Štefan Bučko napísal skvelú knihu. O poézii a jeho vzťahu k nej

Ak by ste mali v ankete odpovedať na otázku, koho zo súčasných hercov považujete za najerudovanejšieho interpreta alebo starším slovníkom povedané – recitátora, iste by sa na prvých priečkach umiestnil Štefan Bučko, respektíve v tomto prípade presnejšie doc. Štefan Bučko, vysokoškolský pedagóg, ktorému Vysoká škola múzických umení vydala knihu s jednoduchým avšak príslovečným názvom: Ja, báseň.

Ako naznačuje titul, kniha je akýmsi vyznaním, ako si poézia dokáže podmaniť čitateľa, v Bučkovom prípade interpreta. Kedysi v 70. rokoch vyšli v Slovenskom spisovateľovi publikácie Ján Hollý vo výbere a interpretácii Viliama Turčányho, Janko Kráľ vo výbere Milana Rúfusa či Hviezdoslav vo výbere a interpretácii Vojtecha Mihálika. Boli to komentované antológie na základe subjektívneho výberu uvedených autorov, ktoré mali priblížiť ťažšie komunikovateľnú poéziu vtedajšiemu čitateľovi. Bol to však pohľad z rovnakého brehu – básnici, prekladatelia, literárni vedci komentujú básnikov. Je to bežná prax. I dnes profesionáli – literárni vedci recenzujú súčasnú slovenskú literatúru a píšu literárnovedné práce a interpretácie v kontexte dejín slovenskej literatúry. Svoj pohľad na poéziu nám Štefan Bučko poskytol už v 90. rokoch, podobne ako Ladislav Chudík či Eva Kristínová, keď vydali výbery zo slovenskej poézie pod názvom Moje najmilšie. Na tento projekt dnes Štefan Bučko v istom zmysle nadväzuje, avšak už neponúka verše, ktoré sú mu milé, ale interpretáciu a rozhľadený pohľad na dejiny poézie ako slovesného umenia. Máme tak dočinenia v slovenskom prostredí s nevídaným, a preto vzácnym pohľadom “z druhej strany“, kedy o literatúre uvažuje umelec, ktorý svojou interpretáciou dáva veršom niečo ako definitívnu podobu.