Pred voľbami by mali vládne strany skladať účty. Nie šíriť strach a hrať sa na záchranárov

Náš predvolebný priestor momentálne ovládli dva varianty tejto témy. Jeden (prevažne opozičný) šíri znepokojenie, že voľby budú zmanipulované či dokonca sfalšované (hoci tu aj exminister Naď prispel rozprávkou o ruských peniazoch pre Smer). Druhý zase straší, že po voľbách nás čaká koniec doterajších slobôd, ak vyhrá Fico. A jedno aj druhé mieri na podstatu demokratického zriadenia. Ich hodnotenia sú však rozdielne. Kým podsúvanie možnej manipulácie volieb je odsudzované ako nebezpečný hoax, tak hrozba Ficom je považovaná za fakt, o ktorého pravdivosti niet sporu.

Je pritom pozoruhodné, že práve tí, ktorí odsudzujú (a nie neoprávnene) spochybňovanie volieb, zároveň zdôrazňujú, že doteraz každé voľby na Slovensku prebehli slobodne, nech vládol ktokoľvek. Nechtiac tak poskytujú pozitívnu referenciu aj tomu, o kom tvrdia, že je hrozbou pre demokraciu. Pretože Smer z pozície moci až trikrát garantoval férový priebeh parlamentných volieb, z toho dvakrát akceptoval výsledok, ktorý ho odsunul do opozície a demokratické inštitúty nezmenil ani v období, keď tvoril jednofarebnú vládu.

Tiež je však pravdou, že sám Fico sa netají zámerom pritvrdiť v niektorých politikách a týka sa to hlavne médií a mimovládnych organizácií. Znamená to však ohrozenie demokracie? Zašiel by napríklad tak ďaleko, ako predchádzajúca garnitúra, ktorá dočasne zrušila niekoľko médií bez súdneho rozhodnutia? Alebo by bolo možné považovať za nedemokratické prijatie zákona o zahraničných agentoch vo vzťahu k mimovládnym organizáciám, hoci by mal rovnaké znenie ako obdobná legislatíva v USA alebo v Izraeli?

Výklad politiky môže byť rôzny, o to viac, ak je súčasťou predvolebnej propagandy. A napokon, už starí Rimania si všimli, že čo je dovolené bohovi, nie je dovolené volovi. Preto sa s dvojitým metrom v hodnotení toho, čo je demokratické alebo čo je a čo už nie je dezinformácia, stretávame často. Ak si napríklad popredný komentátor, momentálne na progresívnej strane, vymyslí, že Smer chce zrušiť priamu voľbu prezidenta a neexistuje na to jediná indícia, tak na obhájenie svojho tvrdenia mu neskôr postačí uviesť, že predseda Smeru nepoprel svoj tajný zámer dostatočne rýchlo. Žiadny hoax sa teda nekonal.

Alebo ak úradník ministerstva vnútra zavádza partnerov v Bruseli tvrdením, že ak Fico a Pellegrini vyhrajú voľby, tak Slovensko vystúpi z NATO, nepovažuje sa to za dezinformáciu, lebo to vraj bol iba názor vyslovený v debate.

Takto voľne sa dá uvažovať aj o tom, kto je a kto nie je hrozbou pre demokraciu. A dôvod nemusí byť len mobilizačný. V našich aktuálnych predvolebných pomeroch k nemu pribudol ešte jeden silnejší dôvod. Súvisí s kurióznou politickou situáciou, keď už nemáme v parlamente žiadnu koalíciu, lebo aj doterajší vládni politici sa v dôsledku svojho katastrofálneho vládnutia prepracovali do opozície a niektorí ešte pritom aj zmenili stranícke tričko. A preto by si teraz veľmi želali, aby sa na mnohé zabudlo a aby sa voliči príliš nezaoberali tým, čo tu tri roky predvádzali a čo dokonca sami nazvali psychiatriou a chaosom.

A ako to dosiahnuť? Jednoducho. Zlo treba prekryť ešte väčším zlom. A hrozba Ficom na to poslúži ideálne, lebo vyhovuje nielen Matovičovi, Hegerovi, Sulíkovi a Kollárovi, ale aj konkurenčným opozičným stranám, ako sú Hlas či PS. Navyše boj za odstránenie Fica má širokú mediálnu podporu.

Čo na tom, že slobodné, demokratické voľby zvyknú byť primárne o tom, že koaličné strany skladajú účty za to, čo sa im podarilo a nepodarilo. A že práve to má byť meritom toho, či ich voliči potvrdia alebo odstavia od moci. Naši občania sú dnes vyzývaní k opaku. Aby v mene záchrany demokracie prižmúrili oči nad neschopnosťou tých, ktorí im tri roky vládli a aby tým na klasickú demokraciu tak trochu rezignovali. Už nie reálne výsledky, nie kompetencia majú rozhodnúť o tom, komu dajú hlas, ale strach z čerta, ktorý sa maľuje na stenu.

A možno ním Fico je (o tom sa nebudem sporiť), ale ak sa má zároveň stať prostriedkom návratu neschopných k moci, tak potom sa tu aj z tej druhej „demokratickej“ strany hrá riskantná hra s demokraciou. S tou demokraciou, ktorá stojí na princípe, že dokáže prostredníctvom slobodných volieb opravovať svoje vlastné chyby. Ale tá naša slovenská ich možno potvrdí.