Ženy by mali prestať brať antikoncepciu, tvrdí britská feministka
Mary Harringtonová je autorkou knihy Feminism Against Progress (Feminizmus proti pokroku). Sama sa považuje za „reakcionársku feministku“, bojuje za ženské práva, ale je jasné, že jej názory sú veľmi vzdialené feministickému mainstreamu. Nedávno prehovorila aj na konferencii národných konzervatívcov v Londýne.Vo svojom prejave ste tvrdili, že sme v ére transhumanizmu.Áno. Mnohé z toho, čo je považované za liberálny feminizmus, je v skutočnosti transhumanizmus.Čo tým myslíte? Na transhumanizmus som prvýkrát narazil v románe od Dana Browna.Používam ten termín dosť široko. Väčšina ľudí si pod tým predstaví myšlienky zo science fiction, ako je nahranie ľudského vedomia do cloudu alebo zapájanie mikročipov pod kožu. Ja tým chápem niečo oveľa banálnejšie, ale všeobecne prítomnejšie, čo je viera, že neexistuje ľudská prirodzenosť. Teda že môžeme a mali by sme využívať technológiu na naše zlepšovanie bez akýchkoľvek obmedzení alebo limitov. Že neexistuje žiadny horný limit pre využitie technológií. Tento vstup do biomedicínskej paradigmy je veľmi úzko spojený s liberálnym feminizmom. Situujem ho totiž do momentu vynálezu hormonálnej antikoncepcie a jeho dôsledku, ktorým je legálna umelá interrupcia.Ako to?Oboje ide proti myšlienke, že ľudia boli stvorení na obraz boží a existuje prirodzenosť. To bola paradigma nášho kresťanského dedičstva, ktoré sme dovtedy obývali. Ale antikoncepčná pilulka je prvá medicínska technológia, ktorá sa nesnaží v nás napraviť niečo rozbité, a tak navrátiť do normatívne chápaného stavu ľudského zdravia. Snaží sa rozbiť niečo, čo funguje zdravo, v prospech priania jednotlivca. To je ten zásadný posun paradigmy. Ak ste žena používajúca hormonálnu antikoncepciu, tak ste prekročili transhumanistickú paradigmu v tom zmysle, že využívate lekársku technológiu na vylepšenie svojej normálnej fyziológie v honbe za svojimi osobnými cieľmi.Netýka sa to každej technológie?To hovoria moji kritici. Nedá sa to vzťahovať na všetky technológie? Nie je to prípad napríklad ohňa alebo spaľovacieho motora? Hovorím možno, ale je tu kvalitatívny rozdiel, vo chvíli, keď začneme meniť vlastnú fyziológiu. V prípade ohňa alebo spaľovacieho motora ju nemeníme, alebo to nie je náš cieľ. V šesťdesiatych rokoch s normalizáciou antikoncepcie nastal posun paradigmy a všetka transhumanistická technológia, o ktorú sa bojuje v kultúrnych vojnách, či je to oplodňovací priemysel, eutanázia, náhradné tehotenstvo alebo transgenderizmus, z toho vyplýva. Začalo sa to éru uvažovania, že môžeme použiť medicínske technológie na prenastavenie našej prirodzenej fyziológie, a to potenciálne bez limitu, všetko v snahe dosiahnuť túžby jednotlivca.A transgenderizmus a myšlienka, že môžete zmeniť pohlavie, z toho podľa vás tiež vyplýva?Áno, ale nemusíte sa spoľahnúť iba na mňa. Martin Rothblatt je známy bývalý podnikateľ a transgenderový aktivista. Narodil sa ako muž a identifikuje sa ako žena. V roku 2011 vyšlo aktualizované vydanie jeho knihy Apartheid pohlavia. Po novom sa volala Od transgenderu k transhumanizmu: manifest o slobode formy. Tam hovorí naplno, čo sa predtým iba naznačovalo. Nie je to o tom, aby sa umožnilo malej skupinke ľudí, ktorí cítia, že sa narodili v zlom tele, žiť pohodlne v inak normatívnej spoločnosti. Je to o úplnom zničení parametrov toho, čo považujeme za osobu. Po novom by sa za osobnosť mohla považovať digitálna entita alebo by sme mohli sami seba donekonečna pretvárať. To chce Rothblatt. Takže to nie sú iba feministky ako ja, kto toto tvrdí. Rozdiel je v tom, že oni si myslia, že je to dobre.Iste však existujú limity, ako ďaleko to môže zájsť. Aj keď si zmeníte pohlavie, tak sa muž nikdy nemôže stať ženou v tom zmysle, že by dokázal napríklad otehotnieť.Úplne súhlasím, a to je jedno z mojich tvrdení vo Feminizme proti pokroku. Sľub transhumanizmu, že sa nám podarí prostredníctvom technológie odstrániť ľudskú prirodzenosť, sa nikdy nemôže splniť. Ľudská prirodzenosť sa vždy vráti, len preorientovaná na trh. Možno to ukázať práve na príklade sexuálnej revolúcie. V ére transhumanizmu už žijeme päťdesiat rokov, pretože tak dlho je všeobecne rozšírená antikoncepcia, takže môžeme vyhodnotiť, či naplnila očakávania. Jeden z utopistických sľubov bol, že antikoncepcia vyhladí všetky rozdiely medzi mužmi a ženami, čo sa týka sexu. Umožní ženám súložiť bez strachu o následky, rovnako, ako môžu muži. A až to nastane, tak sa zbavíme všetkých sociálnych tabu a stigmy a asymetrií ohľadom toho, ako muži a ženy medzi sebou sexuálne konajú. To oslobodí ženy od celej sústavy patriarchálneho útlaku, ktorý vyplýva z našej reproduktívnej roly. To je v podstate argument druhej vlny feminizmu o sexuálnom oslobodení. V realite sa to však nenaplnilo. Sexuálny dvojaký meter stále existuje, dokonca skôr narástol. Dôvod, prečo sa to nezmenilo, je ten, že muži a ženy sú rozdielni.
Mary Harringtonová. Reprofoto: YouTube
Mary Harringtonová. Reprofoto: YouTube
Aké rozdiely máte na mysli?
To, čomu muži a ženy dávajú prioritu, keď im ide o intímne stretnutie. Použitie technológie na odstránenie toho najväčšieho rozdielu, teda rizika otehotnenia, neodstráni tie ostatné. Takže sa tvárime, že sme odstránili rozdiely medzi mužmi a ženami, čo sa týka sexuálnych vzťahov, ale v skutočnosti sme ich iba komodifikovali. Je tu celý priemysel, ktorý sa zaoberá využívaním mužského záujmu pozerať sa na mladé ženy, teda pornopriemysel. Druhou stranou je industrializácia mladých a pekných žien, ktoré sú nútené, niekedy klamstvom, niekedy jednoducho násilím, pracovať v porne. Takže antikoncepcia vyradila jeden rozdiel medzi mužmi a ženami, čo sa týka sexuálnej intimity, ale docielila to, že sa z toho stal problém ponuky a dopytu. Došlo k preorientovaniu sa na trh. To má zjavné negatívne dôsledky na mužov aj ženy. Nedá sa spochybňovať, že pornografia, najmä vďaka jej rozšíreniu cez inteligentné telefóny a internet, viedla ku kolapsu v zakladaní rodín, eskalácii násilia proti ženám a mužskej sexuálnej dysfunkcii. Je to úplná katastrofa.
Chápem správne, že jedným z vašich riešení je odmietnutie hormonálnej antikoncepcie?
Áno. Domnievam sa, že feministický argument proti antikoncepcii je veľmi solídny. Ženy boli jedny z prvých, ktoré nás do éry transhumanizmu zaviedli, takže nás musia zase vyviesť. Musí sa to začať tým, že ženy budú hovoriť Ďakujem, ale nechcem. Dôvodov na odmietnutie antikoncepcie je mnoho. Jednak ekofeministický. Antikoncepcia je ekologická katastrofa. Je veľmi ťažké dostať ju z vody a dochádza k zmene pohlavia u malých vodných tvorov, ničí endokrinné systémy vodných živočíchov. Raz za čas o tom niekto napíše, ale potom sa na to zabudne, pretože nikto o tom nechce premýšľať.
Je tu všeobecná zhoda, že sa bez antikoncepcie nezaobídeme. To rozporujem, rozhodne sa bez nej zaobídeme. Ale to nie je jediný argument. Je to tiež dobré pre našu intimitu a naše potešenie. Ženy majú väčšie sexuálne potešenie, pokiaľ sú v intímnom vzťahu. Sú o tom veľmi robustné štúdie, samozrejme, existujú výnimky, viac u mužov ako u žien. Sú pre to najskôr evolučné dôvody. A antikoncepcia odstraňuje robustné dôvody na to, aby žena povedala: Nie, ďakujem sexuálnemu styku bez lásky, pretože teoreticky je to akt bez následkov. Tvrdí sa, že antikoncepcia emancipovala ženy, pretože odstránila bariéry medzi nami a sexom bez lásky. V skutočnosti nás to emancipovalo iba od mnohých orgazmov, ktoré by sme mohli zažívať v intímnych vzťahoch.
A ako reagujú ženy, keď im toto predkladáte?
Niektoré tak, že som sa úplne zbláznila. Hovoria, že v tom prípade musia čakať na manželstvo. Ja im hovorím, že poznám mnoho mladých žien, ktoré by sa rady vydali, ale nedarí sa im to. Pokiaľ chceme zvrátiť trajektóriu späť k dlhodobej intimite, čo je očividne v prospech žien, pokiaľ chcú byť matky, tak musíme zabudnúť na antikoncepciu. Beriem to ako štrajk proti industrializácii našich tiel.
Takže by ľudia nemali sexuálne žiť, pokiaľ nie sú pripravení mať deti?
Existujú iné formy zabránenia počatia. Mnoho katolíkov praktizuje prírodné rodinné plánovanie. Takže si nemyslím, že by ste mali odmietať sex, pokiaľ nie ste v manželstve. Ale ak ako žena chcete odmietnuť technologizáciu svojho tela, je veľmi rozumné odmietnuť sex s kýmkoľvek, komu neveríte, komukoľvek, o kom sa domnievate, že mať s ním dieťa by bola katastrofa. Myslím, že je to v záujme žien, aj keď je to výzva. Nie je to postoj, ktorý by som odporučila komukoľvek, kto má problém s ovládnutím svojich pudov, kto si nevie nastaviť hranice.
A ako do toho zapadajú muži? Vo svojej knihe vraj píšete čosi o kôlňach.
Nie, v knihe nie, ale možno som mala. Myslím si, že keď sme sa rozhodli, že všetky naše sociálne priestory urobíme unisexové, tak to bolo zle. Úmysly boli dobré, snaha bola vylepšiť náš sociálny život a poskytnúť rovnaký prístup ženám, zvlášť v zamestnaní, čo sa do veľkej miery stalo. Jeden z dôsledkov je však eliminácia mužských priestorov aj v oblastiach, kde nejde o moc alebo profesijné možnosti. To poškodzuje mužov, ale vo výsledku aj ženy. Myslím, že sa tým eliminovalo mužské mentorovanie, ktoré je dôležité pre zdravé, sociálne, nenásilné fungovanie spoločnosti. Starší muži učia mladších, ako byť mužom, spôsobom, ktorý je dobrý pre spoločnosť. Mladí sa nikdy nenaučia, ako byť mužom od žien, nikdy nebudú počúvať svoje matky. A pokiaľ neexistuje mužská sociálna sieť, kde môžu stretávať starších mužov, tak sa to nikdy nenaučia. Potom do toho vákua vstupujú ľudia ako Andrew Tate. Dorazil aj do vašej časti sveta?
Bohužiaľ áno.
Niekto mi povedal, že najzaujímavejšie na ňom je, že nepozná svojich chovancov. Je vzorom pre mnoho mladých mužov, a on ani nevie, že existujú. Myslím, že je na tom niečo veľmi poškodzujúce. Naučiť sa, ako byť dobrým človekom, môžete iba od niekoho, kto vás dobre pozná. Domnievam sa, že musíme nechať muža robiť čokoľvek, čo muži robia, keď tam nie sú ženy, pretože je jasné, že muži sa nesocializujú ako my. Rada dávam príklad s hľadačmi kovov. Chodím behať a občas stretávam na poli mužov s detektormi kovov, je ich tam zhruba päť a všetci sú od seba vzdialení 400 metrov a za celý čas si nič nepovedia. Raz mi došlo, že oni sa takto socializujú, a to spôsobom, ktorý vôbec nechápem. Raz za čas sa objaví článok, väčšinou napísaný ženou, že muži by mali viac hovoriť o svojich pocitoch, a potom nebudú takí depresívni. A ja hovorím, je to presne naopak. Muži chcú sedieť na brehu, desať metrov od seba, na nikoho nehovoriť a rybárčiť a sú spokojní. Musíme nechať muža na pokoji a nesnažiť sa ich prerobiť na ženy. A musíme ich nechať učiť sa od starších mužov. Inak nebudú žiadni dobrí muži a my si nebudeme mať koho brať. Takže to je feministický argument, prečo nechať muža na pokoji.
Chápem správne, že rozlišujete medzi feminizmom slobody a feminizmom starostlivosti?
Áno. Niektorí ľudia nechápu moje argumenty a myslia si, že sa chcem zbaviť feminizmu slobody úplne a sústrediť sa len na feminizmus starostlivosti. K definícii sa hneď dostanem, len chcem povedať, že si myslím, že sme všetci oslobodení dostatočne a neuškodilo by nám pristrihnutie slobody. Nie som proti slobode, len si myslím, že prospešné limity prispievajú k celkovému rozkvetu človeka. Takže to je moja poznámka ohľadom mojich názorov na feminizmus starostlivosti. Keď som písala Feminizmus proti pokroku, tak som si uvedomila, že je tu celý súbor ďalších feminizmov, na ktoré sa zabudlo v šesťdesiatych rokoch počas druhej vlny feminizmu. Dobrá polovica, možno dve tretiny ženského hnutia, začali byť považované za problematické, neviditeľné alebo jednoducho, že to nie je feminizmus. Išlo o tie aspekty presadzovania práv žien, ktoré sa týkali našej vrodenej prirodzenosti, materstva, sexuálnej reality a vzťahov, zvlášť rodinných. Je to feminizmus vzájomných vzťahov. Kedykoľvek ženy pretláčali ženské partikulárne záujmy v súvislosti so vzájomnými vzťahmi s mužmi, s deťmi, tak boli marginalizované alebo jednoducho vymazané ako problematické alebo patriarchálne.
A podľa vás sa to začalo počas priemyselnej revolúcie?
Mojou ústrednou tézou vo Feminizme proti pokroku je, že feminizmus nie je dôkazom pokroku, nie v nejakom absolútnom zmysle. Na takýto pokrok aj tak neverím. Je to ženská reakcia na zmeny v rodinnom živote počas priemyselnej revolúcie. V stredoveku ženy a muži pracovali spoločne v domácnosti, základnou ekonomickou jednotkou bola domácnosť, nie jednotlivec ako teraz. Po priemyselnej revolúcie práca opustila domov, takže zrazu bolo oveľa zložitejšie byť ekonomicky aktívne a pritom dávať pozor na deti. Myslím, že to bola Dorothy Sayersová, ktorá povedala, že industrializácia vzala ženám všetky dobré, prospešné a produktívne remeslá a odovzdala ich strojom. Dobrým príkladom je výroba látok. Po 20-tisíc rokov bolo pradenie záležitosťou žien, sú na to dobré praktické dôvody. Priasť na ručnom tkáčskom stave a pritom strážiť pri nohách batoľa je celkom jednoduché. Pri veľkých industriálnych stojoch to však nejde, je to nebezpečná mašina, ktorá môže vaše batoľa pohltiť. Ako na to budete reagovať, súvisí s vaším socioekonomickým stavom a miestnymi podmienkami. Pokus vyriešiť túto otázku začalo počas priemyselnej revolúcie hnutie za ženské práva. Odpovede sa dajú voľne spojiť do dvoch skupín. Prvá je premisa, že na ženskej práci v domácnosti záleží a na tých vzťahoch záleží, aj keď to nie je ekonomicky také produktívne ako v minulosti. To je to, čomu hovorím feminizmus starostlivosti. Na druhej strane máte tézu, že najlepšie, ako chrániť ženské záujmy v novom normále, je umožniť ženám vstúpiť na trh za rovnakých podmienok ako mužom, zo ženy sa stane homo economicus rovnako ako z muža. To naplno zvíťazilo v šesťdesiatych rokoch a vyplýva z toho, ako premýšľame o tvorbe rodín, ako muži a ženy tvoria vzťahy a zakladajú rodiny a teraz v čoraz rastúcej miere rodiny nezakladajú.