Marian Kuna vo svojom texte poukázal na dôležitý problém, s ktorým sa akademici stretávajú v ostatnom období. Skrze plány rodovej rovnosti, ktorých existencia podmieňuje získanie rôznych grantov, sa na vysoké školy môže dostávať ideologicky pochybná agenda.
Zároveň, a Marian Kuna to poctivo priznáva, sa pri tvorbe týchto plánov riešia aj reálne problémy, ktoré (nielen) na vysokých školách existujú. Ženy objektívne čelia (nielen) v akademickom svete iným prekážkam ako muži.
Napokon sa spomínaný autor pokúša načrtnúť spôsob, ako problému čeliť. Jeho návrhom je, aby univerzity namiesto plánu rodovej rovnosti prijímali plány rovných príležitostí. Tento návrh je z ideového hľadiska isto správny, no nezdá sa veľmi praktický.
Šanca, že sa centrálne presadzovaná politika v dohľadnej dobe zmení, sa zdá neveľká. Univerzity môžu prijímať, aké chcú plány, ale pre získanie prestížnych európskych – a napríklad v Česku už i národných – grantov, budú musieť mať aspoň formálne zodpovedajúce plány rodovej rovnosti.
Preto sú potrebné lokálne stratégie, na úrovni jednotlivcov a univerzít, ktoré môžu praktickú realizáciu tejto politiky nasmerovať tak, aby priniesla viac úžitku a menej škody. Mať formálne prijatý plán ešte neznamená, že univerzita sa musí podrobiť ideológii.
Neotvárať ďalší front kultúrnej vojny
Hoci požiadavka na prijímanie plánov rodovej rovnosti je na centrálnej úrovni motivovaná ideologicky, na úrovni jednotlivých inštitúcií to tak nemusí byť. Mnohé univerzity pragmaticky pristupujú na hru a predovšetkým potrebujú splniť formálne podmienky, aby mohli v grantových a dotačných schémach čerpať peniaze na výskum.
Iná otázka je, akí jednotlivci sa chopia prípravy plánu v jednotlivých inštitúciách. Direktívne presadzovanie plánov rodovej rovnosti, samozrejme, vytvára príležitosť pre jednotlivcov s pochybnou ideologickou agendou. Ale nemusí to tak byť vždy.
Na jednej strane máme odstrašujúce prípady, ako tie z Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, o ktorých Štandard informoval. To však neznamená, že takto to musí fungovať v každej akademickej inštitúcii. V mojom okolí sa tejto agende venujú kolegyne, ktoré – aspoň sa mi zdá – úprimne chcú riešiť problémy žien na univerzite, bez viditeľného ideologického zápalu.
Najhoršou stratégiou, ktorú môže v takej situácii jednotlivec zvoliť, je en bloc útok na celý koncept plánov rodovej rovnosti. V takom prípade totiž druhá strana začne hľadať spojencov a nájde ochotnú podporu práve zo strany progresívnych ideológov. Pravdepodobným výsledkom bude ešte horší, ideologicky silno motivovaný plán rodovej rovnosti, so všetkými škodami, ktoré môže jeho implementácia napáchať.
Priateľov presvedčíme skôr ako nepriateľov
Zdá sa, že lepšou stratégiou je hľadať spoločný základ s tými, ktorí plán rodovej rovnosti pripravujú. Samozrejme, za podmienky, že nejde o presvedčených ideológov, ale o ľudí, ktorí chcú riešiť reálne problémy žien. Konzervatívny prístup by nemal byť reaktívny a defenzívny, ale proaktívny.
Konzervatívna agenda by mala zahŕňať dva body – slušné správanie sa voči ženám a podpora materstva a rodičovstva.
Druhý bod sa nezdá kontroverzný, v prijímaných plánoch je štandardom, sústreďme sa na prvý. Nejde totiž zďaleka len o sexuálne obťažovanie. Ak budeme riešiť iba to, ideme len po vzdialenejšom okraji problému, hoci najviac naliehavom.
Celá koncepcia rodovej rovnosti je v zaujímavom rozpore s uznávanými štandardmi našej etikety. Jej prvým pravidlom je, že v spoločnosti si nie sme rovní – že existujú osoby spoločensky významnejšie a spoločensky menej významné. A pravidlá etikety hovoria, že prvým kritériom je práve pohlavie, žena je spoločensky významnejšia ako muž.
Myslím, že konzervatívci môžu veľa získať dôsledným uplatňovaním tohto pravidla (a nasledujúce riadky sú predovšetkým pre mužov). Sú to také tie zdanlivé maličkosti: muž zdraví prvý, muž podrží dvere, dá prednosť, muži sa v spoločnosti žien správajú menej expresívne ako v čisto pánskej spoločnosti, a tak ďalej. Kto začne trénovať úctu k ženám na tomto konci, k nejakému sexuálnemu obťažovaniu sa nedostane ani mentálne (pomiňme patologické prípady).
Najmä však, kto sa takto správa a týmto smerom pôsobí na svojich kolegov, ťažko môže byť vnímaný ako nepriateľ žien. To je ten spoločný základ, na ktorom sa dá budovať a presmerovávať aktivitu užitočným smerom. Na druhej strane kritika plánu rovnosti od známeho grobiana či mizogýna ťažko pohne internú debatu správnym smerom.
Najlepší dosiahnuteľný výsledok
Napokon tento prístup môže vyžadovať väčšie hrdinstvo ako otvorený boj proti oným plánom rodovej rovnosti (opäť nemám na mysli inštitúcie, kde už vec prerástla do otvorenej ideologickej vojny). Pokritizovať s kolegami „nezmysly z Európskej únie“ je určite jednoduchšie, než postaviť sa proti kolegovi, ktorý sa voči ženám správa nevhodne.
Vyššie napísané neznamená, že komu je to príslušné, nemá pôsobiť na zmenu politiky na centrálnej úrovni. No pre väčšinu ľudí toto nie je ich pole pôsobnosti. Väčšina akademikov môže pôsobiť najmä v okruhu svojho pracoviska.
Výsledkom môžu byť plány, ktoré síce formálne vyhlásia, čo treba, ale reálna práca v rámci univerzity bude zameraná predovšetkým na skutočné problémy žien (a aj iných, ktorí podporu potrebujú). Bolo by, samozrejme, lepšie, keby plány rodovej rovnosti s pochybnou agendou vôbec neexistovali. No pokiaľ sa tomu nemožno s rozumnými nákladmi vyhnúť, je lepšie, aby pochybná časť zostala iba na papieri.
Nejde o žiadny defetizmus. Dokiaľ sú centrálne inštitúcie v rukách progresívnych úradníkov, iná ako lokálna reakcia nie je možná. Zároveň by konzervatívna reakcia mala byť založená na hodnotách, nie na negácii progresivizmu. Na prvom mieste musíme ukázať, že nám na ženách naozaj záleží, a to nie je výzva len pre politiku, ale pre každého jednotlivca.