V roku 1954 sa v Sovietskom zväze oslavovalo 300. výročie zjednotenia Ukrajiny a Ruska. Bol to taký veľkolepý sviatok, že hoci som bol vtedy iba malé dieťa, dodnes si naň spomínam. Ukrajina pri tomto výročí dostala od Ruska neobyčajný dar - polostrov Krym. Dnes to znie absurdne, ale vtedy jej Krym v mene Ruska odovzdalo prezídium (ako sa vtedy nazývalo politbyro) Ústredného výberu Komunistickej strany a Najvyšší soviet ZSSR.
Vtedy som prvýkrát počul o Bohdanovi Chmeľnyckom (1595–1657). Bol to vodca (hajtman) záporožských kozákov, ktorý v roku 1654 prisahal vernosť ruskému cárovi – Alexejovi Romanovovi, otcovi Petra Veľkého. Schválila to takzvaná Perejaslavská rada – podľa očitých svedkov sa prítomní kozáci zhromaždili v kruhu a podporili hajtmana súhlasným výkrikom. Či to má skôr prvky priamej či inej formy demokracie, povedané dnešným slovníkom, nechajme radšej bokom.
Bokom však nemožno nechať to, že za túto akciu je Chmeľnyckij na Ukrajine považovaný za vlastizradcu. Mimochodom, takmer rovnako ako súčasná ukrajinská historiografia ho hodnotila aj oficiálna sovietska historiografia, a to až do začiatku 50. rokov 20 storočia. Ako milovníci dejín vedia, krátko po prísahe a „zjednotení“ zradil Chmeľnyckyj aj Rusov. No na výročie Perejaslavskej rady mu to komunisti nielen odpustili, ale urobili z neho hrdinu.
Pýtate sa prečo? Odpoveď je veľmi jednoduchá. K moci sa v Moskve vtedy dostal Nikita Chruščov, ktorý predtým dlhé roky stál na čele Ukrajinskej sovietskej republiky. Chcel zdôrazniť jej úlohu v dejinách a podiel v upevnení spoločného štátu.
Stará mapa
Spomenul som si na tieto dávne udalosti, keď som sledoval pracovné stretnutie ruského prezidenta Vladimíra Putina s predsedom ruského ústavného súdu Valerijom Zorkinom. Táto dvojica študovala stredovekú mapu, aby dospeli k záveru, že Ukrajina vtedy neexistovala. Prebehol medzi nimi aj nasledovný dialóg, jeho prepis je dostupný na kremeľskej oficiálnej webstránke.
Zorkin:„Zistilo sa, že sa na ústavnom súde našla kópia mapy zo 17. storočia vypracovanej za Ľudovíta XIV., teda vytvorenej samotnými Francúzmi. Nuž ale prečo som to priniesol, Vladimír Vladimirovič: Ukrajina na nej nie je“.
Putin reaguje: „No, samozrejme...“
Najlepšie na tom je, že Ukrajina na tej mape vyznačená je, konkrétne je označená ako Ukrajina pays des cosaques, čo znamená „Ukrajina, krajina kozákov“. Sú tam vyznačené územia, ktorých panovníkom bol hajtman Chmeľnyckyj. Digitálna kópia mapy, o ktorej je reč, je dostupná na internete.
Opäť musím byť trošku osobný. Veľmi si vážim profesora Zorkina. Až do jesene 1993 bol ústavný súd pod jeho vedením centrom odporu Jeľcinovej svojvôle. Úzko sme v tom období spolupracovali, krátky čas som bol formálne aj jeho poradcom. Streľba z tankov na parlament ho však vydesila, zrejme až zlomila. Odstúpil z postu predsedu ústavného súdu, utiahol sa a niekoľko rokov o ňom nebolo počuť. Neskôr, už za vlády Putina, sa do čela ústavného súdu vrátil. Odvtedy je k Vladimirovi Putinovi lojálny. Rád by som dúfal, že nie až do takej miery, že by „korigoval“ historickú mapu, aby Putina potešil... V Kremli si najradšej všímajú len to, čo pasuje do ich pohľadu na svet.
Malá Rus alebo Ukrajina?
Vydržme však na moment ešte pri téme, ktorú otvoril Zorkin s Putinom. Pýtam sa: Ak Ukrajina neexistovala, čo sa vlastne pripojilo k Ruskému cárstvu v roku 1654? Veď vo vtedajšej Moskve túto udalosť prijali a považovali za niečo mimoriadne dôležité. Titul cárov sa dokonca zmenil – k zoznamu podriadených krajín pridali Malú Rus alebo Malorusko, ako podľa byzantskej tradície nazývali tieto územia. Rusi si boli vtedy istí, že získali k svojej ríši skutočnú krajinu s jej obyvateľstvom a vládnymi štruktúrami. Ako svedčí spomenutá mapa, na Západe bola táto „krajina kozákov“ známa ako Ukrajina.
Dnes Ukrajinci považujú názov Malá Rus alebo Malorusko za ponižujúci (podobne ako Červená Rus, ako označovali Rusi aj Poliaci Halič, západ dnešnej Ukrajiny). Kedysi to však bolo presne naopak a urážlivý bol práve názov Ukrajina. Tento názov znamenal okraj Divokého poľa, perifériu civilizácie, beznádejnú a skoro ľudoprázdnu step.
Klasik poľskej literatúry Henryk Sienkiewicz zobrazoval obyvateľov týchto miest ako divochov, ktorí žili v podzemných norách. Bolo to, samozrejme, karikovanie reality a odrážalo dobové západné vnímanie okrajových území. Rusko-ukrajinský velikán Nikolaj Gogoľ v slávnej novele Taras Buľba vykreslil kozákov ako jednoduchých, ale ušľachtilých bojachtivých ľudí s vlasteneckou motiváciou a vysokými citmi. Sienkiewicz používal názov Ukrajina a Gogoľ zase Malé Rusko. Problém teda, ako vidieť, nemusí byť v názve, ale v postoji k ľuďom a obyvateľstvu daného národa.
Samozrejme, že teritórium kontrolované kozáckou armádou pri Dnepri sa líšilo od súčasnej Ukrajiny a nemalo všetky atribúty moderného štátu. No v 17. storočí na tom nebolo nič nezvyčajné. Kozáci nielen bojovali, ale súčasne sa zaoberali aj poľnohospodárstvom, obchodovali, žili so svojimi rodinami. Mali centralizované riadenie aj samosprávy. V tom čase sa už formovali ich spoločné etnické črty.
Záporožské kozácke spoločenstvo (nazývané podľa miesta vzniku, čím sa odlišovalo od donských a ruských kozákov) bolo na pomery svojej doby normálnou štátnou organizáciou, ktorá kontrolovala isté územie. Práve preto malo Rusko záujem získať ho do svojej ríše, preto spoločne rokovali, vyslali reprezentatívne bojarské vyslanectvo, aby napokon podpísali dohodu.
Ak by to Ukrajinci zobrali vážne, je šanca, že by mohli zmeniť postoj ku kontroverznému hajtmanovi Chmeľnyckému. Napokon, bol to, on, kto ponúkol dôkaz, že Ukrajina v 17. storočí nielen existovala, ale zohrala aj úlohu v histórii a bola de facto subjektom medzinárodných vzťahov.
Bol Lenin zakladateľom Ukrajiny?
Myšlienka, že Ukrajina ako štát vznikla len nedávno, nie je pre Putina nová. V roku 2021 tvrdil, že ju založil... Vladimír Lenin. Ani to nie je v súlade s faktami.
Samostatná ukrajinská vláda – Centrálna Rada – sa etablovala v marci roku 1917, ešte pred októbrovou revolúciou v Petrohrade. V roku 1918 vyhlásila nezávislosť svojej krajiny. Vládla však iba dva mesiace, po ktorých ju rozpustili Nemci, ktorí vtedy Ukrajinu obsadili. V nasledujúcich mesiacoch potom krajinu riadila vláda pod vedením hajtmana Pavla Skoropadského podporeného Nemcami.
Ešte raz budem osobný. Malo to vtedy následky aj pre moju rodinu. Môjho starého otca ešte v sovietskych časoch zatkli za to, že sa vraj jeho vzdialený príbuzný zúčastnil na tejto vláde. Neskôr ho prepustili, no v rokoch Stalinovho veľkého teroru si na to opäť niekto vplyvný spomenul a môjho deda to stálo život. Ani neskôr, po smrti Stalina, nebola táto téma bezpečná. A keď som už mal o pár desaťročí možnosť niečo zistiť, už nebol živý nikto, koho by sa na to dalo opýtať. Pátral som, kto presne z členov tej vlády a ako súvisel s mojou rodinou, ale nezistil som nič. Starého otca to stálo život, ale dnes je to už len nepodložená rodinná legenda.
Po porážke Nemecka v prvej svetovej vojne vládu Skoropadského vystriedal takzvaný Direktoriát Ukrajinskej ľudovej republiky na čele so Symonom Petljurom (1879 – 1926), ktorý priamo bojoval proti sovietskemu Rusku. Až po jeho vojenskej porážke (1921) sa boľševikom podarilo nastoliť sovietsku moc na území celej Ukrajiny (okrem území, ktoré vtedy nepatrili k štátu, ako Zakarpatská Rus).
Lenin sa teda vôbec nepodieľal na založení nezávislej Ukrajiny. Navyše, okolnosti sa začiatkom 20. storočia často vyvíjali proti jeho vôli a zámerom. Komunisti tradične Leninovi pripisovali každý úspech, no Putin bol k nemu vždy kritický. Ešte aj pred vojnou ho v svojej historickej eseji označil zodpovedného za hranice, ktoré zle nastavili vzťahy medzi Ruskom a Ukrajinou, prirovnal ich k časovanej bombe. Ktovie, možno Putin považuje vznik ukrajinského štátu za také zlo, že sa ho mohol dopustiť len taký patentovaný zloduch ako Lenin.
Vyššie opísané skutočnosti nie sú žiadnym objavom, práve naopak, sú všeobecne známe. Otázka znie, prečo to súčasné ruské vedenie ignoruje.
Nemyslím si, že je to chyba, určite ani neznalosť. Ale vedomá politika. Keď teraz prebieha ozbrojený konflikt medzi Ruskom a Ukrajinou, z histórie sa stal nástroj propagandy, ktorá má dva ciele – poníženie nepriateľa a presvedčenie vlastného obyvateľstva, že Rusko bojuje proti bezvýznamnému rivalovi, ktorý nemá za sebou príbeh vlastnej štátnosti.
Takýto prístup k dejinám je škodlivý, aj keď dáme vojnu bokom, tak škody sú enormné. Ako to naznačil už Solženicyn, nedostatok rešpektu k ukrajinskému národu poškodzuje ruskú spoločnosť. Pri propagande strácame vieru nielen v budúcnosť, ale aj v minulosť, ktorá zrazu tiež vyzerá neisto a nestabilne.
Kedysi bolo povedané, že by bolo lepšie, keby prezidenti tvorili históriu, než aby ju komentovali. Nechajme preto dejiny historikom! Iba tak uchránime naše historické povedomie a dedičstvo. Inak to stojí zbytočne vyhasnuté ľudské životy.