Dobrá správa z minulého týždňa, ktorú ste takmer určite nepočuli: ľadovcové šelfy okolo Antarktídy nielenže neubúdajú, ale ich objem sa za jedenásť rokov (2009 až 2019) mierne zväčšil. Vyplýva to zo štúdie vedcov z univerzity v anglickom Leedse. Tejto vedeckej práci založenej na satelitných snímkach sa venovalo asi toľko pozornosti ako pred časom správe zo severu: že ľadové medvede – namiesto aby vymierali – trhajú rekordy. Takmer nikto o tom nepíše.Predstava roztápajúcej sa Antarktídy bola a doteraz zostáva podstatným dielikom v obraze nastávajúcej klimatickej katastrofy. Okolo južného pólu je nakopeného toľko plávajúceho ľadu, že keby začal miznúť, pevninský ľadovec sa môže začať zosúvať do mora. Tam sa bude roztápať a zvyšovať hladinu svetových oceánov. Aj v našich končinách uctievaný sir David Attenborough predpovedal, že roztápanie antarktických ľadovcov „by do konca storočia mohlo zaplaviť Londýn“.Pred šiestimi rokmi prišla z Antarktídy správa opačná, pesimistická, a, samozrejme, pritiahla aj oveľa viac pozornosti: na západe kontinentu sa odtrhol ohromný kus ľadovca Larsen C. Vedci síce poctivo upozorňovali, že udalosť nie je primárne spôsobená otepľovaním, ale geologicky (sopky, geotermálne podmienky) ), toto čiastočné dementi sa však umiestňovalo až na konci článkov, pokiaľ do nich vôbec preniklo.
Celkový dojem bol niečo v zmysle apokalypsa na pokračovanie. Štúdia z Leedsu nepôsobí sama osebe zďaleka tak dramaticky: tie šelfové ľadovce sa za 11 rokov zväčšili o 0,4 percenta, zhruba o 5 300 štvorcových kilometrov. No onen odtrhnutý kus Larsenu v roku 2017 mal len o málo viac, 5 900 štvorcových kilometrov. A táto strata bola viac ako vynahradená na iných miestach Antarktídy, hlavne na jej východnej strane.
Medzi ľuďmi s aspoň priemerným záujmom o klímu je väčšinou známe, že zatiaľ čo Arktída sa vskutku otepľuje, hoci pomalšie, než jej určili počítačové modely, na Antarktíde sa celkovo nič nedeje. Ale aj pre Antarktídu klimatické modely predpovedali rast teplôt a úbytok ľadovcov, čo na celý tento „vedecký“ odbor vrhá istú pochybnosť. Ale hlavne o tom, že Antarktída v očiach klimatológov „štrajkuje“, nevie široká verejnosť.
Niekdajší český minister životného prostredia Martin Bursík, tento otec prvej solárnej horúčky v Českej republike, kedysi Antarktídou argumentoval, keď narazil na to, či je vôbec oficiálna klimatológia, na základe ktorej sa prijímal zákon o dotácii obnoviteľných zdrojov, solídna. Bursík v Lidových novinách v marci 2009 povedal: „Tak ja som videl Antarktídu a videl som, čo sa deje na polostrove, kde má aj Česká republika stanicu.“
Na námietku, že tento polostrov (je to ten istý, pri ktorom sa vyskytoval aj Larsen C) je práve tá časť Antarktídy, kde sa ľad skutočne roztápa, ale inde ho pribúda, Bursík, ako je už dnes jasné, mylne odpovedal: „Ide o celkovú bilanciu ubúdania ľadu, a tá je na Antarktíde negatívna.“ Na českú Mendelovu stanicu vtedy z Prahy jazdilo viac intelektuálov, napospol sa vracali s pocitom, že globálne otepľovanie videli zblízka, a teraz sú oprávnení vydať svedectvo.
Je to už pasé? Nie je to pasé a nemalo by to byť jedno. Počas obdobia, keď sa v tejto problematike brala do úvahy v staršia anglická štúdia s argumentom, že „veda už je ustálená“, sa prijala Parížska dohoda a na jej základe európsky Green Deal, čo je plán revolúcie v našich malých životoch.
Aj skeptici medzi expertmi a politikmi, ktorí sa dnes poctivo snažia vzdorovať rôznym aspektom Green Dealu, ako je najaktuálnejšia „zabíjačka“ klasických áut, majú často pocit, že proti oficiálnej klimatológii už nemá cenu viesť boj, že táto bitka už bola dobojovaná v neprospech rozumu. Opomínajú však fakt, že dorastajú generácie, ktorých podstatná časť berie teóriu o antropologickej zmene klímy religiózne, že pribúda „klimatických veriacich“, ktorým nebude robiť problém podstupovať pre svoje náboženstvo obete v osobnom živote. A že kým sa nezačnú spochybňovať základy tohto svetského náboženstva, bude to skôr horšie ako lepšie.