Tvorbu som si do výslednej jednoduchosti musela vydrieť, hovorí výtvarníčka Eva Moflárová

Cesty umelcov k abstrakcii môžu byť rôzne. Aká bola tá vaša? Inklinovali ste k nej od začiatku?

Už v piatom ročníku sa mi začal vyprázdňovať priestor obrazu a pracovala som len s bodom, líniou a obrazovou plochou. Začala som robiť s panelom obrazu a prirodzene, ale až v období po škole, som prešla od obrazu k objektu.

Bola som dosť poctivý študent, mala som naštudovanú modernu aj učiteľov na Bauhause, Johannesa Ittena a trochu som to aplikovala do obrazov, napríklad do výstavby obrazu či miešania farieb. Ale vždy som mala nejakú svoju osobnú tému. Napríklad keď som študovala Herberta Reada a detskú kresbu, aplikovala som to do logiky výstavby obrazu. Každý semester bol mierne iný, nie som veľmi strategický, ale skôr intuitívny typ. Nemám stratégiu, ako si vytvoriť svoj štýl a maľovať tak, aby som bola poznateľná. Moja tvorba je skôr prepojená s tým, čo prežívam. Niektorý semester bol u mňa analytickejší, v niektorom som zbierala plody svojej práce a vedela som veľkorysejšie vyjsť aj do väčších formátov.

Adam Szentpétery vždy v treťom ročníku zadával tému abstrakcia a boli sme nútení k obrazu pristúpiť inak. Bolo to pre mňa zo začiatku trápenie. Bolo náročné urobiť niečo, čo akoby nemá horizont, čo je založené na autorskej metóde, hoci jej hľadanie bolo oslobodzujúcim cvičením. Moje prvé abstrahované obrazy vtedy súviseli s prechádzkami a zážitkami v krajine. Som dosť introvert. Pochádzam z Liptovského Mikuláša blízko Liptovskej Mary, kde som chodievala sama na prechádzky. Venovala som sa vtedy téme subjektu v krajine a už tam bola kresbová, lineárna syntax vo vzťahu k farbe a maliarskej ploche. Horizontu som sa vzdala neskôr, pri motívoch delenia zárodočných buniek.

Vždy som chcela, aby bol obraz formálne dobre urobený a skĺbený s myšlienkou. Hoci som vedela dobre mimeticky − napodobňujúco maľovať, išla som do iného vyjadrenia, keď mi záležalo na tom, aby mal obraz logiku zvnútra. Som dosť komplikovaný človek, no potrebujem, aby výsledný obraz bol stručný a v niečom logický, ale hlavne napojený na emóciu. Niektoré moje veci vznikali tak, že som ich už videla v hlave hotové, ale do výslednej jednoduchosti som ich musela doslova vydrieť. 

Priestorové vnímanie vám je blízke. Kedy v smerovaní vašej tvorby nastalo vykročenie z obrazovej plochy do priestoru?

Po škole som si prenajala veľký priestor ako ateliér. Najprv som robila s obnaženou maliarskou konštrukciou, so slepým rámom, ktorý som otočila a zaujímala ma jeho konštrukcia, obraz bol zrazu objektom. Ale už vtedy bol pre mňa obraz zástupným telesným objektom, keď sa z neho vyprázdnila maliarska ilúzia. Vtedy som vytvorila aj plastiku Sediaci kríž (2009). Bolo to po zážitku z výletu so študentami v Užhorode. Zasiahla ma úplne iná atmosféra − svorky túlavých psov a bolo tam veľa vojnových veteránov, ktorí nemali nohy ani vozíčky, len akési drevené podvozky. Jednému som sa prihovorila, chvíľu som pri ňom postála, čakajúc na nejakú odpoveď, nereagoval... Keď sa vás niečo dotýka, tak sa vás to týka. Možno som vtedy objavila svoju stigmu z detstva, z nedostatku komunikácie.

Často sa stáva, že keď človek po dlhej dobe niekam vycestuje, realita je tam zrazu iná a stretne sa so sebou iným spôsobom. Bolo to niečo ako vizuálna halucinácia, entopické videnie, ten tvar som videla v hlave. Nakreslila som si ho a urobila som model v mierke jedna ku jednej z polystyrénu, čo som neskôr už nepotrebovala. Čiže hneď prvá moja plastika bola v nadživotnej veľkosti. Je to pre mňa zástupná figúra. Pri mojom abstraktnom jazyku som bola už predtým ovplyvnená aj štúdiom literatúry, možno Kazimírom Malevičom, je tam čierny lem a suprematistická biela.

Pracujete najmä s čierno-bielou farebnosťou. Ako ide vo vašom ponímaní dokopy abstrakcia, ktorá evokuje určitý emocionálny odstup, a emočnosť, ktorá je v pozadí vašej tvorby prítomná?

Pre mňa je abstrakcia niečo ako manifestácia absencie, možno emočnej alebo vo vzťahoch, v rodine. Absencia komunikácie, ale na druhej strane aj vyjadrenie dôstojnosti a transcendencie. Niečo, čo tú absenciu môže vyplniť. Emóciu alebo dopovedanie dávajú u mňa obrazom možno aj názvy. Keď niečo nazvem napríklad sediaci, je to už antropomorfný odkaz, aj kríž má svoje kultúrne nánosy, môže súvisieť s utrpením, ukrižovaním.

Robila som aj veľa kresieb na túto tému a tvar sediaceho kríža som modifikovala do skrátených foriem. Jedna sa volala Conceptus (2011). Je to len kúsok materiálu kríža, je to tiež zástupná figúra. Conceptus v latinčine znamená zárodok, ale aj prvá myšlienka, idea. Objekt súvisel s témou bezdomovstva, sú to ľudia akoby vnútorne vysídlení a oslabení v tom, že nie sú v sebe úplne integrovaní a nedokážu sa integrovať v spoločnosti. Aj preto je plastika urobená tak, že je závislá na stene a bez nej nevie stáť. Odkaz na tému bezdomovstva je aj v obraze Lazar (2013 – 2018) s odkazom na biblický motív, na okamih, keď sa Lazar zobudil. Ďalší obraz s podobnou témou som nazvala iba EL (2012 – 2019), skrátené z hebrejského Elohim, ale v španielčine napríklad ÉL znamená jednoducho on.

Aké miesto má vo vašej tvorbe kresba, využívate ju ako prvotný záznam myšlienky aj ako definitívne médium?

Úplne najpodstatnejší. Kresba určuje formu a tvar mojich plastík. Baví ma lapidárna, akoby až detská kresba, jej skratkovitosť má pre mňa poetickú kvalitu

Aj každá z kresieb má svoj príbeh, niektoré súvisia s témou insomnie (nespavosti), ktorou som v určitom období trpela. Ďalšie vznikali počas ťažšieho obdobia, keď človek siahal na svoje dno a konfrontoval sa s tým, čo v sebe nepoznal. To sú stavy, keď človek zažíva vyhorenie, ale skrze akoby podprahové utrpenie prichádza k sebapoznaniu. Idete, navonok zvládate život, ale niekde vo vnútri prebieha akási temná kontemplácia. Dochádza k nejakej zmene, čo je náročné skĺbiť so životom. Sú kresby, ktoré súvisia aj s mojím psychologickým prežívaním, s alter egom, s ktorým sa nechcete stretnúť, no ono vás neopúšťa. Reflexiu toho, čo som nakreslila, si uvedomujem často až spätne.

Na obraze Keď dom spal stíšene... (2020) je záznam symbolickej udalosti zo sna. Je na ňom starý dom a z neho vyšla postava, ktorá v ňom bola uväznená a viac sa do domu nezmestí. Hoci prechod sa odohral z tmy do svetla teplého letného dňa − tma v obraze odkazuje na temnotu, ktorou si prešla, a svetlo je prítomné v osvetlení lineárnych častí obrazu. Postava je autoportrétom. Napríklad aj Louise Bourgeoisová mala podobnú tému uväznenia a celý život riešila aj svoju detskú traumu.

Máte v dejinách ženského umenia svoje vzory, zdroje inšpirácie?

V niektorých mojich obrazoch ruky a nohy nahrádza guľa ako nemožnosť, nerozvinutosť komunikácie napríklad aj so svojím telom. Evokuje to akúsi paralýzu. Keď som dávala dokopy tieto svoje témy, pri písaní dizertačnej práce som našla konotácie na Louise Bourgeoisovú či Evu Hesseovú. O Eve Hesseovej som čítala aj príbeh o jej separačnom komplexe. Práca bola na tému Hranice geometrie, kde som dospela skôr k emocionálnej geometrii, znakovosti pri emocionalite a prežívaní.

Výraznou témou vašej tvorby je materstvo. Ste matkou dvoch dcér a táto skúsenosť rezonuje vo vašich objektoch z preglejky, ktoré pripomínajú aj detskú variabilnú skladačku. Ako sa vám darí skĺbiť tvorbu, pedagogickú prácu a materstvo?

Jeden z obrazov vychádza z prosby mojej dcéry, aby som jej nakreslila maminku (Zelená maminka, 2020). Čakám na ňom druhú dcéru a abstraktné gesto na obraze urobila ona. Spoločnú kresbu som potom zväčšila v maľbe. V prácach z tohto obdobia dominuje symbol sedenia, s deťmi často sedíte na podlahe, kde sa všetko deje. Do figúry v plastike som sa pustila až v období, keď som mala deti. Určite to bolo aj z praktických dôvodov, lebo človek urobil model a k realizácii došlo postupne, nemusela som byť až tak koncentrovaná, ako potrebujem byť pri maľbe.

Moja prvá výstava po materskej v košickom Múzeu Vojtecha Löfflera mala názov Baby Icon (2018). Chcela som robiť plastiku, ale od zvárania som prešla k inému materiálu, k preglejke. Moje práce s preglejkou sa začali objektom s eliptickou plochou (Uzavretá krivka v rovine, 2015). Elipsa ma fascinovala ako geometrický objekt. Je matematicky konštruovaná z dvoch ohnísk. Môže symbolizovať zdieľaný priestor, ktorý nie je už len o vás, ako napríklad kruh, ale je zdieľaný s niekým, koho máte radi, alebo možno transcendentný priestor zdieľaný s Bohom. Pôsobí aj ako projekčné plátno, divák môže vnímať aj seba a svoj príbeh.

Ďalší archetypálny symbol mojich objektov je bezruká žena, odkazuje k nerozvinutým možnostiam, schopnostiam, ktoré človek ešte iba musí nadobudnúť. Keď človek prežíva materstvo, niektoré veci idú úplne bokom. Súvisí to asi aj s procesom dozrievania a prijatím vnútorného dieťaťa. Baví ma, keď forma samotná symbolicky prehovára alebo k niečomu odkazuje. V materstve musíte stále reagovať na podnety, ktoré nečakáte, a prijať nedokonalosti a to, že človek nevykryje všetko.

Moje zväčšené skladačky z určitého uhla strácajú znázornenie, divák v zápätí vníma abstraktnú hru línií a plôch. Život s deťmi učí aj pokore, že nie vždy sa všetko udeje tak, ako si človek predstavuje. Človek sa učí flexibilite. Forma mojich objektov je niekde narezaná, zárezy sú symbolické ako metafora prerezávania sa k ďalším vrstvám poznania a vedomia, ale zároveň umožňuje iné možnosti skladania objektov do 3D. Je tam hra geometrie a organického momentu.

Ako vnímajú tvorbu vaše deti?

Dcéru Elenku som dala na flautu, mladšia Karolína mi raz povedala, že by chcela byť ako ja. Ako aj iné deti dosť veľa tvoria, stále niečo produkujú. V minulosti som nechcela nosiť domov umenie, aby mali nezaťažené detstvo. Aj keď som to teraz porušila, lebo už pracujem aj doma, nielen v ateliéri, ktorý zdieľame s manželom.

Vaša zatiaľ posledná samostatná výstava v Mestskej galérii v Rimavskej Sobote Komnaty (2020) v kurátorskej spolupráci s Gabrielou Garlatyovou pracovala s rodinnou históriou, nábytkom po vašich starých rodičoch. Teda s ready-made, ktorý ste rozobrali a posunuli do novej roviny.

Áno, keď zomrel starý otec, dom zostal prázdny. Osem rokov žil ako vdovec, vo sviatočnej izbe mal urnu starej mamy a chodil sa s ňou rozprávať. Bola to generácia, ktorá zažila vojnu. Mali doma sviatočnú izbu, ale inak žili prácou a odriekaním. Starká sa o izbu starala, aj sa pred ňou vyzúvala. Bol to pre mňa symbol ich generácie a rozmýšľania, symbol blahobytu, ktorý bude v nebi alebo ktorý má byť pre ich deti, čo symbolizoval pestrý koberec.

Našla som starosvetskú spodnú košeľu po starkej, taká dosť široká, materská − možno na kojenie, so zapínaním na ramienkach. Použila som ju ako symbol ženstva aj odriekania, keď máte hranice priepustné a neviete presne zadefinovať, koľko sa (roz)dávať. Bola typom silnej ženy, ktorá sa veľa (roz)dávala, teraz už ženy trochu inak fungujú. Namaľovala som na ňu geometrický znak − čierny prerušovaný lem – a oblečená v nej som zachytila fotografický event sama so sebou, ležiac na koberci. Pretože som si uvedomila, že zmysel tej izby už skončil. Chcela som vyjadriť generačné prepojenie aj intímnu väzbu k tomu miestu. Bývali sme tam s rodičmi, keď som sa narodila, po dvoch rokoch sme sa presťahovali do paneláku.

Keď som sa prechádzala po dome, povedala som si, že nábytok z domu sochársky využijem a zrecyklujem. Odobrala som čelá manželskej postele a vymyslela som im podstavce akoby pätky či stupienky k oltáru. Na tej posteli spávali ešte starí rodičia mojej mamy, naši, keď tam bývali, a potom starká so starkým. Chcela som symbolicky vyjadriť prepojenie so sviatočným miestom a umiestnila som na ten koberec objekty. Čelá postele fungujú aj ako vzťah dvoch zátvoriek, ktoré definujú priestor. Elipsovité objekty boli pôvodne rámy svätých obrazov nad ich posteľami, otočila som ich, vybrúsila a natrela nabielo. Vznikol zvláštny priestor, ktorý odkazuje k intimite, ku generačnému prepojeniu i k absencii.

Komentár Daniely Čarnej k vybranému dielu Evy Moflárovej: Lem I, 2018.

Téma materstva je na výtvarnej scéne aktuálna a živá. Prirodzene súvisí s materstvom výtvarníčok, ktoré svoju skúsenosť tlmočia do obrazovej reči a reflektujú svoju univerzálnu, no zároveň jedinečnú a neopakovateľnú skúsenosť. Spomeňme tvorbu Emöke Vargovej s hračkami jej dcéry, Dany Sochorovej, ktorá do tvorby integrovala dcérinu tvorivosť, videozáznam Gabriely Binderovej z rodinnej cesty vlakom domov na východné Slovensko (East Side Story, 2003) či Daniely Krajčovej, ktorá reflektuje náročné a nie vždy jednoduché poslanie matiek žánrovými kresbami na plienkach. Nájdeme ju aj v medzigeneračných výpovediach Veroniky Rónaiovej na jej aktuálnej výstave v Galérii 19.

Pokračovať by sme mohli ďalšími príkladmi a za reflexiu by stála aj menej frekventovaná, no predsa prítomná téma otcovstva. Spomeňme performancie Vladimíra Kordoša, v ktorých vystupuje jeho malý syn, poetickú akciu dotyku rúk Dezidera Tótha s otcom, mamou a babičkou (Katedrála podľa A. Rodina, 1980) či tvorbu Romana Ondaka.

Eva Moflárová o téme materstva hovorí formou abstrahovaných objektov, ktoré pripomínajú naddimenzovanú skladačku. Hru s deťmi ako druh vážnej aktivity tlmočí do vizuálnej hry − inštalácie, ktorá ponúka viacero variácií aj interpretácií. Emocionálny dištanc obsiahnutý v abstraktnom jazyku vyvažuje vzťahmi medzi postavami a jednotlivými prvkami, ktoré nie sú nemenné a ich výslednú podobu necháva na naše vlastné dopovedanie. Absentujúce ruky upriamujú našu pozornosť k potrebe a podstate vytvárania vzťahov na rôznych úrovniach a aj na (skrytý) potenciál každého z nás.

Eva Moflárová (1981)

Rodáčka z Liptovského Mikuláša vyštudovala Ateliér súčasného obrazu na Fakulte umení Technickej univerzity v Košiciach (prof. Adam Szentpétery, prof. Rudolf Sikora), kde pedagogicky pôsobí. Doktorát absolvovala na Akadémii umení v Banskej Bystrici. V tvorbe využíva jazyk abstrakcie, do ktorého vnáša osobné témy. Bola finalistkou Ceny Nadácie VÚB Maľba (2010), v roku 2020 získala Cenu Martina Benku, ktorú udeľuje ministerstvo kultúry. Samostatne vystavovala napríklad v Múzeu V. Löfflera, vo Východoslovenskej galérii v Košiciach či v Mestskej galérii v Rimavskej Sobote. Je matkou dvoch dcér, žije a tvorí v Košiciach.