Tvorbu som si do výslednej jednoduchosti musela vydrieť, hovorí výtvarníčka Eva Moflárová

Študovala som u Adama Szentpéteryho v bakalárskom ročníku a magisterské štúdium som absolvovala pod vedením Ruda Sikoru. Boli sme prvý zakladajúci ročník fakulty umení a mali sme výsadu, že sme sa s pedagógmi častejšie stretávali aj mimo školy. Chodili sme navštevovať do ateliéru a záhrady Juraja Bartusza. Predtým pôsobil v Bratislave, kde viedol Ateliér slobodnej kreativity na VŠVU. Fakulta umení vznikla aj vďaka nemu a odovzdával nám svoje skúsenosti.

Mali sme prirodzenú úctu pred autoritami. Rozprával nám, ako vznikala jeho voľná tvorba aj zákazky, podozvedali sme sa zaujímavosti aj praktické veci. S odstupom času človek zistil, že je tam aj istá generačná priepasť, pretože my sme potom nastúpili do úplne inej doby a súčasný umelec musí fungovať iným spôsobom. Každý je zakorenený vo svojej dobe a tá ho podmieňuje. Boli to pekné časy, v Košiciach ešte nebolo toľko podujatí, „vyrašilo“ to až potom, keď Košice dostali titul mesta kultúry v roku 2000 a prostredie začalo byť zdravo konkurenčné.

Szentpétery bol veľmi systematický a kládol dôraz na to, aby sme prechádzali z jednej techniky do druhej a nadobudli základné zručnosti. Je človekom, ktorý verí obrazu, a strážil, aby aj naše výstupy boli maliarske. Ja som vtedy chcela maľovať a nemala som konceptuálne nápady. Ale s odstupom času vidím, že by som sa vedela veľmi dobre realizovať aj v sochárskom ateliéri.

Po skončení školy ste na nej ostali pracovať ako asistentka. Čo pre vás znamená pedagogická práca?

Áno, nastúpila som rok po škole. Zakladajúcich pedagógov už bolo málo, keďže sa naplnilo všetkých šesť ročníkov a bolo treba vyučovať rôzne predmety. Ja som učila kresbu a ako na jedinú ženu v kolektíve sa na mňa zviezla aj administratíva. Nastupovali čoraz zložitejšie informačné systémy, ktoré som mala na starosti. Dosť som sa ponorila do pedagogického procesu, nemala som prvé roky až také ambície vystupovať smerom von na scénu. Viac som sa sústredila na tvorbu a menej som vystavovala. Bolo to dobré v tom, že človek sa ukotvil v umení, keďže podnetov zvonka nebolo až toľko.