Kým na začiatku ťaženia armády mali nejaké zásoby, postupne sa im míňali a záviseli od nákupov potravín od spriateleného obyvateľstva, lovu zvery alebo od plienenia protivníkových území. Výhodou tohto ročného obdobia bolo, že v máji a v júni mohli nájsť nejaké čerstvé potraviny, aspoň ak išlo o ovocie a zeleninu.

Letné mesiace predstavovali ďalšiu výzvu vojenskému plánovaniu. Hoci sa vtedy dala nájsť potrava na poliach, na mnohých miestach Európy išlo o najhorúcejšie obdobie v roku a teploty boli problémom aj v minulosti. Vojsko mohlo skolabovať a na mnohých výpravách vojaci umierali vyčerpaním a pre chýbajúcu vodu. Preto vojenské ťaženia začínali neskôr na jar, keď sa zlepšovalo počasie a mnohé veľké bitky zviedli ešte v júni, aby v letných mesiacoch nehrozil útok nepriateľskej armády a mohli už len rabovať, prípadne upevňovať kontrolu nad novodobytým územím.

Koncom jari sa Európa dávala do pohybu a vojská išli za zábavou, zvyšovaním „HDP“ svojho kráľovstva, pripojením nejakého územia alebo riešiť problematického suseda. Kto neexpandoval, toho nakoniec vymazali z mapy. Väčšina Európy z tejto módy vyrástla vďaka priemyselnej revolúcii, rastu bohatstva a enormnému rastu nákladov na vojnu, ktorá sa už nemusí vyplatiť, a to ani ak získate ložiská fosílnych palív a nerastných surovín, lebo straty na mužstve a sofistikovanej, drahej technike idú ľahko do miliárd. Svoje sa o tom naučili Nemci aj európske koloniálne mocnosti, ktoré radšej pustili územia, lebo dlhodobá vojna o ne bola nákladnejšia ako zisk z nich.

Jún na sklonku antiky

Dve udalosti z 5. storočia sa stali symbolmi pre obdobie zániku Západorímskej ríše. Tou prvou bola bitka na Katalaunských poliach 20. júna 451. Attilovi Huni a ich germánski spojenci sa vydali na dlhú výpravu do Galie. Kým prenikli na rímske územie za Rýnom, mohli prejsť aj 800 kilometrov z Pannonie a k dnešnému Parížu museli prejsť približne 500 kilometrov, plieniac a občas bojujúc s rímskymi posádkami. Potom ešte viac ako 100 kilometrov k dnešnému Orléans a odtiaľ začal ústup, lebo situácia sa nevyvíjala dobre.

Hunská výprava je typickým príkladom jarno-letnej ofenzívy. Čím nie je typická, je spojenie nomádskej jazdnej mobility a dosahu s pechotou. Prešli príliš veľa a vojaci museli cítiť chronickú únavu z presunu, ktorý trval možno dva mesiace. Ak dennodenne kráčate, po prejdení 500 až 600 kilometrov sa objaví únava, ktorá sa s ďalšími kilometrami len zväčšuje. Po neúspešnom pokuse dobyť Orléans a otvoriť si cestu na juh na ďalšie plienenie, sa vydali na východ. Rímske vojsko so svojimi germánskymi spojencami s nimi nadviazalo kontakt práve pri Orléanse a sledovalo hunský zväz až do krajov okolo mesta Troyes.

Tam na takzvaných Mauriackých poliach sa odohrala jedna z najväčších bitiek antiky, kde proti sebe mohlo stáť 100-tisíc mužov a bojovali o horský hrebeň a okolitú krajinu. Išlo o klasický bojový chaos s veľkými stratami na oboch stranách. Huni nakoniec ustúpili do svojho tábora a držali obranu za vozovou hradbou, čakajúc na útok, ktorý by ich dorazil. Ten však nikdy neprišiel a vojská sa začali rozchádzať. Huni a ich spojenci sa čo najrýchlejšie stiahli naspäť do Pannonie. O rok neskôr prišli v júni do Itálie, aby sa trochu neskôr nadobro stratili z dejín.

Druhá udalosť v sebe niesla veľký symbolický význam a poukázala na slabosť Rimanov v ich starom hlavnom meste. Rímskeho cisára Valentiana III. zabili a nový cisár Petronius Maximus sa oženil s vdovou. Je veľmi pravdepodobné, že vraždu sám zorganizoval. Koncom mája 455 sa k Rímu blížila vandalská flotila a Petronia zabil rozvášnený dav pri úteku z mesta. Rím nemal šancu sa ubrániť, lebo v ňom chýbala väčšia posádka. Vojsko sa nachádzalo v severnej Itálii, a tak pápež Lev I. vyjednával s vandalským kráľom Geiserichom. Mal len podmienky, aby Vandali nezabíjali ľudí a nevypálili mesto. Po tom, čo Geiserich sľúbil dodržať tieto podmienky, otvorili brány mesta. Vandali ho počas dvoch týždňov od 2. do 16. júna vyplienili a odviedli so sebou mnohých ľudí do otroctva. Bolo zvykom, že víťaz mohol plieniť tri dni, ale tu si Vandali robili podľa seba a nebrali ohľad na zvyklosti. Rím vyplienili do gruntu a rímske elity boli bezbranné.

Proti Umajjovskému kalifátu

Miestnemu počasiu sa rýchlo prispôsobili aj vojská, ktoré išli do Európy plieniť. Armády Umajjovského kalifátu, ktoré boli zvyknuté na boje v suchom a horúcom podnebí Blízkeho východu a severnej Afriky a uprednostňovali zimné a jarné mesiace, robili svoje výpravy z Iberského polostrova na územie Franskej ríše v súlade s miestnymi podmienkami. Na začiatku 8. storočia postupne obsadzovali posledné vizigótske územie v Septimánii na juhu Galie.

V roku 721 išli na výpravu do susednej oblasti Akvitánie, ktorá sa rozkladala popri Biskajskom zálive v juhozápadnej Galii. Začali obliehať najvýznamnejšie akvitánske mesto Toulouse, z ktorého ušiel vojvoda Odo Veľký a išiel hľadať pomoc. Karol Martel sa odmietol zapojiť do boja, lebo Odo bol až príliš samostatný a rival vzrastajúcej karolovskej moci. 9. júna sa však Odo vrátil s armádou a našiel moslimské vojsko nepripravené. Bolo až príliš sebavedomé a isté si svojím postavením pri obliehaní, že zanedbalo ochranu prístupov k mestu. Prekvapivý útok zmietol moslimov a bol prvou veľkou porážkou, ktorú utrpeli v Galii.

Potom sa zamerali na upevnenie svojej pozície na juhu a neuskutočnili útoky na severozápad, len razie údolím Rhôny a Saôny. Akvitánia sa stala bezpečnou a vďaka jej víťazstvu získali čas aj Frankovia. Karol Martel mohol budovať svoje vojsko, ktoré potom porazilo moslimov pri druhom pokuse preniknúť na sever v roku 732 v bitke pri Poitiers a na rozdiel od Oda sa stal slávnym.

Nová hrozba

8. júna 793 začala aj iná kapitola stredovekých dejín. V časoch kolapsu Rímskej ríše a počas neustálych bojov v 5. a 6. storočí sa kresťania na západe sťahovali na ostrovy, polostrovy a do ústí riek, kde zakladali svoje kláštory a v relatívnom bezpečí prepisovali knihy, študovali a pomaly rozvíjali kultúru. To všetko skončilo, keď sa pri Lindisfarne objavili lode s drakmi na prove a vďaka svojmu nízkemu ponoru prenikli až k Svätému ostrovu, ako ho nazývali súčasníci. Na dovtedy bezpečnom ostrove sa nachádzali mnohé cennosti a mnísi nepredstavovali prekážku pre bojovných Vikingov. Nechránené kláštory sa odvtedy stávali ich ľahkou korisťou a dračie lode naháňali strach aj vo vnútrozemí, kde prenikali po riekach.

Šípy nomádov

Tretím elementom, ktorý destabilizoval Európu v ranom stredoveku a brzdil jej rozvoj, boli staromaďarské kmene. V prvej polovici 10. storočia po rozvrátení Veľkej Moravy robili viac-menej každoročné výpravy za korisťou na Západ. 12. júna 910 sa odohrala prvá bitka pri Lechu (blízko Augsburgu), kde maďarskú taktiku a šípy mohli spoznať vojská Východofranskej ríše a Švábska. Franské sily boli oveľa väčšie ako maďarský kontingent, a preto nomádski jazdci uplatnili svoju obľúbenú taktiku predstieraného úteku a streľby z luku, ktorou postupne vyčerpávali franské oddiely a spôsobovali im straty. Večer si Frankovia mysleli, že víťazstvo sa nakláňalo na ich stranu a jazdci začali hlavný útok, aby padli do pasce a skončili v obkľúčení, z ktorého asi mnohí neušli. Keď na bojové pole prišli pešiaci, zmocnila sa ich panika a maďarskí lukostrelci mohli dovŕšiť skazu. O desať dní neskôr uspeli aj v druhej bitke proti bavorským, lotrinským a franským oddielom a získali voľné ruky na plienenie Východofranskej ríše, ktorej trvalo pár rokov, kým obnovila svoju brannú moc.

Balkán pod polmesiacom

V neskorom stredoveku sa na scéne objavila štvrtá sila, ktorá ničila Európu, boli ňou osmanskí Turci. Ich prvotný úder išiel proti Byzancii a slovanským kráľovstvám na Balkáne. 28. júna 1389 sa odohrala bitka na Kosovom poli, čo bolo blízko dnešnej Prištiny. V nej sa rozpadajúce Srbské kráľovstvo postavilo na odpor Osmanom. Srbov podporovali kontingenty z Bosny, Albánska a johaniti. Išlo o jednu z najkrvavejších bitiek svojej doby, ktorá sa ťažšie rekonštruuje pre konfliktné pramene.

Na začiatku srbská a bosnianska jazda mali úspechy, ale postupne ich Turci vyčerpávali a hlavne porazili pechotu v stredovom šíku. Potom jazdci kompenzovali straty vo svojej centrálnej línii a bojovali ďalej. Vojaci padali na oboch stranách, až sa srbský aristokrat Vuk Brankovič rozhodol zachrániť čo najviac zo svojich mužov a ustúpiť z bitky. Za nejasných okolností padol sultán Murad a srbské knieža Lazar bol popravený v tureckom zajatí o niečo neskôr. Ako prišiel o život Murad, nevieme. Podľa jednej dosť neskoršej verzie ho zabil srbský rytier, ktorý predstieral vstup do osmanských služieb a potom sa vrhol na sultána. Súdobý list z Florencie však spomína odvážny útok dvanástich jazdcov, ktorí sa prebili až k sultánovi, a jeden z nich ho zabil. Na konci dňa boli obe vojská zničené a nie je jasné, kto vyhral. Správy zanechané krátko po bitke dokonca hovorili o kresťanskom víťazstve. Lenže Turci mali väčšie rezervy a mohli obnoviť svoju armádu a pokračovať v nápore. Srbsko prišlo o možnosti aktívnejšej politiky a obrana Balkánu sa do značnej miery preniesla na naše Uhorsko.

Boje na Slovensku

Aj domáce európske armády sa na bojovom poli zrážali veľmi často práve v júni. Viacero bitiek Storočnej vojny alebo bojov Švajčiarov proti Francúzom a Habsburgovcom sa odohralo v tomto mesiaci. Taktiež križiacke výpravy do Svätej zeme častokrát kulminovali na začiatku leta a napríklad v júni po dlhom obliehaní dobyli Antiochiu a začali obliehanie Jeruzalema.

Po príklady však nemusíme chodiť ďaleko a možno najslávnejšia stredoveká bitka na území Slovenska sa udiala 15. júna 1312 pri Rozhanovciach. Sily magnátskej rodiny Omodejovcov vystužené oddielmi Matúša Čáka obliehali Košice, ktorým išiel na pomoc uchádzač o uhorský trón Neapolčan Karol Róbert so svojím vojskom, johanitmi a spišskými Sasmi. Omodejovci sa stiahli na kopec nad Torysou a kráľovské vojsko sa muselo utáboriť dole. Boj začal prekvapivým útokom Omodejovcov po skončení omše v kráľovom tábore. Začala rež a sám kráľ prišiel o svoju štandardu a stiahol sa k johanitom. Všetko zachránil príchod oddielu z Košíc a Karol Róbert zvíťazil a začala jeho cesta k uznaniu za uhorského kráľa. Na bojovom poli ležali viacerí velitelia a členovia rodiny Omodejovcov. Bitka pomohla ukončiť anarchiu, ktorá zmietala Uhorskom. Karol Róbert sa stal akceptovateľnejším kandidátom na trón a nakoniec nasmeroval naše kráľovstvo na cestu k modernej a dynamickej monarchii, ktorá sa stala regionálnou mocnosťou.

Samozrejme, v dejinách sa mnohé významné bitky udiali aj v lete a počas jesene. Rímske vojsko a jeho východorímsky nástupca boli vycvičené aj na zimné operácie, čo sa veľmi nedalo povedať o jeho oponentoch. Lenže stredovek a najmä raný stredovek boli iné. Jún bol tradičným vojnovým mesiacom pre spomenuté výhody, ktoré poskytovali prírodné podmienky.