Okrem iného dokázal svojho času takmer nemožné, totiž zostaviť vládu, ktorá vydržala v kreslách počas celého volebného obdobia (2001 až 2006), čo je v modernom Taliansku netypické. Tamojšia politická scéna je totiž natoľko nestabilná, že priemerný premiér nevydrží vo funkcii ani rok.
S práve zosnulým Berlusconim sa ťahalo množstvo škandálov, od sexuálnych „bunga-bunga“ večierkov až po skutočnosť, že sa obklopoval ľuďmi napojenými na mafiu. Počas jeho vlády azda ani nebol taký deň, aby v novinách nevyšiel nejaký morálny odsudok na jeho adresu. Jeho voličom to však, zdá sa, bolo jedno.
Ekonomická liberalizácia Talianska, ktorá sa počas jeho vlády odohrala, nebola ani zďaleka taká dôsledná a rozsiahla, ako ju prezentoval, ale o určité uvoľnenie oťaží predsa len išlo. A to bolo v Taliansku, kde je byrokracia skoro rovnako tvrdohlavá a pritom agilná ako vo Francúzsku, potrebné. Dôležitou zložkou Berlusconiho popularity boli aj jeho televízne stanice a skutočnosť, že vlastnil futbalový klub AC Miláno.
Berlusconi sa rád priatelil s rôznymi autoritármi, napríklad s Muammarom Kaddáfím, ktorý k nemu prilietal na návštevy aj so svojím presláveným veľkým stanom a s desiatkami poskokov v pätách. Je možné, že mu jeho africké „samoderžavie“ trochu závidel, ale v chaotickom Taliansku 21. storočia nemohol podobné postavenie dosiahnuť ani omylom. Čo vtedy vďaka ich priateľstvu fungovalo, bola účinná kontrola migračných tokov z Afriky, ktoré sú dnes jedným z hlavných problémov Stredomoria. Dohody s diktátormi sú vždy pofidérne, ale niekedy asi nemožno inak.
To, že práve v súčasnosti predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová vyrazila na oficiálnu návštevu Tuniska, kde prezident Kaís Saíd tvrdou rukou demontuje tuniskú demokraciu, naznačuje, že „Berlusconiho model sa neprežil“ a že aj Brusel sa k nemu chystá vrátiť.
Čo Berlusconi nezvládal, bol vysoký taliansky štátny dlh, ktorý hrdúsi krajinu úplne rovnakým spôsobom aj po jeho smrti. To je problém, ktorý sa nedá outsourcovať do Tripolisu ani do Tunisu a musia ho so sebou vláčiť všetci talianski premiéri. Ľavicoví, pravicoví aj tí z ťažko zaraditeľných zoskupení, ako bolo Hnutie piatich hviezd. Teoreticky by sa dal outsourcovať do Frankfurtu [sídli tam Európska centrálna banka, pozn. red.], ale Nemci zatiaľ žiadnu ochotu zaplátať talianske štátne financie nejavia.
Taliansko ako politický národ bolo po vojne rozštiepené medzi kresťanských demokratov a komunistov, ktorí verne držali moskovskú líniu a našťastie sa im počas studenej vojny nikdy nepodarilo dostať k moci. Obe tieto politické zoskupenia už sú minulosťou a súčasná talianska pravica je skôr výtvorom mediálneho šamana Berlusconiho ako vážneho a pracovitého kresťana Alcida de Gasperiho [politik z prvej polovice 20. storočia, bývalý taliansky premiér a zakladateľ talianskej Kresťanskodemokratickej strany]. Teraz jej veterán zomrel a je dosť pravdepodobné, že jeho hnutie Forza Italia ho dlho neprežije. Jeho kmeňoví voliči budú, takpovediac, „na rozobratie“.
Dokáže ich pozbierať súčasná predsedníčka vlády Giorgia Meloniová? Ktovie. Ak sa jej to podarí, mohla by Berlusconiho jedného dňa aj zatieniť. Je mladá, času na to má dosť.
Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.