Slovo mier akoby sa vytratilo nielen z nášho slovníka, ale aj z uvažovania

Pápež František už v marci 2022, mesiac po začatí ruskej invázie na Ukrajinu, talianskym ženám povedal: „Hanbil som sa, keď som čítal, že skupina štátov pristúpila na kompromis, že minú dve percentá svojho HDP na nákup zbraní, ako reakciu na túto udalosť. Blázni. Skutočnou odpoveďou nie sú iné zbrane, iné sankcie, iné politicko-vojenské aliancie, ale iný prístup, iný spôsob riadenia sveta.“

Hoci po návrate kardinála Mattea Zuppiho z Moskvy bol pápež značne pesimistický ohľadne možnosti skorého mieru, aj tak je dobré hovoriť o mieri na Ukrajine.

Od začiatku ruskej agresie na Ukrajine uplynul už viac ako rok. V posledných týždňoch počúvame správy o novej ukrajinskej protiofenzíve, predtým mesiace o ruskom útoku pri Bachmute. Vojna akoby sa stala „večná“. Útok strieda útok, jedna katastrofa druhú. Či je to ostreľovanie jadrovej elektrárne, zničenie obrovskej vodnej priehrady alebo niečo iné. Ukrajina a Ukrajinci nesmierne trpia, ich vlasť sa premieňa každým dňom na väčšie rumovisko.

V tom šialenstve sa objavujú správy o ničení chrámov, vyháňaní kňazov, bití veriacich „tej nesprávnej“ pravoslávnej či inej cirkvi. Sme v špirále násilia. V mysli mi znie otázka jedného z nemeckých ministrov v roku 1918 pre svojho kancelára: „Ako sme toto celé začali?“ a kancelárova odpoveď: „To keby som vedel.“

Akoby nás sled udalostí „nútil“ pokračovať. Akoby sme stratili víziu návratu do normálu, návratu k mieru. Naše politické strany hovoria o tom, ako oživíme náš zbrojný priemysel a budeme vyrábať toľko zbraní ako za komunizmu alebo o zarábaní na rekonštrukcii Ukrajiny po vojne. Nikto nehovorí o mieri, o tom ako ho dosiahnuť.