejšiu ropu z Ruska, čo im umožnilo zvýšiť dovoz svojej produkcie do Európy.

Ropné produkty Rusi presmerovali aj do iných krajín, ako sú napríklad Maroko či Turecko. Vďaka týmto posunom nastávajú v Stredozemnom mori veľmi paradoxné situácie, napríklad keď sa míňajú dva tankery. Jeden smeruje z ruského Primorsku do Turecka, druhý vezie spracované palivo do Francúzska. Tieto komplikácie prispievajú k rastúcej cene, keďže tankery musia oboplávaním polovice sveta prejsť väčšie vzdialenosti. Len preto, aby sme sa my v Európe mohli tváriť, že neprijímame „ropu z Ruska“.

Schopnosť Západu manipulovať ázijskými ekonomikami sa asi najlepšie ukázala v prípade Indie, ktorá sa správa podobne neutrálne ako krajiny Perzského zálivu. Spojené štáty Indiu na začiatku invázie požiadali, aby od Ruska kupovala menej ropy. Výsledok? India zvýšila svoj import z Ruska o tisícky percent. Nepredpokladá sa, že by aj do budúcnosti chcela riskovať vzťahy s kľúčovým dodávateľom svojich zbraní. Spracovaná ruská ropa z Indie tak následne končí aj v Európe. Samozrejme, s prirážkou.  

Európa tak dokáže ruské sankcie realizovať len ako nástroj, ktorým síce škodí Rusom, ale zároveň posilňuje ázijskú ekonomiku a jej kľúčové mocnosti ako celok.

Vo zvyšku sveta neplatí náš naratív o vojne

New York Times v analýze, ktorú zverejnil aj Štandard, objasňuje, ako sa Západu nepodarilo vytvoriť globálnu protiruskú koalíciu a pomocou nej Rusko izolovať. Svet sa totiž v otázke vojny rozdelil a mnohé zdanlivo neutrálne krajiny mu poskytli rozhodujúcu hospodársku alebo diplomatickú podporu. Inváziu totiž vnímajú najmä ako európsky a americký problém.

Západná koalícia síce preukázala súdržnosť, no nepodarilo sa jej presvedčiť zvyšok sveta, aby sa k nej pridal. Aj to je dôvod, prečo sa Rusku darí vyhýbať sankciám a pokračovať vo vojne. Mnohé krajiny globálneho stredu vidia ruskú inváziu ako európsky a americký problém, nevnímajú ju ako svoju hrozbu a uprostred nových globálnych otrasov spôsobených vojnou sa sústreďujú skôr na ochranu vlastných záujmov. Súperom Západu to ponúka viac príležitostí na obídenie sankcií Západu.

K podobným záverom dospel aj Financial Times. Zvyšok sveta vraj Rusko nepovažuje za nepriateľa, ale partnera a strategického spojenca. Tieto „nezápadné“ krajiny vnímajú, že Rusko stojí samo proti celému Západu.

Veľmi zvláštne si vlastné záujmy v tejto situácii háji Turecko. Na jednej strane dodalo Ukrajine zbrane, zároveň však umožnilo zvýšiť tok tovarov do Ruska. „Vždy sme udržiavali politiku rovnováhy medzi Ukrajinou a Ruskom,“ cituje New York Times výrok tureckého prezidenta Erdogana šesť mesiacov po tom, ako Turecko spolu so Spojenými štátmi hlasovalo za odsúdenie ruskej invázie.

Sankcie voči Rusku sú síce bezprecedentné, no podľa New York Times neboli také ničivé, ako Západ dúfal. Podľa údajov, ktoré zozbierala washingtonská nezisková organizácia Silverado Policy Accelerator, túto medzeru v ruskom dovoze zaplnila hŕstka krajín, ktorá zvýšila vývoz do Ruska výrazne nad predvojnovú úroveň. Vzrástol napríklad dovoz áut z Číny.

Neochotu prijať americký naratív o vojne ukázali aj africké krajiny, polovica z nich sa zdržala alebo nezúčastnila na hlasovaní o odsúdení ruskej agresie v OSN.

Sankcie by síce mohli byť pre Rusko z dlhodobého hľadiska stále zničujúce, no aj americkí analytici uznávajú, že hoci sa ruskej ekonomike nedarí, je dostatočne silná na to, aby pokračovala vo vojne.

Aj čoraz nové a nové sankcie schvaľované vždy potom, ako sa tie predchádzajúce ukázali ako málo funkčné, naznačujú, že Západ svoj pohľad tak skoro nezmení. Ako však dokážeme kontrolovať uskutočňovanie nových opatrení, keď si nedokážeme ustrážiť ani realizáciu predchádzajúcich sankcií?