Západné predstavy o zmene režimu odkazujú na jeden tradičný nástroj veľmocenskej politiky a na jednu historickú ilúziu. Štáty sa odjakživa pokúšali oslabovať svojich rivalov podporou opozície či, naopak, spriatelených strán v zahraničí. Sparťania mali svojich priaznivcov v Aténach a naopak. Väčšinou s nepredvídateľnými dôsledkami. V domácej politike obvykle prevažujú domáce faktory nad vonkajšími a lokálni spojenci sa často správajú inak, než si zahraniční patróni predstavovali, málokto preukáže takú vernosť svojim zahraničným podporovateľom ako Václav Havel. Ale na destabilizáciu to obvykle stačí.
Demokracia sa uchytila vďaka vnútorným podmienkam
Po roku 1990 Západ navyše prepadol ilúzii, že Sovietsky zväz sa nezrútil pre svoje vnútorné rozpory a snahy o reformu, ale v dôsledku cieľavedomej politiky Západu. Na základe tejto chybnej analýzy došli západné veľmoci k záveru, že podobne obrátia k demokracii aj zvyšok sveta. Nedopadlo to dobre. Politika zmien režimov v podobe „humanitárnych“ intervencií či farebných revolúcií priniesla chaos a skazu od severnej Afriky až po strednú Áziu. Ak sa niekde demokracia uchytila, bolo to vďaka priaznivým domácim podmienkam, ktoré by sa obišli aj bez vonkajšieho zasahovania.
Väčšinou však demokracia neprišla. Ak Západ niekde dokázal dočasne posilniť svoje pozície, následne ich stratil. Na Ukrajine síce svojho času oslavoval víťazstvo oranžovej revolúcie, ale keď sa jej dvaja oligarchickí exponenti Juščenko a Tymošenková začali medzi sebou biť, moc prevzal Janukovyč ako smejúci sa tretí. Aby ho smiech prešiel, rozohral Západ koncom roka 2013 na Majdane ďalšie kolo pokusov o zmenu režimu. Výsledky ukrajinskej hry na demokraciu máme pred očami.
Posledným dokladom tejto ilúzie je presvedčenie časti západných elít, že západným tlakom v ukrajinskej vojne vyvolajú zmenu režimu v Rusku. Viedlo to okrem iného k prihlúplemu nadšeniu niektorých českých aj slovenských politikov z nedávneho dobrodružstva vagnerovcov. Český minister zahraničia Jan Lipavský sa tak radoval z údajného rúcania Putinovej vlády, že mu ani nenapadlo sa pýtať, či by taká zmena režimu nebola z hľadiska našich a európskych záujmov ešte horšou hrozbou. Vagnerovská bublina síce spľasla, ale scestné spôsoby uvažovania pretrvávajú.
Nočná mora Západu
Zmena režimu sa však medzitým stala aj nočnou morou Západu. Jeho liberálno-progresivistické oligarchie, ktoré sa tak rady pokúšajú meniť zahraničné režimy, prepadajú paranoickému strachu, že sa samy stávajú obeťami podobných pokusov. Svoju klesajúcu legitimitu nepričítajú vlastným zlyhaním, ale temným sprisahaním vnútorných a vonkajších nepriateľov.
Napríklad v prezidentskom konflikte Clintonovej proti Trumpovi šírili oligarchické a spravodajské štruktúry lož o Trumpovom napojení na Rusko. Vykresľovali ho ako aktéra ruského pokusu prevziať vplyv v USA. Dnes po rokoch dôkladného vyšetrovania vieme, že tieto obvinenia nemali reálny podklad a že, naopak, boli výsledkom klamstiev a intríg týchto štruktúr. Ale štyri roky dodávala muníciu v boji samozvaných „demokratov“ proti demokraticky zvolenému prezidentovi.
Teraz sa pokúšajú bývalého prezidenta a možného budúceho oponenta doraziť príbehom o vnútornom nepriateľovi. Šarvátku Trumpových priaznivcov v budove Kongresu, ku ktorej došlo krátko pred jeho odchodom z Bieleho domu, podávali ako prezidentov pokus o prevrat. Vedome zabúdajú, že výtržníci boli partiou čudákov sledovaných FBI, ale bez kontaktov na Trumpa, že antitrumpovské vedenie Kongresu nezabezpečilo napriek varovaniam riadnu ochranu a že jedinou obeťou incidentu bola Trumpova podporovateľka. Strážnik nezodpovedne strieľajúci do davu nebol ani obvinený. Namiesto toho sa snažia „predať“ médiám a vyšetrovateľom lož o útoku na americkú demokraciu organizovanom končiacim prezidentom.
Prehliadka bizarností
Podobné príbehy sa dnes na Západe množia ako huby po daždi. Svet liberálno-progresivistickej oligarchie a jej skorumpovaných médií sa plní vonkajšími i vnútornými nepriateľmi usilujúcimi sa o zmenu režimu. Keď pred rokmi Macronova vláda svojou arogantnou a sociálne necitlivou politikou vyvolala hnutie žltých viest, zaplnili sa oficiálne médiá bájkami o podpore z Moskvy. Jediná ruská stopa bola v tom, že ruské médiá vo francúzštine nevykresľovali žlté vesty ako dezolátov, ale na rozdiel od mainstreamu im dávali rovnaký priestor ako vláde. Predtým sa tomu hovorilo profesionálna novinárčina, dnes šírenie dezinformácií. V každom prípade, od minulého roka sú tieto médiá vo Francúzsku (a vo zvyšku EÚ) zakázané, čo si prinajmenšom vyžiada nájdenie nového vonkajšieho nepriateľa.
Nebude to jednoduché, pretože s Ruskom sú všetky možné kontakty utlmené a západné elity si väčšinou uvedomujú, že kopať podobným spôsobom do Číny sa nemusí vyplatiť. Možno to časom dôjde aj našim politikom. Zostáva vnútorný nepriateľ.
Scholzova superprogresivistická koalícia oslávila pred časom svoj nástup do úradu odhalením rozsiahleho vnútorného sprisahania proti demokracii. Po tomto bombastickom vyhlásení sa ukázalo, že išlo o niekoľko desiatok naštvaných dôchodcov spoločne nadávajúcich na pomery, z ktorých niekoľko málo disponovalo poľovníckymi zbraňami. Nie sú väčšou hrozbou nemeckej demokracii progresivisti, ktorí dnes preberajú bezpečnostné zložky štátu a z vládnych pozícií útočia na rodinu, bývanie a ďalšie základy dôstojnej existencie?
Originálnym spôsobom do tejto prehliadky bizarností nedávno prispeli na Slovensku. V septembrových voľbách vládnuci progresivisti preskupia svoje sily, pričom však nemožno vylúčiť návrat Ficovho Smeru. Vypravili preto do Bruselu delegáciu predstaviteľov štátnej správy a mimovládnych organizácií, ktorá žiadala v EÚ a NATO pomoc proti Smeru formulovanú ako príspevok do boja za prežitie slovenskej demokracie. To muselo byť aj pre ich bruselských súvercov príliš. Zrejme si Fica pamätajú nie ako revolucionára, ale pragmatika, s ktorým sa dalo takmer na všetkom dohodnúť.
Ale zmena režimu nemusí slúžiť len destabilizácii v zahraničí či strašeniu doma. Koncom päťdesiatych rokov generál de Gaulle zmenou režimu zachránil francúzsku demokraciu. Aj našu demokraciu treba oslobodiť: od nánosov Bruselu, miestnej oligarchie a amerického vazalstva. Lubomír Zaorálek prednedávnom vyvolal ohlas prejavom, v ktorom poodhalil pár skutočností o oligarchickej povahe mocenského zákulisia. Kto do tejto sféry nazrel, vie, že situácia je ešte vážnejšia. Ak nechceme demokraciu úplne stratiť, musíme pristúpiť k zmene režimu a hlavne to musíme urobiť sami, bez zahraničných poradcov, finančníkov a agentov.
Článok vyšiel v MfDnes, vychádza so súhlasom autora a redakcie.