Štefan Bučko napísal skvelú knihu. O poézii a jeho vzťahu k nej

Ak by ste mali v ankete odpovedať na otázku, koho zo súčasných hercov považujete za najerudovanejšieho interpreta alebo starším slovníkom povedané – recitátora, iste by sa na prvých priečkach umiestnil Štefan Bučko, respektíve v tomto prípade presnejšie doc. Štefan Bučko, vysokoškolský pedagóg, ktorému Vysoká škola múzických umení vydala knihu s jednoduchým avšak príslovečným názvom: Ja, báseň.

Ako naznačuje titul, kniha je akýmsi vyznaním, ako si poézia dokáže podmaniť čitateľa, v Bučkovom prípade interpreta. Kedysi v 70. rokoch vyšli v Slovenskom spisovateľovi publikácie Ján Hollý vo výbere a interpretácii Viliama Turčányho, Janko Kráľ vo výbere Milana Rúfusa či Hviezdoslav vo výbere a interpretácii Vojtecha Mihálika. Boli to komentované antológie na základe subjektívneho výberu uvedených autorov, ktoré mali priblížiť ťažšie komunikovateľnú poéziu vtedajšiemu čitateľovi. Bol to však pohľad z rovnakého brehu – básnici, prekladatelia, literárni vedci komentujú básnikov. Je to bežná prax. I dnes profesionáli – literárni vedci recenzujú súčasnú slovenskú literatúru a píšu literárnovedné práce a interpretácie v kontexte dejín slovenskej literatúry. Svoj pohľad na poéziu nám Štefan Bučko poskytol už v 90. rokoch, podobne ako Ladislav Chudík či Eva Kristínová, keď vydali výbery zo slovenskej poézie pod názvom Moje najmilšie. Na tento projekt dnes Štefan Bučko v istom zmysle nadväzuje, avšak už neponúka verše, ktoré sú mu milé, ale interpretáciu a rozhľadený pohľad na dejiny poézie ako slovesného umenia. Máme tak dočinenia v slovenskom prostredí s nevídaným, a preto vzácnym pohľadom “z druhej strany“, kedy o literatúre uvažuje umelec, ktorý svojou interpretáciou dáva veršom niečo ako definitívnu podobu.

Bene legere saecla vincere, teda čítať dobre je majstrovstvo vekov, tak by sa dalo zjednodušene predstaviť posolstvo, ktoré po prečítaní knihy rezonuje v čitateľovi. Úvodný citát Immanuela Kanta: „Spomedzi všetkých umení stojí básnické umenie – ktoré ďakuje za svoj pôvod takmer celkom géniovi a chce sa dať najmenej viesť predpisom alebo príkladom – na najvyššom stupni“, vybral Bučko umne, aby upozornil, že aj z pohľadu filozofa je poézia čosi zásadné, jedinečné, hodné pozornosti každého vzdelanca. Tento pohľad sa žiaľ akosi vytráca. Aj z tohto pohľadu je kniha osobitne prínosná, pretože poéziu predstavuje vo veľmi širokom kontexte.

Veľmi autenticky pôsobí autorov popis vlastnej cesty k poézii. Dostal sa k nej nie čítaním, ale audiálnym a vizuálnym vnímaním. Uvádza recitál Viliama Záborského Slovenský Prometeus z diela P. O Hviezdoslava. Tak ako si bežne spojíme pieseň so spevákom, tak Bučko uvádza básnika a jeho interpreta: Leopold Haverl – Villon a Smrek, Gustáv Valach – Beniak a Rúfus, Dušan Jamrich – Válek a zakončuje: „Ladislav Chudík a jeho Ave Eva, pardon, Kostrova, ale Chudíkom tak prednesená akoby to bola jeho báseň.“ Tak ako hudobní skladatelia skladajú piesne na mieru spevákom, tak Bučko nachádza aj básne na mieru interpretom. Zároveň však upozorňuje, že spraviť z prednesu poézie alternatívu k hereckej profesii sa nepodarí každému.

Dozvedáme sa, že Štefan Bučko vyštudoval v Malinove na strednej škole kvetinárstvo a sadovníctvo a následne bol prijatý na herectvo. Keď sa ho riaditeľ školy pýtal, prečo nebude pokračovať v štúdiách v Ledniciach, zarecitoval na maturitnom večierku báseň Zakliata Panna vo Váhu a divný Janko. Po tomto výkone už všetci rozumeli, že mu je súdené venovať sa slovu.

Bučko ďalej ponúka vlastný pohľad na vývoj a dejiny poézie, svoje vlastné skúsenosti a pozorovania. Predstavuje antické eposy a neopomína na slovenského autora tohto žánru – Jána Hollého. Originálne je Bučkovo prirovnanie časomerného verša Jána Hollého a raperom, ktoré ponúka svojim študentom i čitateľom:

„Ján Hollý je (aj keď o tom vtedy určite nevedel) prvý slovenský raper, lebo hexametrický pôdorys jeho veršov má v sebe zakomponovaných šesť intonačných dôrazov na prvej slabike stopy, ktoré keď sa presne rytmicky prednášajú bez veľkého citového, ale predsa len s istým výrazovo-akcentovaným zaangažovaním, vychádza z toho čistý rap, ktorým som pri svojich vystúpeniach už veľa ráz pobavil vďačné publikum.“

Zaoberá sa tiež vzťahom písma a jeho grafického stvárnenia, na príklade textov čínskeho filozofa Lao-c’ a neskôr Proglasu. V časti grécka filozofia v zlatom veku dáva do pozornosti, že všetci známi grécki matematici a filozofi ako Táles, Pytagoras, Platón či Aristoteles boli znalcami divadla a poézie. Uvedomovali si, že s poéziou súvisí takmer všetko. V tomto dejinnom prehľade bolo nemožné obísť starozákonné biblické zdroje, keďže mnoho starozákonných kníh bolo pôvodne písaných ako básne. Na príklade žalmov ilustruje štyri typy paralelizmu, ako ich vytýčil prof. Jozef Heriban. V uvažovaní o Knihe Jób pracuje s prekladom Viliama Turčányho. Bučko ho považuje za svojho učiteľa, ktorý ho o poézii naučil veľmi mnoho. Pri náhľade na žalmy zasa siaha po básnickom preklade Milana Rúfusa. Pieseň piesní - Veľpieseň Šalamúnova alebo Pesnička nad pesničky, ako ju nazval prvý prekladateľ katolíckej Biblie do slovenčiny Juraj Palkovič, je podľa Bučka: „sapienciálnou knihou, v ktorej sa opisuje múdrosť ľudskej lásky, ale rovnako je i intímnou lyrikou, ktorá ako väčšina dobrej poézie má svoju originálnu vnútornú logiku s množstvom osobného výraziva a šťavnatého vyjadrovania.“

Jednou z kľúčových tém rozhovorov Bučko – Turčány bol starosloviensky Proglas, ktorého originálu i prebásnenia Viliamom Turčánym je autor knihy zdatným interpretom. Jeho pohľadu na najnovšie výskumy a preklady dotýkajúce sa tejto starobylej veľbásne azda chýba kritickejší pohľad na dielo Kristíny Pavlovičovej pojednávajúce o Proglase. Na viaceré závažné nedostatky jej tvrdení upozornil napríklad prof. Ján Zambor alebo aj autor tohto textu. V súvislosti s cyrilometodskou misiou Bučko upozorňuje na paradox: „Územie, ktoré bolo adresátom veľkomoravskej misie solúnskych bratov a ktorého územnou súčasťou sme boli i my spolu s Panóniou a jej centrom Blatnohradom, malo z tejto misie najmenší úžitok. Zhruba dvadsať rokov. A potom tí, ktorí boli jej pokračovateľmi, skončili ako vyhnanci a u ich diela kultúrne profitovali národy južne a východne od nás.“

Ústrednou časťou knihy sú state venované Danteho Božskej komédii. Bučko odpovedá na jednoduchú, no zároveň náročnú otázku: o čom je Božská komédia? Sledujeme zaujímavú paralelu. Tak ako si prekladateľ Jozef Felix našiel prebásňovateľa Danteho vo Viliamovi Tručánym, rovnako Turčány objavil Štefana Bučka ako interpreta svojho prebásnenia. A podobne ako sa už spomínaný Ján Hollý pripravoval – trénoval na vlastný epos prekladom Vergíliovej Eneidy, ako sa Turčány musel učiť taliansky jazyk, aby mohol čo najvernejšie prebásniť Felixov preklad, tak aj Bučko študoval Danteho pomocou domácej (Július Pašteka) i zahraničnej danteologickej literatúry, čoho výsledkom je mimoriadne cenné audio dielo, Bučkova interpretácia celej Božskej komédie.

Až týmto projektom sa zavŕšil proces etablovania Danteho Božskej komédie v slovenskej kultúre - našla aj svojho profesionálneho interpreta. Nahrávky sú vďaka QR kódom uvedených v knihe dostupné v archíve Slovenského rozhlasu. Bučko tiež ponúka vlastné svedectvo, ako Turčányho slovenský preklad obstál na medzinárodnom podujatí vo Viedni, kde Božská komédia zaznela v mnohých svetových jazykoch. Bučko uvažuje, prečo trójskeho hrdinu Odysea Dante umiestnil do pekla. Z mnohých dôvodov sa mu pripisuje smrť Achilla a podobne. V kontexte hľadania istých charakterových zásad možno doplniť, že práve Odyseov vzťah s manželkou Pénelopé má kresťanský rozmer. Čakala naňho 20 rokov, ako uvádza Homér. Ideál vernosti zodpovedá ľudskému srdcu, je vložený do svetskej literatúry pomocou motívu manželskej postele, ktorú nemožno premiestniť, pretože je stredobodom kráľovského paláca. Tak Pénelopé po rokoch spoznáva v starom mužovi svojho manžela. Bučkova prechádzka Peklom, Očistcom a Rajom končí citovaním posledného verša Božskej komédie: „Láska, čo slnko pohýna i hviezdy,“ k čomu autor dopĺňa: „ A sme na konci. Áno, hviezdy uzavreli túto kantiku ako aj predošlé. Peklo sa končilo veršom – ním vyšli sme, by videli sme hviezdy. Očistec – aby som mohol stúpať medzi hviezdy. A v Raji nachádzame spolu s Dantem Lásku, čo hýbe slnkom aj hviezdami. A to je pointa celej danteidy.“

V časti nazvanej Niečo k interpretácii Danteho Božskej komédie z hľadiska umeleckého prednesu upozorňuje na časté chyby prednášateľov: „Veľa interpretov pri čiarke zdvíha intonáciu, aby upozornili, že veta bude pokračovať. Len tam to už väčšinou šuští papierom. Už je to literatúra a nie mnou vyslovený osobný text. My sa zvyčajne v bežnom živote nevyjadrujeme cez čiarku, ale cez bodku, pretože ešte nevieme, ako presne povedieme myšlienku a hlavne akými slovami.“ I tieto nástrahy musí interpret prekonať na ceste k podrobeniu si Danteho diela.

V závere dáva Bučko do pléna pozoruhodnú otázku: Charakter ako conditio sine qua non výbavy umelca? V súvislosti so svojou pedagogickou činnosťou konštatuje: „Preto pokladám za dôležité, aby poslucháči herectva neboli iba remeselne a psychologicky pripravovaní na stvárňovanie rôznych charakterov dramatických postáv, ale aby sa sami stávali charaktermi, tými, ktorí si budujú svoje hodnotové priority a vedia ich artikulovať cez umelecké slovo.“

Herec a pedagóg Dušan Jamrich na zadnej strane prebalu knihy odporúča Bučkovu knihu Ja, báseň používať ako učebnicu pre poslucháčov herectva, réžie, dramaturgie a divadelnej vedy. Kiežby všetci študenti či umelci uvažovali v intenciách, ktoré všetkým milovníkom slova predstavil Štefan Bučko. Ponúka svoje vlastné svedectvo poznávania krásy slovesného umenia, ktoré tvorí charakter. Možnosť načrieť do týchto krás majú všetci, ako to trefne vyjadril básnik Mikuláš Šprinc:

Naberte z krásy vrchovato džbány,

nebude to poznať na nej ani,

ostanú plné hlboké jej studne.

Večnosti v čase nikdy neubudne

a nezvedú ťa zradné meluzíny,

keď piješ z božej medoviny.

Bučkova kniha nás k tomu pozýva.