Aj našu demokraciu treba oslobodiť: Od nánosov Bruselu, miestnej oligarchie a amerického vazalstva
Zmena režimu patrí k základnej koncepčnej výbave tvorcov zahraničnej politiky západných veľmocí. Tradične cielila na vlády štátov, ktorých politika sa krížila so západnými záujmami. V posledných rokoch však západné elity prepadajú panike, že sa roly obracajú. Aj keď to tak nie je, ich liberálne oligarchie na zmenu režimu zrelé sú.
Lídri EÚ sa zhodli na európskom smerovaní Ukrajiny, nie vak v zrýchlenom konaní
Francúzsky prezident Emmanuel Macron (uprostred), predseda Európskej rady Charles Michel (vľavo) a predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová. Foto: TASR/AP
Západné predstavy o zmene režimu odkazujú na jeden tradičný nástroj veľmocenskej politiky a na jednu historickú ilúziu. Štáty sa odjakživa pokúšali oslabovať svojich rivalov podporou opozície či, naopak, spriatelených strán v zahraničí. Sparťania mali svojich priaznivcov v Aténach a naopak. Väčšinou s nepredvídateľnými dôsledkami. V domácej politike obvykle prevažujú domáce faktory nad vonkajšími a lokálni spojenci sa často správajú inak, než si zahraniční patróni predstavovali, málokto preukáže takú vernosť svojim zahraničným podporovateľom ako Václav Havel. Ale na destabilizáciu to obvykle stačí.
Demokracia sa uchytila vďaka vnútorným podmienkam