Vasil Lipitsky

V roku 1954 sa v Sovietskom zväze oslavovalo 300. výročie zjednotenia Ukrajiny a Ruska. Bol to taký veľkolepý sviatok, že hoci som bol vtedy iba malé dieťa, dodnes si naň spomínam. Ukrajina pri tomto výročí dostala od Ruska neobyčajný dar - polostrov Krym. Dnes to znie absurdne, ale vtedy jej Krym v mene Ruska odovzdalo prezídium (ako sa vtedy nazývalo politbyro) Ústredného výberu Komunistickej strany a Najvyšší soviet ZSSR.

Vtedy som prvýkrát počul o Bohdanovi Chmeľnyckom (1595–1657). Bol to vodca (hajtman) záporožských kozákov, ktorý v roku 1654 prisahal vernosť ruskému cárovi – Alexejovi Romanovovi, otcovi Petra Veľkého. Schválila to takzvaná Perejaslavská rada – podľa očitých svedkov sa prítomní kozáci zhromaždili v kruhu a podporili hajtmana súhlasným výkrikom. Či to má skôr prvky priamej či inej formy demokracie, povedané dnešným slovníkom, nechajme radšej bokom.

Bokom však nemožno nechať to, že za túto akciu je Chmeľnyckij na Ukrajine považovaný za vlastizradcu. Mimochodom, takmer rovnako ako súčasná ukrajinská historiografia ho hodnotila aj oficiálna sovietska historiografia, a to až do začiatku 50. rokov 20 storočia. Ako milovníci dejín vedia, krátko po prísahe a „zjednotení“ zradil Chmeľnyckyj aj Rusov. No na výročie Perejaslavskej rady mu to komunisti nielen odpustili, ale urobili z neho hrdinu.

Pýtate sa prečo? Odpoveď je veľmi jednoduchá. K moci sa v Moskve vtedy dostal Nikita Chruščov, ktorý predtým dlhé roky stál na čele Ukrajinskej sovietskej republiky. Chcel zdôrazniť jej úlohu v dejinách a podiel v upevnení spoločného štátu.