Predseda parlamentu Boris Kollár oznámil, že s vyhlásením volieb počká na posledný možný termín. Ako dôvod uviedol svoju volebnú floskulu o tom, že oni sú normálni (on a jeho Sme rodina) a že teda chce dať stranám čo najväčší priestor na to, aby ešte mohli meniť názvy a spájať sa. Politické strany sa, samozrejme, môžu spájať aj meniť názvy – ráno Spolu, na obed Modrá koalícia, večer Demokrati. V každom prípade, kvantita a kvalita, ako tiež charakter a účel týchto „zjednocujúcich“ procesov na Slovensku majú veľmi ďaleko od normálnosti.
Hlavný účel spájania strán je jasný a väčšinou skryto individuálny – dostať sa opäť do parlamentu. A nezáleží na tom v akom drese, len byť tam znovu a pri troche šťastia možno aj vo vláde. Tieto prevažne osobné ciele sa však pred verejnosťou prekrývajú vznešenými rečami o čomsi všeobecne užitočnom – vraj ide o to, aby neprepadli hlasy v prospech iných, nehodných strán.
Ak by sme aj verili, že v prvom rade ide ohrozeným politikom o ten druhý, takpovediac celospoločenský záujem, aj tak sme svedkami javu a jeho dôsledku, že našu politickú scénu čoraz viac tvoria ad hoc nesúrodé zoskupenia a ideovo nevyprofilované stranícke mačkopsy. A to nie je ani zďaleka normálne.
My však napriek tomu máme tendenciu nielen robiť zo spájania malých strán hlavnú agendu predvolebného zápasu, ale velebiť ho priam ako záslužný a štátnický akt. A pokojne by sme pritom mohli parafrázovať niekdajšie socialistické heslo – ani hlas nazmar. Mať popri tom jasný ideový program, svojich vlastných členov a kandidátov a môcť teda zastupovať záujmy konkrétnych voličských skupín, to je už pomaly prežitok.
Povrchný pozorovateľ by mohol namietnuť, že bazírujem na nedôležitých maličkostiach, veď podstatné je, či mačka chytá myši, a nie to, akej je farby. Aj tak je však rozdiel medzi klasickými a „pospájanými“ stranami závratný. Zoberme si ako príklad na porovnanie KDH a Demokratov; už len preto, že práve túto dvojicu donedávna tlačili do spojenia záchrancovia demokracie.
KDH je najstaršou ponovembrovou stranou a prešla pestrým vývojom. Aj delením (odštiepilo sa SKDH), aj spájaním v roku 1998, ktoré KDH takmer zlikvidovalo, aj demokratickými výmenami svojich predsedov, aj obdobiami, keď KDH bolo súčasťou vlád a momentálne prechádza mimoparlamentným pôsobením. Z dnešného pohľadu môžeme hovoriť už o viacerých generáciách kresťanskodemokratických politikov, ktoré mali rôzne osudy, a taký otec zakladateľ KDH Ján Čarnogurský (stále prítomný vo verejnom priestore) sa stal dokonca spoločenským páriom kvôli svojim názorom. Tým všetkým chcem poukázať na to, že v dobrých aj horších časoch sa drží a pretrváva politická značka KDH a menia sa jej reprezentanti.
V porovnaní s tým prišla éra Demokratov a im podobných osôb v politike samostatne činných, ktorí zakladajú strany tesne pred voľbami, lebo trpia sebaklamom, že veční majú byť oni, a nie strana, ktorú reprezentujú. A preto v záujme ich osobného politického prežitia sa môže meniť ľubovoľne politický subjekt, jeho meno a zameranie.
Aby sme boli spravodliví, takíto „vyvolení“ ľudia sa nezišli len v takzvaných Demokratoch, na slovenskej politickej scéne sa to nimi priam hmýri a sú to v prevažnej miere odídenci a odpadlíci z väčších strán. Majú však niečo spoločné, čo ich spája a zároveň predurčuje na spájanie. Z politiky si urobili celoživotné zamestnanie, respektíve uverili v samých seba do tej miery, že bez úradu či mandátu si to už nevedia predstaviť.
Ich slabinou je však väčšinou to, že k tomu mandátu či do toho úradu sa dostali vďaka niekomu inému, naozaj politicky schopnému. Lenže posed vo vládnom kresle im poplietol hlavu a oni uverili, že s úradom získali aj rozum a že rovnako dobre, ak nie lepšie, sa im bude dariť v politike aj na vlastné tričko.
Takto sa nám pod zástavou bývalého premiéra Hegera zgrupovala rozmanitá cháska, ktorá sa od prvého okamihu netajila „naďovským“ sebavedomím. A prečo by nie, veď kam sa pozrieš, samý minister, ergo veličina – premiér, ministri obrany, zahraničia, hospodárstva, životného prostredia a ešte aj bývalý podpredseda parlamentu. To, že Eduard Heger bol kedysi kresťanský charizmatik a iný z jeho družiny zase kde mohol, tam vešal dúhovú zástavu, neprekáža. Progresívec, konzervatívec, občan zdola aj zhora, jeden od Kisku, druhý od Matoviča, všetci sa pekne pomestili do onoho bájneho stredu, do zeme zasľúbenej pre všetkých, čo sa spájajú, aby prežili. A napriek tomu sa očakávaný výsledok v podobe aspoň piatich preferenčných bodov nedostavil.
Kde sa stala chyba? Nad tým nech dumajú zúčastnení. Môžeme im len naznačiť, že sebakritické myslenie oslobodzuje od ilúzií.
Preferenčný neúspech rýchlo viedol aj k strate demokratickej fazóny. Hoci si Demokrati dali do vienka svojej straníckej výbavy, že budú demokratickí, slušní a že uprednostňujú spoluprácu pred konfrontáciou, ich popredný člen a stelesnenie novodobej slušnosti Juraj Šeliga sa nebojácne uchýlil k šíreniu konšpirácie o tom, že Fico chce zrušiť priamu voľbu prezidenta (mimochodom, takmer všetky mainstreamové médiá sa na šírení tohto hoaxu aktívne a nekriticky zúčastnili).
Aby to nebolo málo, Demokrati po neúspešných rokovaniach o spájaní obvinili svojich želaných partnerov zo sebectva, to asi v duchu nekonfrontačného tónu. Mikuláš Dzurinda, jeden z aktérov onoho údajného sebectva, označil počínanie Demokratov za švindeľ. Nuž, verme mu, má s tým sám bohaté skúsenosti; pamätníci v KDH by o jeho férovosti mohli veľa hovoriť.
Ale späť k veci. Predseda parlamentu Kollár, vidiac ťažkosti spájania, dal ešte čas tým nenahraditeľným politikom typu Ďuriš Nicholsonovej či Hegera, aby dakam ešte stihli priskočiť alebo sa premenovať, či už na modré jablko alebo jablkovo-modrú demokraciu. Ale aj k Hlasu sa môže ešte ktosi pripojiť a ako spojnica všetkých proletárov nezaháľa ani SNS. Veď toľko osobností z parlamentu si ešte nenašlo miestečko v nejakom výťahu.
Ešteže máme toho Matoviča, ktorý je priekopníkom vo verbovaní a vytváraní vždy nových a nových kandidátok. A keď už nikoho iného, pevne veríme, že zachráni aspoň zablúdenú ovečku Veroniku Remišovú, veď akoby to bolo, prísť o takú vynikajúcu političku, ktorej heslom by mohlo byť – vždy za ľudí, hoci aj bez ľudí.
A na záver vážnejšie. Mánia vytvárať z neúspešných malých strán väčšie zoskupenia či nové strany je pre pluralitný demokratický systém škodlivá. Ide svojím spôsobom o podvod či švindeľ, keď sa mikrostrana neschopná získať si sama za seba priazeň voličov prepašuje ako parazit na tele niekoho iného do parlamentu alebo vytvorí umelým zlúčením novú stranu, ktorá sa zákonite po voľbách rozpadne.
O niečo férovejšie by bolo podstúpiť riziko otvorenej volebnej koalície takýchto menších strán a úplne najlepšie by bolo pri nízkych preferenciách odstúpiť z volieb a takto zabezpečiť, že hlasy voličov neprepadnú. Je to, samozrejme, utópia a už asi nikdy nebudú vo voľbách medzi sebou súťažiť iba čitateľné štandardné strany. No želať si to môžeme. A tiež sa môžeme rozhodnúť, že voliť budeme práve jednu z tých strán, ktorá neposlúžila ako výťah pre jednotlivcov, ktorých ambície sú väčšie ako ich schopnosti.