Tvorbu som si do výslednej jednoduchosti musela vydrieť, hovorí výtvarníčka Eva Moflárová 

Študovala som u Adama Szentpéteryho v bakalárskom ročníku a magisterské štúdium som absolvovala pod vedením Ruda Sikoru. Boli sme prvý zakladajúci ročník fakulty umení a mali sme výsadu, že sme sa s pedagógmi častejšie stretávali aj mimo školy. Chodili sme navštevovať do ateliéru a záhrady Juraja Bartusza. Predtým pôsobil v Bratislave, kde viedol Ateliér slobodnej kreativity na VŠVU. Fakulta umení vznikla aj vďaka nemu a odovzdával nám svoje skúsenosti.

Mali sme prirodzenú úctu pred autoritami. Rozprával nám, ako vznikala jeho voľná tvorba aj zákazky, podozvedali sme sa zaujímavosti aj praktické veci. S odstupom času človek zistil, že je tam aj istá generačná priepasť, pretože my sme potom nastúpili do úplne inej doby a súčasný umelec musí fungovať iným spôsobom. Každý je zakorenený vo svojej dobe a tá ho podmieňuje. Boli to pekné časy, v Košiciach ešte nebolo toľko podujatí, „vyrašilo“ to až potom, keď Košice dostali titul mesta kultúry v roku 2000 a prostredie začalo byť zdravo konkurenčné.

Szentpétery bol veľmi systematický a kládol dôraz na to, aby sme prechádzali z jednej techniky do druhej a nadobudli základné zručnosti. Je človekom, ktorý verí obrazu, a strážil, aby aj naše výstupy boli maliarske. Ja som vtedy chcela maľovať a nemala som konceptuálne nápady. Ale s odstupom času vidím, že by som sa vedela veľmi dobre realizovať aj v sochárskom ateliéri.