Ako Únia vnucuje univerzitám sporné Plány rodovej rovnosti a v čom je vlastne problém

Takýto spôsob zavádzania plánov rodovej rovnosti je problematický. Ide totiž o finančný „nátlak“ zo strany agentúr EÚ. Na stránke Národnej kancelárie Európskeho programu podpory výskumu Horizont Európa sa priamo uvádza, že Plán rodovej rovnosti je od roku 2022 pre univerzity povinný, ak chcú čerpať granty z tohto programu.

Nestačí však, aby univerzita mala Plán rodovej rovnosti. Ten musí byť aj „správne“ koncipovaný. Kombináciou povinných a „dobrovoľných“ zložiek sa EÚ usiluje nastoliť „vytýčenú líniu rozvoja“, ktorá však vo veľkej miere spočíva na intelektuálne pochybných (ľavicovo-progresívnych) predpokladoch.  

Plán rodovej rovnosti univerzity žiadateľa musí spĺňať viaceré parametre. Okrem povinných prvkov agentúra ponúka aj celý súbor obsahových „odporúčaní“ v príručke Sprievodca Horizontu Európa pre Plán rodovej rovnosti (SHE).

Text najprv načrtne kontext a podstatu problému. Následne poukáže na možnosti postupu pre slovenské univerzity, ak chcú implementovať „rodovú rovnosť“ čo najmenej ideologickým spôsobom.

Povinné a „odporúčané“ parametre Plánu rodovej rovnosti

SHE na prvý pohľad dáva univerzitám priestor na vlastnú politiku rodovej rovnosti. Povinné „stavebné prvky“ akceptovateľného Plánu rodovej rovnosti sú len štyri, musí ho (i) schváliť a zverejniť, (ii) vyčleniť zdroje na jeho implementáciu, (iii) zhromažďovať a monitorovať príslušné dáta, a (iv) realizovať tréningy zamestnancov na tému rodovej rovnosti. Ostatné prvky sú koncipované ako „odporúčania“. Pozrime sa na ne bližšie.

V rámci povinných prvkov si treba všimnúť nasledovné idey: dôraz na kvantitatívny prístup, či už v zmysle zberu a (pravidelného výročného) vyhodnocovania „rodovo relevantných dát“. Ďalej ide o „rodové rozpočtovanie“ (gender budgeting), ktoré má „integrovať rodovú perspektívu do finančných procesov a postupov inštitúcií“ či tvorba „rodových štatistík“ a „analýz rodovej rovnosti“, ako aj tréningov zamestnancov v rodovej rovnosti, v tom, ako identifikovať a eliminovať „nevedomú [rodovú] zaujatosť“, „rodovú podmienenosť“ štandardov akademickej kvality. Okrem toho sa očakáva, že univerzita zahrnie „rodový rozmer“ do podoby svojho výskumu či učebných plánov.

Ak sa zameriame na odporúčané zložky Plánu rodovej rovnosti, zistíme, že univerzita by mala riešiť rovnováhu pracovného a súkromného života, kultúru organizácie, rodovú rovnosť v manažmente a rozhodovaní, nábore a kvalifikačnom postupe, ale tiež uplatňovanie rodovej dimenzie vo výskume a vzdelávaní, ako aj prijatie opatrení proti takzvanému „rodovo podmienenému“ násiliu a sexuálnemu obťažovaniu.

Miera spornosti týchto povinností a odporúčaní bude v značnej miere závisieť od ich interpretácie a spôsobu ich implementácie. Zdá sa, že za určitých podmienok, môžu minimálne niektoré z týchto princípov pôsobiť aj pozitívnym smerom. Hovorí sa však, že „diabol býva ukrytý v detailoch“, a aj v tomto prípade bude veľa závisieť od ich interpretácie.

Štatistické dáta a ich (ne)ideologická interpretácia

Preferovaný kvantitatívny prístup k získavaniu a vyhodnocovaniu dát podľa SHE sa javí ako problematický. Najmä predstava, že východiskom uvažovania a kľúčovým ukazovateľom napredovania či úpadku inštitúcie v oblasti politiky rodovej rovnosti (rovnoprávnosti žien s mužmi) sú štatistické údaje, respektíve „čísla“. Univerzity ich musia v pravidelných intervaloch nielen zhromažďovať a vyhodnocovať, ale aj prijímať kroky, aby sa „čísla zlepšovali“ v prospech žien.

Je poučné si uvedomiť, že nedávne prieskumy ukazujú, že čísla v tomto smere nie sú nevyhnutne celkom smerodajné a že numerické odlišnosti zastúpenia žien a mužov vo vybraných akademických oblastiach či orgánoch nevyplývajú nevyhnutne z vedomej či nevedomej diskriminácie žien. Feministická dogma bola otrasená a čelíme paradoxu rodovej rovnosti: „čím bohatšia krajina, tým konzervatívnejšie postoje k práci a rodine“. Je preto zrejmé, že nie všetky nerovnosti medzi mužmi a ženami sú nelegitímne, keďže sú dôsledkom preferencií a rozhodnutí samotných žien.

Z toho je zrejmé, že ak nám štatistické dáta prezentujú rodovú nerovnakosť zastúpenia vo vybraných (napríklad rozhodovacích) orgánoch, samo osebe to nie je dôkazom nerovnoprávnosti či „systémovej rodovej diskriminácie“ žien v akademickom prostredí. Inými slovami, nemalo by dochádzať k interpretačným zjednodušeniam či politicky motivovaným účelovým interpretáciám týchto zisťovaní.

Celostný „rodový prístup“: výskum, výučba a tréning zamestnancov

Problematicky pôsobí povinná požiadavka na (pravidelné a dlhodobé) trénovanie radových aj vedúcich zamestnancov súvisiace s takzvanou „nevedomou zaujatosťou“ prostredníctvom expertov na rodovú rovnosť. V rámci toho sa majú okrem iného dozvedieť, že „pojmy [akademickej] excelentnosti“ sú rodovo-podmienené (gendered). Tréningy ich tiež majú naučiť, ako zahrnúť „rodový rozmer“ do podoby ich výskumu a vyučovania.

Na úrovni odporúčaní sa zasa môžu dozvedieť o tom, ako „správne“ komunikovať. Má dôjsť k aktívnemu používaniu „inkluzívneho jazyka“, najmä v zmysle „rodovo citlivého“ jazyka.

SHE tiež odporúča, aby bol zabezpečený prísun „najnovšieho rodového poznania a praxe“ prostredníctvom rozvinutej a inštitucionalizovanej činnosti v oblasti rodových štúdií (napríklad v podobe katedier rodových štúdií, rodových výskumných a študijných programov či akreditačných postupov). Je zrejmé, že cieľom je to, aby ideológia rodovej rovnosti do hĺbky a trvale prenikala univerzitou ako vzdelávacou a výskumnou inštitúciou.

Ťažko sa ubrániť dojmu, že ide o akési mocenské etablovanie určitej ideologicky motivovanej skupiny akademikov (expertov) a súčasne o nejakú podobu ideologickej indoktrinácie zamestnancov, s ktorou máme v našich končinách neblahé skúsenosti. Je to akoby dnešné „rodové hľadisko“ nastúpilo na miesto včerajšieho „triedneho hľadiska“.

Treba preto venovať pozornosť faktu, že Plány rodovej rovnosti môžu legitimizovať relatívne široké právomoci „expertov na rodovú rovnosť“. Tí budú vo vzrastajúcej miere zodpovední za monitorovanie a najmä hodnotenie nielen rodovej rovnosti na úrovni mocenských štruktúr, ale tiež dozerať na jazykovú (a tak v istom zmysle aj myšlienkovú) ortodoxiu celej univerzity.

Rovnosť mužov a žien je dobrá myšlienka

Treba povedať, že SHE obsahuje aj mnoho cenných postrehov, nápadov a príkladov zmenšovania prekážok, ktorým ženy špecificky čelia v akademickom prostredí. Napríklad politika všestrannej podpory akademičkám po návrate z rodičovského voľna. Veľmi dobre je spracovaná časť o opatreniach proti sexuálnemu obťažovaniu.

Žiaľ, inak dobré myšlienky sú premiešané s tými problematickými. Napríklad základný predpoklad v pozadí politiky rodovej rovnosti – presvedčenie, že miera (nižšieho komparatívneho) zastúpenia žien vo vybraných aspektoch akademického života (vedúce pozície, komisie, vrcholové kvalifikačné stupne) je v zásade mierou (ne)spravodlivosti, zatieňuje tieto inšpiratívne myšlienky.

Určité riziko vyplýva z pokušenia, že univerzity sa zamerajú len na „zlepšovanie čísiel“ rodovej rovnosti na úkor rovnosti príležitostí a akademickej či manažérskej kvality. A to napríklad aj prostredníctvom zavádzania kvót pre zastúpenie žien do rozličných pozícií.

Kritika každej formy diskriminácie

V prvom rade treba odmietnuť dogmu, že rovnosť príležitostí žien a mužov nevyhnutne vyžaduje rastúce, respektíve rovnaké zastúpenie žien v porovnaní s mužmi. Naopak, je to práve rovnosť príležitostí, ktorá nijakej skupine obyvateľstva – a teda ani ženám – nezaručí rovnomerné zastúpenie.

Je tiež potrebné odmietnuť predstavu, že je niečo zlé na tom, ak sú akademici – rovnako muži a ženy – posudzovaní výlučne z hľadiska ich akademických zásluh či predpokladov na výkon vedúcich pozícií. Zásluhovosť nie je vhodne nahrádzať či oslabovať „rodovou dimenziou“.

Univerzitám totiž v princípe neosoží zavádzanie „rodového rozmeru“ do ich fungovania v oblasti vedy, výučby či riadenia, ako to odporúča SHE, ale najmä dôsledné dodržiavanie princípov rovnakého zaobchádzania bez ohľadu na pohlavie.

„Plán rovnosti príležitostí“ je lepším prístupom

Z toho všetkého je zrejmé, že univerzity by nemali prijímať Plán rodovej rovnosti univerzity, ale skôr Plán rovnosti príležitostí. Plán, ktorého integrálnou súčasťou by boli aj opatrenia na zabezpečenie rovnosti príležitostí pre všetkých vrátane žien. To nevylučuje, aby takýto plán neobsahoval aj špecifické podporné mechanizmy na kompenzáciu špecifických bariér, ktorým ženy čelia v akademickom kontexte.

Takýto plán by mal obsahovať koncepciu politiky boja proti sexuálnemu násiliu či obťažovaniu. Určite by však nemal vyžadovať mocenské presadzovanie pochybných interpretácií „rodovej rovnosti“ do vyučovania, výskumu, kariérneho rastu či rozhodovacích procesov.

Namiesto špecializovaného pracoviska zodpovedného za rodovú rovnosť by mala univerzita zriadiť skôr úsek pre rovnosť príležitostí, ktorý by bol zodpovedný aj za rovnosť príležitostí mužov a žien. V každom prípade by mali medzi osobami poverenými politikou rodovej rovnosti, respektíve rovnosti príležitostí, mali byť aj osoby s kritickými odstupom od politiky rodovej rovnosti za účelom prevencie rizika, že politika rodovej rovnosti zájde do extrému.

Predstavená kritika politiky rodovej rovnosti EÚ nie je odmietaním idey rovnosti mužov a žien. Je len odmietnutím toho, aby si určitá ideologická agenda nelegitímne uzurpovala „vedúcu úlohu" na akademickej pôde. Poslaním a zmyslom univerzity je totiž kriticky overovať oprávnenosť každej intelektuálnej agendy, ktorá si nárokuje na to, aby podľa nej ľudia uvažovali, hovorili a konali.