Alexander Trizuljak je jednou z najvýraznejších sochárskych osobností druhej polovice 20. storočia. Väčšina jeho diel sa dodnes nachádza vo verejnom priestore, komorná tvorba je zachovaná v galerijných zbierkach. K Trizuljakovi patrí aj jeho rodina, zvlášť po jeho smrti v roku 1990 zohráva dôležitú rolu pri jeho pripomínaní a propagovaní. Teraz sa ako rodinný celok predstavia aj umelecky. Manželka Eva bola výtvarníčkou, jej diela sú komornejšie – maľba, tapiséria, pastel. V rodine tiež vyrástlo osem talentovaných detí a umeleckej tvorbe sa venujú aj vnúčatá.
Alexander Trizuljak bol autorom skutočných monumentov socialistického realizmu – socha vojaka na vrchole pamätníka Slavín je jeho asi najznámejším a erbovým dielom. Do konca 60. rokov tvoril na objednávku komunistického režimu, preto má aj toľko sôch vo verejnom priestore, začiatkom normalizácie bol do istej miery „vyradený“ z verejného života. Do istej miery preto, že naďalej aktívne tvoril a jeho dielo bolo verejne prístupné, najmä preto, že išlo o sakrálne diela. Počas svojho života sa však nedočkal celkovej odbornej interpretácie svojej tvorby. V kontexte slovenského umenia sa o ňom objavujú len útržkovité zmienky, o pravidelné pripomínanie sa stará najmä jeho rodina.
Biblické námety sa objavujú aj v diele jeho manželky Evy. Vyvrcholenie jej tvorby predstavujú diela inšpirované Apokalypsou. Touto témou sa autorka intenzívne zaoberala desaťročia. Spočiatku tu išlo o určitú reflexiu totalitného systému, po roku 1989 potom videla apokalyptické posolstvo v širších eschatologických súvislostiach.
Podstatnú časť výstavy v Pistoriho paláci tvoria diela manželov Alexandra a Evy. Dôraz je tu však nenápadne kladený na dielo Evy, ktorá bola menej známou, a rodina tým chce svetu ukázať aj jej výtvarný príbeh.
Pre rozmanitosť diela, charakter jeho kariéry a komplikovanosť doby, v ktorej Alexander Trizuljak tvoril, nie je odborná umelecká interpretácia a štýlové zaradenie jeho tvorby jednoduché. Dcéra Alexandra Trizuljaka Pavla Lazárková-Trizuljaková pripravuje v spolupráci so Sabinou Jankovičovou knihu o svojom otcovi. Položili sme jej niekoľko otázok.
Manželia Eva a Alexander Trizuljakovci. Foto: archív rodiny
Posledná monografia o vašom otcovi vyšla v roku 1970. Jej autorom je Jiří Mašín a vzhľadom na toto prelomové obdobie zachytáva iba prvú polovicu jeho tvorby. Čím si to vysvetľujete?
Jeden dôvod vidím v tom, že v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch minulého storočia bol postavený mimo centra záujmu oficiálnej umeleckej scény. Ďalším dôvodom by mohlo byť zameranie teoretikov a teoretičiek po roku 1990 skôr na súčasné, intermediálne umenie, čo je úplne legitímne. Navyše, otcova osobnosť je veľmi komplexná. A nie je jednoduché ju len tak jednostranne uchopiť. V súčasnosti však rastie na Slovensku nová generácia, ktorá nie je zaťažená okolnosťami bývalého režimu, a znovuobjavuje jeho autorov, ako napríklad aj môj otec.
Otec si od päťdesiatych do sedemdesiatych rokov minulého storočia robil zápisky. Po jeho smrti ste sa nimi začali zaoberať. Čo vám o ňom povedali? Ako uvažoval?
Neustále skicoval. Zaujímali ho detaily, napríklad pri anatómii gréckych sôch, ako aj pri kompozičných celkoch gotických, renesančných a barokových súsoší. Podľa môjho názoru uvažoval veľmi synteticky. V týchto zápiskoch, najmä z rokov 1958 – 1964, už sú zárodky jeho neskoršieho redukovaného figuralizmu i konštruktivizmu.
Váš otec bol pomerne komplikovaný človek, žil v komplikovanej dobe a jeho dielo prešlo veľkými premenami – od socialistického realizmu ku konštruktivizmu. Ako sa pozeráte na logiku jeho vývoja?
Kľúčom je jeho komplexná a všestranná osobnosť. Bol veľmi dobrým pozorovateľom, usilovne a citlivo vnímal všetky podnety, inšpirácie a vplyvy. Na zahraničných cestách získal mnohé inšpirácie – a to naprieč celými dejinami umenia. Zo štúdií v Prahe u profesora Karla Pokorného si priniesol kvalitný sochársky výcvik zameraný na dôslednú výstavbu kompozície so silnou, dobre čitateľnou myšlienkou. Tieto znalosti potom neskôr aplikoval vo všetkých fázach svojej tvorby. Aj v období balvanizmu či konštruktivizmu – základom bola vždy jasná a silná idea diela. Veľmi často to bola vertikálna línia, okolo ktorej sa rozvíjal hlavný pohyb myšlienky.
Zdôrazňujete nielen umelecký, ale aj spoločenský rozmer otcovej práce. Ako vplyvný umelec bol pri zakladaní VŠVU, inicioval výstavbu ateliérov pre výtvarníkov.
Práca pre slovenskú kultúrnu obec bola otcovou veľkou vášňou. Pamätníci spomínajú, že vedel veľmi dobre komunikovať a svoje myšlienky a nápady presadzoval s určitou ľahkosťou a šarmom. Po realizácii Slavína navyše pociťoval zodpovednosť za spoluúčasť pri budovaní lepších podmienok pre umelcov na Slovensku. Zaslúžil sa o výstavbu ateliérov, mal spoluúčasť na budovaní novej budovy VŠVU a umelecko-remeselných dielní v Bratislave. Podieľal sa na vzniku medzinárodnej sochárskej prehliadky Socha piešťanských parkov, Medzinárodného bienále umenia Danuvius, Sympózia v kove v Košiciach a iných. Navrhol zriadiť viaceré stredné umelecké školy, napríklad Strednú školu sklársku v Lednických Rovniach.
Do roku 1972 bol váš otec oceňovaným umelcom, potom sa kvôli jeho náboženskému presvedčeniu zmenil postoj režimu k jeho práci. Ako žil počas obdobia po zmene vzťahu k režimu?
V sedemdesiatych rokoch som bola malé dieťa. Keď otca prepustili z VŠVU, mala som štyri roky. V tomto období mal čas na rodinu, robili sme veľa výletov do prírody a chodili na dovolenky k moru. Otec sa venoval starším súrodencom a zriadil si doma vlastný domáci ateliér, kde ich učil kresliť, a v sochárskom ateliéri ich učil modelovať. Intenzívne sa venoval aj našej mame, ktorá v tom období rozbehla tvorbu art-protisov – veľkorozmerných textílií. Vozil ju do Brna, kde ich realizovala, pomáhal jej, podporoval ju a inšpiroval, pomáhal jej s predajom. Ak bolo treba, financoval tiež prvé série. Okolo polovice 70. rokov začal spolupracovať so Slovenskou filharmóniou, z čoho vzišla celá rada portrétov osobností slovenského hudobného života: portrét Ľ. Rajtera, E. Suchoňa, J. Cikkera, D. Kardoša, B. Warchala a ďalších. Samostatnou kapitolou bola práca pre sakrálny priestor, kde mohol do určitej miery realizovať svoj potenciál pre monumentálne sochárstvo. Aj keď prechádzal hlbokou osobnou krízou, nikdy nezostal nečinný.
S Vincentom Hložníkom, s ktorým mal v niečom podobný osud, sa v čase normalizácie postarali o výzdobu mnohých kostolov. Máte k niektorému z nich špecifický vzťah?
Osobitý vzťah mám k dielam v Zborove a Zelenči. V Zborove nad Bystricou v Kostole Nepoškvrneného počatia Panny Márie otec realizoval monumentálny štvormetrový duralumíniový korpus. Krista však nezobrazuje v momente utrpenia ako mučeného, ale ako vzkrieseného, kozmického Krista s výrazným gestom zdvihnutých vystretých, všeobjímajúcich rúk, v duchu teológie T. de Chardina. V Kostole Narodenia Panny Márie v Zelenči pri Trnave, naopak, realizoval korpus v nadživotnej veľkosti zo zlato-žltého topásového skla v momente Nanebovstúpenia. Zvláštnosťou tejto realizácie je, že plastiku umiestnil na vertikálnu štruktúru hliníkových pásov, ktoré evokujú "dážď písmen".
Ako hodnotíte otcovu tvorbu na sklonku osemdesiatych rokov?
Toto je nesmierne zložitá a citlivá otázka. Tu je namieste povedať, že tvorba môjho otca nebola doteraz komplexne uchopená, študovaná alebo umenovedne zhodnotená. Jeho oficiálna tvorba bola prerušená na vrchole jeho tvorivých síl. On sám sa cítil ako monumentalista a veľmi trpel, že sa k tvorbe tohto druhu už nikdy v plnom rozsahu nevrátil. V osemdesiatych rokoch 20. storočia pociťoval frustráciu z rokov, ktoré stratil. Podľa môjho názoru, niektoré jeho realizácie z tých čias nesú znaky tejto frustrácie. Okrem toho ho trápili najmä v druhej polovici 80. rokov zdravotné problémy. Aj to sa mohlo podpísať na úbytku jeho tvorivých síl. Z tých čias však pochádza jedno dielo, portrét F. M. Dostojevského, v ktorom sa odrazil aj otcov vnútorný autoportrét. Polfigúra v nadživotnej veľkosti sa ponára do seba, ruky bezmocne preložené, hlava sklonená, hrudník je prepadnutý. Aj napriek určitým náznakom depresie a úzkosti vyžaruje zo sochy mimoriadna expresívna sila a hĺbka.
Vaša mama sa s otcom zoznámila na vysokej škole. Vychovala osem detí. Ako sa stavala k možnostiam svojej vlastnej tvorby? Nevznikalo doma napätie?
Moja mama Eva Trizuljaková bola húževnatá a pracovitá osoba. Otec ju v tvorbe celý svoj život podporoval, chválil a podnecoval k umeleckej práci. Bol kľúčom k maminej tvorbe. Bol pre ňu zdrojom umeleckých a spoločenských podnetov. Vďaka otcovej súčinnosti a usilovnosti mohla mama realizovať veľkorozmerné art-protisy do sobášnych siení či kostolov. Samozrejme, pre rodinný život to nebolo jednoduché. Ako umelecký tandem však rodičia fungovali veľmi dobre.
Eva Trizuljaková. Foto: archív rodiny
Prácou na tejto knihe sa vlastne vraciate v čase. Je možné rozlišovať medzi osobnými spomienkami na otca a hodnotiť ho len ako umelca?
Myslím si, že to nedokážem úplne oddeliť. Samozrejme, som silne osobne zainteresovaná. Svojho otca obdivujem ako otca i ako umelca. Možno mám trochu "výhodu" v tom, že som otca nezažila v časoch jeho najväčšej tvorivej expanzie. Pobáda ma túžba poznať jeho osobnosť tak, ako si ju nepamätám. Som aj veľmi zvedavá a je to pre mňa skutočne cesta v čase. Keď niečo píšem, robím to s vedomím určitej zaujatosti, ale aj so snahou čím vernejšie citovať otcove myšlienky zo súkromných zápiskov, denníka a podobne. Podávam svoj obraz, ktorý časom niekto doplní alebo spochybní.
Komentovaná prehliadka výstavy v bratislavskom Pistoriho paláci sa uskutoční v nedeľu 18. júna 2023 o 16. hodine ako sprievodné podujatie festivalu Bratislavské Hanusove dni. Diskusia s Trizuljakovcami spojená s premietaním dokumentov o živote a tvorivých cestách rodiny sa uskutoční vo štvrtok 22. júna 2023 o 18. hodine.