Armády minulosti podobne ako dnešné záviseli od priaznivého počasia. Zem musela byť vysušená, lebo blato pomáhalo obrancom. Komplikovalo presuny trénu, čím mohlo spomaliť útočiace vojsko, prípadne spôsobiť jeho rozdelenie a uľahčiť prepady zo zálohy. Potom komplikovalo útoky, lebo vojaci a kone mohli do neho zapadnúť, čím trpelo udržiavanie formácie a útok tiež strácal akúsi synchrónnosť. Jednotlivé šíky neútočili a nesťahovali sa vo svojich intervaloch a potom dochádzalo ku kolíziám medzi vlastnými jednotkami a aj k stratám. Blato ľahko spôsobilo katastrofu na bojisku, ako sa o tom mohli presvedčiť francúzski rytieri pri Azincourte.
Druhým veľkým problémom bolo jedlo, ktoré značne limitovalo dosah vojenských operácií. Stredoveké európske armády mali problém operovať 500 kilometrov do hĺbky protivníkovho územia práve pre komplikované zásobovanie. Mnohé výpravy sa viedli len na 200 až 300 kilometroch. Samozrejme, boli aj výnimky, ak zásoby mohli viezť lode, išlo o rýchlo sa presúvajúce kočovnícke vojsko na koňoch alebo vojsko prechádzalo spriatelenými územiami. Ale aj vtedy sa veci mohli vyvinúť zle a napríklad uhorské výpravy proti Turkom na Balkán končili neslávne, a to Uhri mali po ceste spojencov.
V časoch s menej rozvinutým poľnohospodárstvom jedno zrnko obilia dalo v úrodných oblastiach a v dobrých rokoch štyri zrnká a až na konci stredoveku stúpla produkcia na päť. Lenže koncom jari sa ľuďom míňali zásoby z predchádzajúceho roku a z času na čas sa minuli ešte pred novou úrodou. Taký predveľkonočný pôst mal aj praktický dosah na šetrenie potravinami v potenciálne krízovej časti roku.
Preto sa armády dali do pohybu, až keď vyrástla tráva, aby kone a ťažné zvieratá mali čo jesť. Zároveň už klesali hladiny riek dočasne zdvihnuté roztopeným snehom, a preto sa dali ľahšie prebrodiť, ale stále mali dosť vody na napojenie zvierat aj uhasenie smädu vojakov. Najmä v teplejších končinách Európy ešte nehrozilo, že by riečne koryto vyschlo.
Kým na začiatku ťaženia armády mali nejaké zásoby, postupne sa im míňali a záviseli od nákupov potravín od spriateleného obyvateľstva, lovu zvery alebo od plienenia protivníkových území. Výhodou tohto ročného obdobia bolo, že v máji a v júni mohli nájsť nejaké čerstvé potraviny, aspoň ak išlo o ovocie a zeleninu.
Letné mesiace predstavovali ďalšiu výzvu vojenskému plánovaniu. Hoci sa vtedy dala nájsť potrava na poliach, na mnohých miestach Európy išlo o najhorúcejšie obdobie v roku a teploty boli problémom aj v minulosti. Vojsko mohlo skolabovať a na mnohých výpravách vojaci umierali vyčerpaním a pre chýbajúcu vodu. Preto vojenské ťaženia začínali neskôr na jar, keď sa zlepšovalo počasie a mnohé veľké bitky zviedli ešte v júni, aby v letných mesiacoch nehrozil útok nepriateľskej armády a mohli už len rabovať, prípadne upevňovať kontrolu nad novodobytým územím.
Koncom jari sa Európa dávala do pohybu a vojská išli za zábavou, zvyšovaním „HDP“ svojho kráľovstva, pripojením nejakého územia alebo riešiť problematického suseda. Kto neexpandoval, toho nakoniec vymazali z mapy. Väčšina Európy z tejto módy vyrástla vďaka priemyselnej revolúcii, rastu bohatstva a enormnému rastu nákladov na vojnu, ktorá sa už nemusí vyplatiť, a to ani ak získate ložiská fosílnych palív a nerastných surovín, lebo straty na mužstve a sofistikovanej, drahej technike idú ľahko do miliárd. Svoje sa o tom naučili Nemci aj európske koloniálne mocnosti, ktoré radšej pustili územia, lebo dlhodobá vojna o ne bola nákladnejšia ako zisk z nich.
Jún na sklonku antiky
Dve udalosti z 5. storočia sa stali symbolmi pre obdobie zániku Západorímskej ríše. Tou prvou bola bitka na Katalaunských poliach 20. júna 451. Attilovi Huni a ich germánski spojenci sa vydali na dlhú výpravu do Galie. Kým prenikli na rímske územie za Rýnom, mohli prejsť aj 800 kilometrov z Pannonie a k dnešnému Parížu museli prejsť približne 500 kilometrov, plieniac a občas bojujúc s rímskymi posádkami. Potom ešte viac ako 100 kilometrov k dnešnému Orléans a odtiaľ začal ústup, lebo situácia sa nevyvíjala dobre.
Hunská výprava je typickým príkladom jarno-letnej ofenzívy. Čím nie je typická, je spojenie nomádskej jazdnej mobility a dosahu s pechotou. Prešli príliš veľa a vojaci museli cítiť chronickú únavu z presunu, ktorý trval možno dva mesiace. Ak dennodenne kráčate, po prejdení 500 až 600 kilometrov sa objaví únava, ktorá sa s ďalšími kilometrami len zväčšuje. Po neúspešnom pokuse dobyť Orléans a otvoriť si cestu na juh na ďalšie plienenie, sa vydali na východ. Rímske vojsko so svojimi germánskymi spojencami s nimi nadviazalo kontakt práve pri Orléanse a sledovalo hunský zväz až do krajov okolo mesta Troyes.
Tam na takzvaných Mauriackých poliach sa odohrala jedna z najväčších bitiek antiky, kde proti sebe mohlo stáť 100-tisíc mužov a bojovali o horský hrebeň a okolitú krajinu. Išlo o klasický bojový chaos s veľkými stratami na oboch stranách. Huni nakoniec ustúpili do svojho tábora a držali obranu za vozovou hradbou, čakajúc na útok, ktorý by ich dorazil. Ten však nikdy neprišiel a vojská sa začali rozchádzať. Huni a ich spojenci sa čo najrýchlejšie stiahli naspäť do Pannonie. O rok neskôr prišli v júni do Itálie, aby sa trochu neskôr nadobro stratili z dejín.
Druhá udalosť v sebe niesla veľký symbolický význam a poukázala na slabosť Rimanov v ich starom hlavnom meste. Rímskeho cisára Valentiana III. zabili a nový cisár Petronius Maximus sa oženil s vdovou. Je veľmi pravdepodobné, že vraždu sám zorganizoval. Koncom mája 455 sa k Rímu blížila vandalská flotila a Petronia zabil rozvášnený dav pri úteku z mesta. Rím nemal šancu sa ubrániť, lebo v ňom chýbala väčšia posádka. Vojsko sa nachádzalo v severnej Itálii, a tak pápež Lev I. vyjednával s vandalským kráľom Geiserichom. Mal len podmienky, aby Vandali nezabíjali ľudí a nevypálili mesto. Po tom, čo Geiserich sľúbil dodržať tieto podmienky, otvorili brány mesta. Vandali ho počas dvoch týždňov od 2. do 16. júna vyplienili a odviedli so sebou mnohých ľudí do otroctva. Bolo zvykom, že víťaz mohol plieniť tri dni, ale tu si Vandali robili podľa seba a nebrali ohľad na zvyklosti. Rím vyplienili do gruntu a rímske elity boli bezbranné.
Proti Umajjovskému kalifátu
Miestnemu počasiu sa rýchlo prispôsobili aj vojská, ktoré išli do Európy plieniť. Armády Umajjovského kalifátu, ktoré boli zvyknuté na boje v suchom a horúcom podnebí Blízkeho východu a severnej Afriky a uprednostňovali zimné a jarné mesiace, robili svoje výpravy z Iberského polostrova na územie Franskej ríše v súlade s miestnymi podmienkami. Na začiatku 8. storočia postupne obsadzovali posledné vizigótske územie v Septimánii na juhu Galie.
V roku 721 išli na výpravu do susednej oblasti Akvitánie, ktorá sa rozkladala popri Biskajskom zálive v juhozápadnej Galii. Začali obliehať najvýznamnejšie akvitánske mesto Toulouse, z ktorého ušiel vojvoda Odo Veľký a išiel hľadať pomoc. Karol Martel sa odmietol zapojiť do boja, lebo Odo bol až príliš samostatný a rival vzrastajúcej karolovskej moci. 9. júna sa však Odo vrátil s armádou a našiel moslimské vojsko nepripravené. Bolo až príliš sebavedomé a isté si svojím postavením pri obliehaní, že zanedbalo ochranu prístupov k mestu. Prekvapivý útok zmietol moslimov a bol prvou veľkou porážkou, ktorú utrpeli v Galii.
Potom sa zamerali na upevnenie svojej pozície na juhu a neuskutočnili útoky na severozápad, len razie údolím Rhôny a Saôny. Akvitánia sa stala bezpečnou a vďaka jej víťazstvu získali čas aj Frankovia. Karol Martel mohol budovať svoje vojsko, ktoré potom porazilo moslimov pri druhom pokuse preniknúť na sever v roku 732 v bitke pri Poitiers a na rozdiel od Oda sa stal slávnym.
Nová hrozba
8. júna 793 začala aj iná kapitola stredovekých dejín. V časoch kolapsu Rímskej ríše a počas neustálych bojov v 5. a 6. storočí sa kresťania na západe sťahovali na ostrovy, polostrovy a do ústí riek, kde zakladali svoje kláštory a v relatívnom bezpečí prepisovali knihy, študovali a pomaly rozvíjali kultúru. To všetko skončilo, keď sa pri Lindisfarne objavili lode s drakmi na prove a vďaka svojmu nízkemu ponoru prenikli až k Svätému ostrovu, ako ho nazývali súčasníci. Na dovtedy bezpečnom ostrove sa nachádzali mnohé cennosti a mnísi nepredstavovali prekážku pre bojovných Vikingov. Nechránené kláštory sa odvtedy stávali ich ľahkou korisťou a dračie lode naháňali strach aj vo vnútrozemí, kde prenikali po riekach.
Šípy nomádov
Tretím elementom, ktorý destabilizoval Európu v ranom stredoveku a brzdil jej rozvoj, boli staromaďarské kmene. V prvej polovici 10. storočia po rozvrátení Veľkej Moravy robili viac-menej každoročné výpravy za korisťou na Západ. 12. júna 910 sa odohrala prvá bitka pri Lechu (blízko Augsburgu), kde maďarskú taktiku a šípy mohli spoznať vojská Východofranskej ríše a Švábska. Franské sily boli oveľa väčšie ako maďarský kontingent, a preto nomádski jazdci uplatnili svoju obľúbenú taktiku predstieraného úteku a streľby z luku, ktorou postupne vyčerpávali franské oddiely a spôsobovali im straty. Večer si Frankovia mysleli, že víťazstvo sa nakláňalo na ich stranu a jazdci začali hlavný útok, aby padli do pasce a skončili v obkľúčení, z ktorého asi mnohí neušli. Keď na bojové pole prišli pešiaci, zmocnila sa ich panika a maďarskí lukostrelci mohli dovŕšiť skazu. O desať dní neskôr uspeli aj v druhej bitke proti bavorským, lotrinským a franským oddielom a získali voľné ruky na plienenie Východofranskej ríše, ktorej trvalo pár rokov, kým obnovila svoju brannú moc.
Balkán pod polmesiacom
V neskorom stredoveku sa na scéne objavila štvrtá sila, ktorá ničila Európu, boli ňou osmanskí Turci. Ich prvotný úder išiel proti Byzancii a slovanským kráľovstvám na Balkáne. 28. júna 1389 sa odohrala bitka na Kosovom poli, čo bolo blízko dnešnej Prištiny. V nej sa rozpadajúce Srbské kráľovstvo postavilo na odpor Osmanom. Srbov podporovali kontingenty z Bosny, Albánska a johaniti. Išlo o jednu z najkrvavejších bitiek svojej doby, ktorá sa ťažšie rekonštruuje pre konfliktné pramene.
Na začiatku srbská a bosnianska jazda mali úspechy, ale postupne ich Turci vyčerpávali a hlavne porazili pechotu v stredovom šíku. Potom jazdci kompenzovali straty vo svojej centrálnej línii a bojovali ďalej. Vojaci padali na oboch stranách, až sa srbský aristokrat Vuk Brankovič rozhodol zachrániť čo najviac zo svojich mužov a ustúpiť z bitky. Za nejasných okolností padol sultán Murad a srbské knieža Lazar bol popravený v tureckom zajatí o niečo neskôr. Ako prišiel o život Murad, nevieme. Podľa jednej dosť neskoršej verzie ho zabil srbský rytier, ktorý predstieral vstup do osmanských služieb a potom sa vrhol na sultána. Súdobý list z Florencie však spomína odvážny útok dvanástich jazdcov, ktorí sa prebili až k sultánovi, a jeden z nich ho zabil. Na konci dňa boli obe vojská zničené a nie je jasné, kto vyhral. Správy zanechané krátko po bitke dokonca hovorili o kresťanskom víťazstve. Lenže Turci mali väčšie rezervy a mohli obnoviť svoju armádu a pokračovať v nápore. Srbsko prišlo o možnosti aktívnejšej politiky a obrana Balkánu sa do značnej miery preniesla na naše Uhorsko.
Boje na Slovensku
Aj domáce európske armády sa na bojovom poli zrážali veľmi často práve v júni. Viacero bitiek Storočnej vojny alebo bojov Švajčiarov proti Francúzom a Habsburgovcom sa odohralo v tomto mesiaci. Taktiež križiacke výpravy do Svätej zeme častokrát kulminovali na začiatku leta a napríklad v júni po dlhom obliehaní dobyli Antiochiu a začali obliehanie Jeruzalema.
Po príklady však nemusíme chodiť ďaleko a možno najslávnejšia stredoveká bitka na území Slovenska sa udiala 15. júna 1312 pri Rozhanovciach. Sily magnátskej rodiny Omodejovcov vystužené oddielmi Matúša Čáka obliehali Košice, ktorým išiel na pomoc uchádzač o uhorský trón Neapolčan Karol Róbert so svojím vojskom, johanitmi a spišskými Sasmi. Omodejovci sa stiahli na kopec nad Torysou a kráľovské vojsko sa muselo utáboriť dole. Boj začal prekvapivým útokom Omodejovcov po skončení omše v kráľovom tábore. Začala rež a sám kráľ prišiel o svoju štandardu a stiahol sa k johanitom. Všetko zachránil príchod oddielu z Košíc a Karol Róbert zvíťazil a začala jeho cesta k uznaniu za uhorského kráľa. Na bojovom poli ležali viacerí velitelia a členovia rodiny Omodejovcov. Bitka pomohla ukončiť anarchiu, ktorá zmietala Uhorskom. Karol Róbert sa stal akceptovateľnejším kandidátom na trón a nakoniec nasmeroval naše kráľovstvo na cestu k modernej a dynamickej monarchii, ktorá sa stala regionálnou mocnosťou.
Samozrejme, v dejinách sa mnohé významné bitky udiali aj v lete a počas jesene. Rímske vojsko a jeho východorímsky nástupca boli vycvičené aj na zimné operácie, čo sa veľmi nedalo povedať o jeho oponentoch. Lenže stredovek a najmä raný stredovek boli iné. Jún bol tradičným vojnovým mesiacom pre spomenuté výhody, ktoré poskytovali prírodné podmienky.