V Nemecku vypukla hystéria, ktorá nám však môže priniesť úžitok
Kritici pochodu Európskej únie v ústrety takzvanej uhlíkovej neutralite robia dobre, ak sledujú vývoj v Nemecku. Presvedčenie, že sme na prahu akejsi klimatickej krízy, sa neobmedzuje na Nemcov, je dnes zakotvené po celej západnej Európe, smerom na severozápad ho pribúda a smerom na juhovýchod ubúda. Ale ak by nadvláda tohto kultu dostala citeľný zásah v Nemecku, budú na úrovni Únie možné korektúry.Preto je taký dôležitý vzostup jedinej skutočne opozičnej strany v tejto krajine, Alternatívy pre Nemecko (AfD). Z preferencií okolo 10, 12 percent dokázala za niekoľko mesiacov vystúpiť na senzačných 19–20 bodov. Najčerstvejší prieskum agentúry INSA počas tohto víkendu Alternatíve nameral 20,5 percenta, čo v Nemecku opäť vyrábalo titulky. Nám môže nárast nejakej strany o pol percenta pripadať smiešny, lenže v Nemecku bola predtým vytvorená atmosféra ohrozenia demokracie každým, doslova každým percentom pre AfD.Jednotliví politici etablovaných strán, nie síce najšpičkovejší, ale na druhej strane zase nie nevýznamní, požadujú túto opozičnú stranu úradne zakázať. Pritom v stanovách ani v programe Alternatívy nenájdeme nič protiústavné, naopak, mohli by sme argumentovať, že v niektorých bodoch (azylová politika) sa držia platnej ústavy viac ako establishment.
éf CDU sa ospravedlnil za kritiku uteèencov z Ukrajiny
Friedrich Merz. Foto: TASR/DPA
V každom prípade je zrejmé, že vyrieknuť niečo také protidemokratické ako zákaz opozičnej strany, ktorá zosilnela tak, že už je to pre niekoho mocensky nepríjemné, už vás v dobrej spoločnosti nediskvalifikuje. Riaditeľ kontrarozviedky Thomas Haldenwang minulý týždeň na verejnoprávnej televízii doslova povedal, že jeho služba oslabenie AfD na staršie čísla nemôže zvládnuť sama, že by to mala byť úloha pre širšiu spoločnosť.
A do tohto stavu obliehania vpadlo minulú sobotu prvé víťazstvo AfD vo väčšinovom hlasovaní, ide o hlasovanie v druhom kole s dvoma kandidátmi, na princípe kto z koho. Stalo sa to v málo významnom okrsku (Sonneberg v Durínsku) a do málo významnej funkcie (krajinská rada). Rozprávajte to však nemeckému establishmentu, ktorý sa pri tej príležitosti prepol do hysterického módu.
To sa dalo čakať a nie je to také zaujímavé, ako bola reakcia predsedu najsilnejšej opozičnej strany CDU. Friedrich Merz totiž z porážky svojho kresťanskodemokratického kandidáta v Sonnebergu vyvodil zaujímavý záver: Sú to Zelení, kto je v spolkovom kabinete „zodpovedný za to, že vzniklo toto spoločenské rozdelenie v súvislosti s energetickou politikou a politikou v ochrane životného prostredia“. CDU, avizuje Merz, sa odteraz zameriava na Zelených, bude z nich mať svoj hlavný terč.
To by bol v nemeckej demokracii veľký posun k funkčnosti. Dosiaľ výrazne rozšírenú nespokojnosť s klimatickou politikou – predovšetkým zákonom o povinnom prechode vykurovania v domoch na bezemisné tepelné čerpadlá a tiež aj u nás známym zákazom emisií áut na úrovni Únie – artikulovala z parlamentných strán len Alternatíva.
Práve v Durínsku sa však ukazujú jej slabiny. V tejto spolkovej krajine vedie stranu Björn Höcke. A práve jemu občas prejdú narážky, ktoré možno vykladať ako afinitu k nacistickej dobe, práve v Durínsku, kde sa začiatkom 30. rokov nacisti po prvýkrát dostali do krajinskej vlády. Höckeho mainstreamové médiá dosť priehľadne vypichujú, asi ako keď v Amerike mainstream pred voľbami 2016 vyzdvihoval Donalda Trumpa, o ktorom si myslel, že so sebou stiahne celú Republikánsku stranu.