Štefan Bučko napísal skvelú knihu. O poézii a jeho vzťahu k nej

Ak by ste mali v ankete odpovedať na otázku, koho zo súčasných hercov považujete za najerudovanejšieho interpreta alebo starším slovníkom povedané – recitátora, iste by sa na prvých priečkach umiestnil Štefan Bučko, respektíve v tomto prípade presnejšie doc. Štefan Bučko, vysokoškolský pedagóg, ktorému Vysoká škola múzických umení vydala knihu s jednoduchým avšak príslovečným názvom: Ja, báseň.

Ako naznačuje titul, kniha je akýmsi vyznaním, ako si poézia dokáže podmaniť čitateľa, v Bučkovom prípade interpreta. Kedysi v 70. rokoch vyšli v Slovenskom spisovateľovi publikácie Ján Hollý vo výbere a interpretácii Viliama Turčányho, Janko Kráľ vo výbere Milana Rúfusa či Hviezdoslav vo výbere a interpretácii Vojtecha Mihálika. Boli to komentované antológie na základe subjektívneho výberu uvedených autorov, ktoré mali priblížiť ťažšie komunikovateľnú poéziu vtedajšiemu čitateľovi. Bol to však pohľad z rovnakého brehu – básnici, prekladatelia, literárni vedci komentujú básnikov. Je to bežná prax. I dnes profesionáli – literárni vedci recenzujú súčasnú slovenskú literatúru a píšu literárnovedné práce a interpretácie v kontexte dejín slovenskej literatúry. Svoj pohľad na poéziu nám Štefan Bučko poskytol už v 90. rokoch, podobne ako Ladislav Chudík či Eva Kristínová, keď vydali výbery zo slovenskej poézie pod názvom Moje najmilšie. Na tento projekt dnes Štefan Bučko v istom zmysle nadväzuje, avšak už neponúka verše, ktoré sú mu milé, ale interpretáciu a rozhľadený pohľad na dejiny poézie ako slovesného umenia. Máme tak dočinenia v slovenskom prostredí s nevídaným, a preto vzácnym pohľadom “z druhej strany“, kedy o literatúre uvažuje umelec, ktorý svojou interpretáciou dáva veršom niečo ako definitívnu podobu.

Bene legere saecla vincere, teda čítať dobre je majstrovstvo vekov, tak by sa dalo zjednodušene predstaviť posolstvo, ktoré po prečítaní knihy rezonuje v čitateľovi. Úvodný citát Immanuela Kanta: „Spomedzi všetkých umení stojí básnické umenie – ktoré ďakuje za svoj pôvod takmer celkom géniovi a chce sa dať najmenej viesť predpisom alebo príkladom – na najvyššom stupni“, vybral Bučko umne, aby upozornil, že aj z pohľadu filozofa je poézia čosi zásadné, jedinečné, hodné pozornosti každého vzdelanca. Tento pohľad sa žiaľ akosi vytráca. Aj z tohto pohľadu je kniha osobitne prínosná, pretože poéziu predstavuje vo veľmi širokom kontexte.

Veľmi autenticky pôsobí autorov popis vlastnej cesty k poézii. Dostal sa k nej nie čítaním, ale audiálnym a vizuálnym vnímaním. Uvádza recitál Viliama Záborského Slovenský Prometeus z diela P. O Hviezdoslava. Tak ako si bežne spojíme pieseň so spevákom, tak Bučko uvádza básnika a jeho interpreta: Leopold Haverl – Villon a Smrek, Gustáv Valach – Beniak a Rúfus, Dušan Jamrich – Válek a zakončuje: „Ladislav Chudík a jeho Ave Eva, pardon, Kostrova, ale Chudíkom tak prednesená akoby to bola jeho báseň.“ Tak ako hudobní skladatelia skladajú piesne na mieru spevákom, tak Bučko nachádza aj básne na mieru interpretom. Zároveň však upozorňuje, že spraviť z prednesu poézie alternatívu k hereckej profesii sa nepodarí každému.