Naozaj len čerpacia stanica s HDP Talianska? Ruská ekonomika je silnejšia, než sa zdá, a má pevné základy

Jedným z prvých, kto vo verejnom diskurze prirovnal ekonomickú silu Ruska k hospodárstvu Talianska, bol ešte v roku 2014 senátor Lindsey Graham. Tento naratív o slabom ruskom hospodárstve kŕmený porovnávaním nominálnych HDP však stojí na vode.

Poukazovanie na nízky ruský HDP a jeho porovnávanie so štátmi ako Taliansko, Kanada či s Beneluxom bolo vídať ešte pred začiatkom samotnej invázie na Ukrajinu. Postupne sa stalo pravidelnou súčasťou západnej propagandy o hospodársky labilnom obrovi, ktorému sankcie rýchlo podrazia nohy, a ktorý je iba veľkou čerpacou stanicou.

Na prvý pohľad sa pritom zdá, že ide o jasný prípad. Talianska a ruská ekonomika si boli v roku 2013 z pohľadu nominálneho HDP veľmi blízko, keď produkovali hodnotu 2,14 bilióna amerických dolárov resp. 2,29 bilióna amerických dolárov. V posledných rokoch dokonca Rím výrazne predbehol Moskvu, keď bola veľkosť jeho hospodárstva na úrovni 2,11 bilióna dolárov a ruský HDP predstavoval 1,78 bilióna dolárov. Veľkosť hrubého domáceho produktu je pritom už dlhodobo preferovanou metódou merania veľkosti a sily hospodárstva krajiny. A to hralo v prospech západných prognóz o rýchlom prepade a oslabení Ruska.

Prežilo by však Taliansko smršť západných sankcií? V niečom bude háčik

Ak by bolo Rusko bývalo naozaj ekonomicky slabé, sankcie by ho rýchlo zložili na kolená, tak ako spočiatku mnohí predpovedali. Pri pohľade na fungovanie európskych ekonomík je priam nepredstaviteľné, že by sankcie, aké sa zaviedli voči Rusku, niektorá z krajín samostatne prežila. Len odpojenie od Swiftu by krajina zapojená v západnom bankovom systéme nemusela rozdýchať, nehovoriac o blokovaní importu tovarov.

Prečo teda Rusko stojí na nohách a stále nedošlo na vyjadrenie Joea Bidena z marca 2022, že „ruská ekonomika je na ceste zmenšiť sa na polovicu“? Ako to, že krajina s veľkosťou HDP na úrovni Talianska je takým veľkým hráčom, že americká ministerka financií Janet Yellenová nedávno pripustila, že západné sankcie ohrozujú hegemóniu amerického dolára?

Z iného uhla

Na správnu cestu môže naviesť už samotná zmena pohľadu na hrubý domáci produkt a jeho meranie v parite kúpnej sily (PPP). V skratke povedané, to namiesto výmenných kurzov zachytáva relatívne pomery cien toho istého tovaru alebo služby v národnej mene v rôznych krajinách. Často sa používa na spoľahlivé porovnanie dvoch ekonomík.

Americké periodikum National Interest, ktoré sa zaoberá medzinárodnými vzťahmi, zverejnilo tento týždeň na svojej webstránke text, v ktorom píše, že na neprimeranosť ukazovateľa nominálneho HDP poukázal prednedávnom aj renomovaný francúzsky ekonóm Jacques Sapir.

Ten skonštatoval, že HDP Ruska meraný v parite kúpnej sily v bežných cenách (3,74 bilióna dolárov v roku 2013, 4,81 bilióna dolárov v roku 2021) je bližšie k HDP Nemecka (3,63 bilióna dolárov v roku 2013, 4,85 bilióna dolárov v roku 2021) ako k HDP Talianska (2,19 bilióna dolárov v roku 2013, 2,74 bilióna dolárov v roku 2021). Podobne by dopadlo porovnanie HDP týchto štátov meraných v parite kúpnej sily v stálych cenách z roku 2017.

Rusko by sa zároveň podľa merania HDP paritou kúpnej sily v stálych cenách z roku 2017 v rebríčku svetových ekonomík posunulo z miesta mimo top desiatky na 6. miesto za Čínu, USA, Indiu, Nemecko a Japonsko.

Podľa Sapira sa rozdiel medzi metódou výmenného kurzu a metódou parity kúpnej sily v literatúre pre širokú verejnosť zohľadňuje len veľmi zriedkavo. To mohlo podľa ekonóma viesť k neprimeranému optimizmu, pokiaľ ide o účinnosť sankcií. Spomína, že pri výpočte HDP cez paritu kúpnej sily je okrem Ruska omnoho silnejšia aj čínska ekonomika, ktorá z tohto uhla pohľadu už prebehla USA a kraľuje rebríčku.

Ruské hospodárstvo stojí na pevnejších základoch

Iné vnímanie HDP však samo osebe ekonomickú silu Moskvy nevystihuje. Francúzsky ekonóm rozvinul svoju analýzu v politickom časopise American Affairs, kde poznamenal, že ani „parita kúpnej sily ešte nemusí odrážať skutočný význam ruskej a čínskej ekonomiky, keď ide o strategické, geopolitické otázky“.

Sapir totiž predostiera jeden dôležitý fakt, ktorý mnohí pri hodnotení sily hospodárstva akosi vynechávajú. V západných ekonomikách čoraz viac dominuje sektor služieb, ktoré obrovským dielom prispievajú k tvorbe hodnoty, resp. produktu, no v čase vojny stráca množstvo služieb na význame a podstatnými sa stávajú najmä fyzické statky.

Diskusia o skutočnom prínose niektorých služieb je podľa Sapira dokonca opodstatnená aj vtedy, keď sa ekonomika služieb rozvíja v mierových časoch. „Argumentácia sa však mení v čase vojny alebo kvázi vojny. Počas vojny služby strácajú svoj význam v porovnaní s poľnohospodárstvom, priemyslom a stavebníctvom,“ píše pre American Affairs. Dodáva, že preto sa treba pri hodnotení sily pozerať aj na to, čo sa podieľa na tvorbe HDP v rôznych ekonomikách.

Vo výrobe predstihuje Nemecko a je dvakrát silnejšie než Francúzko

V Rusku a Číne sa sektor služieb v roku 2021 podieľal na tvorbe produktu zhruba 53 percentami. Vo  francúzskej, anglickej či americkej ekonomike je to vyše 70 percent HDP. Najmenší podiel má nemecká zhruba so 63 percentami. To sú však čísla len za jeden rok.

Sapir porovnal aj priemer za roky 2011–2018. Rusko sa nachádza zhruba so 63 percentami medzi Čínou, kde služby predstavovali len 49 percent HDP, a krajinami ako Spojené štáty, Francúzsko alebo Taliansko, kde služby predstavovali minimálne 75 percent HDP. V Nemecku tvorili v tých rokoch služby 69 percent jeho produktu.

„HDP Ruska a Číny je výrazne väčší, ak berieme do úvahy len priamo výrobné činnosti. Čínska ekonomika sa stáva deväťkrát silnejšou ako ekonomika Nemecka a trikrát silnejšou ako ekonomika Spojených štátov. Ruská ekonomika tiež predstihuje nemeckú ekonomiku a je viac ako dvakrát silnejšia ako francúzska ekonomika,“ poukazuje francúzsky ekonóm.

Čo inovácie a technológie?

Otázka významu technológií vyvstáva pri porovnávaní hospodárstiev úplne oprávnene. Ekonóm ich však vo svojom texte neopomenul, no skonštatoval, že sa nedajú zmerať úplne presne. Krajiny možno podľa neho porovnávať na základe počtu ročne podaných patentov, prípadne obsahom špičkových technológií vo vyrábaných tovaroch.

„Pri ukazovateli počtu patentov je na prvom mieste Čína s veľkým náskokom, ale Rusko sa prepadlo na šiestu pozíciu. Celkový počet patentov z Číny a Ruska je však takmer dvojnásobný v porovnaní so Spojenými štátmi, Japonskom, Južnou Kóreou, Nemeckom, Francúzskom a Spojeným kráľovstvom dohromady,“ píše Sapir.

Tento ukazovateľ však môže realitu výrazne skresľovať. Nie všetky patenty totiž nájdu využitie v krajine, kde boli zapísané a ich samotný počet nemá až takú vysokú výpovednú hodnotu. Táto oblasť je zrejme najslabším miestom v Sapirovej analýze. Utužovanie obchodných vzťahov Moskvy a Číny, kde technologický pokrok badateľne kvitne, je napriek tomu zdvihnutým prstom, keďže otvára Kremľu dvere aj v tomto sektore.

Dominantné postavenie Ruska ešte nakoniec dokresľuje aj jeho prírodné bohatstvo. Je kľúčovým producentom ropy, plynu, platiny, kobaltu, zlata, niklu, fosfátov, železa, pšenice, jačmeňa, pohánky, ovsa a ďalších surovín – čo mu poskytuje značný geopolitický vplyv. Vďaka tomu je hospodárstvo Moskvy odolnejšie proti sankčnému tlaku Západu.

USA a EÚ zisťujú, že ich výrobné kapacity nestačia

Rast kapitálovo náročných odvetví vo vyspelých ekonomikách, ktorý šiel ruka v ruke s vysokou pridanou hodnotou a produktivitou, viedol v posledných rokoch k tomu, že pracovne náročné odvetvia ako energetika, poľnohospodárstvo, ťažba surovín či výroba sa mnohokrát začali vnímať ako zastarané prežitky.

„My Američania sme napríklad obzvlášť hrdí na úspech našich technologických gigantov ako hnacej sily inovácií, rastu a národnej prestíže. Internet a rôzne aplikácie, ktoré prekvitajú na smartfónoch, mnohí považujú za vo svojej podstate demokratizačné, účinne slúžiace ako kanál amerických hodnôt a podporovateľ národných záujmov USA,“ píše novinár Carlos Roa v periodiku National Interest.

Tento pohľad vyspelých krajín však nabúralo niečo po roku 1945 nemysliteľné – vojna v Európe. Hmotné statky teraz opäť naberajú na význame a Spojené štáty aj členovia EÚ zisťujú, že nemajú dostatok výrobných kapacít. Spojené kráľovstvo v marci tohto roka konštatovalo, že nahradenie zásob zbraní darovaných Ukrajine a obnova počtu britských zbraní na prijateľnú úroveň potrvá 10 rokov.

https://standard.sk/343484/dokumenty-unikli-aj-v-nemecku-armada-nie-je-schopna-plnit-si-zavazky-voci-nato/

EÚ, ktorá je teraz odrezaná od lacnej ruskej energie, navyše čelí desivej perspektíve možnej rýchlej deindustrializácie, o ktorej podrobne písalo v januári aj liberálne Politico.

Nepozerať sa na svet cez ružové okuliare

Pohľad z inej perspektívy na ruské aj čínske hospodárstvo nakoniec ukazuje, ako veľmi sa podceňuje veľkosť a sila protivníka.

„Jednoduché štatistiky HDP pravdepodobne ukolísali Západ do falošného pocitu bezpečia,“ konštatuje Sapir. Dodáva, že „závislosť Západu od sektorov služieb – a relatívna slabosť priamo produktívnych sektorov, ako sú výroba, ťažba a poľnohospodárstvo – spôsobuje kritickú zraniteľnosť výroby tovaru a dodávateľských reťazcov“.

V časoch mieru a neobmedzeného obchodu sa to podľa neho môže zdať bezvýznamné. „V obdobiach deglobalizácie, geopolitickej konkurencie a konfliktov medzi štátmi však môžu mať tieto slabiny hlboký vplyv, zatiaľ čo základné výrobné odvetvia získavajú väčší význam,“ píše ekonóm.

Čo najmenej skreslený popis reality by mal byť cieľom pri každom strategickom rozhodovaní. Najprv však treba opustiť zabehané naratívy.

Jacques Sapir sa k tomu vyjadruje jasne: „Jasnejší pohľad na (spomenuté) skutočnosti predpokladá prehodnotenie strategickej pozície Západu.“